classic

Zisťujem, že u francúzskeho režiséra Jeana-Pierreho Melvillea, mám problém udržať pozornosť počas celého trvania filmu, aspoň teda, čo sa týka tých dvoch/troch posledných filmov, ktoré v podstate spája totožné, počiatočné oslovenie zo strany diváka, ale akonáhle ubieha ďalšia minúta za minútou, postupne pozorujem množstvo „hluchých miest”, ktoré vlastne kazia celkové a výsledné dojmy, pričom, a zároveň tiež podotýkam najmä to, že zo začiatku mám mimoriadne vysokú mienku o nasledujúcich udalostiach, keďže napríklad už len samotný príchod protagonistu do zajateckého tábora, ihneď vyvolá a vzbudzuje vysoké očakávania, čo sa bude ďalej diať, rovnako, ako i trebárs hneď ďalšia sekvencia z „Gestapa” , kde sa už pomaličky dostavuje akési »rozčarovanie« z nepresvedčivého spracovania istého okamihu s Linom Venturom, kedy konečne prechádzam aj k hlavnej postave, od ktorej som zrejme očakával oveľa viac, než čo mi nakoniec ponúkla, pretože na margo dodám aj to, že ani jeho „vnútorný hlas”, by mi ani tak vôbec neprekážal, skrátka to ozvláštňuje celkovú atmosféru tohto, vskutku tak trochu nedotiahnutého snímku, no potom chodí iba z miesta na miesto v takých, ako by som to taktne povedal, no v „prázdnych záberoch” , čo podtrhuje celkovú bezvýchodiskovú situáciu, ktorej bohužiaľ napomáhajú i vedľajšie postavy, s ktorými scenár nedokáže pracovať tak, ako si títo herci zaslúžia, čo vnímam, ako premárnený potenciál... Možno som bol doposiaľ príliš kritický, ale Armáda tieňov i napriek tomu stopercentne patrí k "povinnému čítaniu" naprieč francúzskou kinematografiou 60. rokov minulého storočia, ktorá ma síce zrovna v tomto prípade ničím extra neurazila, no ako som sa už vyššie vyjadril, ani zase nenadchla, čiže výsledné hodnotenie 60 % , je z môjho pohľadu - naprosto relevantných.

Jef Costello je ozaj divným človekom, pre ktorého práve nastávajú trochu krušné časy, keďže má v pätách najmä parížsku kriminálku, pretože sa ocitol na zozname ich hlavných podozrivých, ako č. 1, aj keď na druhej strane má rovnako dvojité a (ne)priestrelné alibi, čo zrejme nie tak vždy úplne postačí... Neoblomného komisára, ktorý sa od určitého momentu do neho zahryzol, ako taký buldog, absolútne nič nepresvedčí o opaku, lebo ho nielenže identifikoval daný svedok z miesta činu, no zároveň ho ale podržali i ďalší, ktorých identity vonkoncom neprezradím. V podstate nastáva akási hra „mačky s myšou” , pričom do centra diania, sa taktiež (ne)priamo zapája i tretia strana, ktorá môže byť totožne nebezpečnou. Nasledujúce kroky protagonistu sú mimochodom dosť logickými, no i napriek tomu, ma samotný záver filmu dosť prekvapil, až by som normálne povedal, že šokoval... / Zhliadol som ďalší Melvilleov snímok v priebehu dvoch dní, pričom ma oslovil o niečo viac, než povedzme predchádzajúci Udavač, ktorý mi nakoniec príde, ako mierne rozporuplný, kinematografický počin, ktorého zhliadnutie určite neľutujem. Pravdepodobne celková spokojnosť prevláda predovšetkým vďaka tomu, že v hlavnej úlohe vystupuje Alain Delon, ktorý ma svojim precíznym, hereckým výkonom → absolútne nenechával na pochybách, aký talent sa v ňom vlastne skrýva ? Skrátka, bol naprosto fascinujúcim. A vskutku, zrovna od tohto Samuraja by som to vonkoncom nečakal, že ma môže až takto zaujať, aj bez svojich typických znakov a prvkov, no za to sa očividne preniesli do budúcnosti, kde sa im dostáva dostatok pozornosti zo strany hlavného hrdinu, len v trošku odlišnom duchu, než ako bývame možno zvyknutí. Podľa svojho osobného názoru, sa naozaj jedná o mimoriadne zaujímavý film, s ktorým si režisér u mňa vylepšil renomé.

Le Doulos má dvojaký význam, jednak ide najmä o „udavačstvo” , ale zároveň aj o istý typ „klobúka” , ktorý neustále nosí na hlave práve protagonista Silien, s ktorým sa očividne spája i to → prvé pomenovanie, keďže až v tej druhej, a naprosto kľúčovej sekvencii, hneď všetko (ne)vychádza podľa snáď tých najideálnejších predstáv, o čom sa presvedčí i samotný aktér Maurice Faugel, že to spočiatku vyzerá proste tak sľubne, keď boli všetky potrebné karty rozdané, skrátka sa malo ísť „na úplnú istotu” , a to spoločne s ďalším komplicom, odborníkom na danú prácu... A podotýkam, že spomínaný »denunciant« sa tohto mimoriadne nádejného kšeftu vôbec nezúčastnil, i keď by sa určite hodil do partie, ale mal úplne iné povinnosti. „Prológ” je tiež nemenej zaujímavým a podnetným, pretože za doprovodu úvodných tituliek a dlhých, čiernobielych záberov, sa zoznamujem s postavou, ktorú som už vyššie celým menom spomenul, a ktorá je obzvlášť nebezpečnou, zrejme rovnako ako aj „Udavač” , od ktorého môžem čakať asi čokoľvek... / Francúzsky režisér a scenárista → Jean-Pierre Melville ma zo začiatku veľmi oslovil svojim pozoruhodným prístupom, a to sa zatiaľ nemusela objaviť pred kamerou ani začínajúca a budúca Osobnosť francúzskej, či povedzme aj celosvetovej kinematografie → Jean-Paul Belmondo, ktorý na seba nenechá extra dlho čakať, ale najprv som pozorne rozmýšľal, kam to ten Serge Reggiani tak húževnato a neúprosne kráča...? Teraz už radšej preskočím tieto citované pasáže, lebo po nich to išlo akosi z kopca, aspoň čo sa teda týka tej scenáristickej stránky, ktorá od tohto momentu, začala na mňa pôsobiť príliš → roztržitým, komplikovaným a nepresvedčivým dojmom, aj keď to malo svoje pevné opodstatnenie, ale celkové dojmy sa už aj tak tým pádom dosť naštrbili, a preto nakoniec udeľujem len priemerné hodnotenie, no súčasne dodávam, že sa jedná o veľmi silné 3 hviezdičky, ktorým zase na druhej strane, nechýba príliš veľa k tomu, aby sa predsa prehupli k lepšiemu (nad)priemeru ? Síce sa môže zdať, že prevládajú trochu rozpačité pocity, ale i napriek tomu som rád, že som sa na túto premyslenú akciu podujal.

To som fakticky nevedel, že Titanic vyplával z prístavu v Southamptone aj spolu s požiarom uhlia v podpalubí, čo je mimochodom obzvlášť desivé skonštatovanie hneď na samý úvod, keďže sa to zrejme i (ne)priamo podpísalo pod nasledujúci vývoj udalostí, ktoré sa snáď navždy zapísali do neblahej histórie... Nevravím, že len čisto samotný požiar je na príčine tejto klasickej katastrofe, ale má toľko toho "na rováši" , že je tiež určitým spoluvinníkom práve týchto okolností , ktoré chceli potom na najvyšších miestach rovno "zamiesť pod koberec" , vrátane prezidenta spoločnosti White Star Line - J. Brucea Ismaya, preživšieho z Titanicu, ktorý proste o všetkých podstatných informáciách veľmi dobre vedel. Mimoriadne zaujímavý dokument, ktorý síce zodpovedal na niekoľko, vskutku zásadných otázok, ale určite nie na všetky, keďže táto "záhada" , ešte aj dnes, nedá mnohým bádateľom poriadne spávať, včítane mňa samotného... Skrátka, neverím tomu, že  TITANICU bol osudným len tento ľadovec, alebo bude za tým poprípade ešte niečo viac...?

Po dlhšom čase som sa vrátil k jednému z filmov od rakúskeho režiséra a scenáristu Michaela Hanekeho, ktorý som zatiaľ ešte nevidel, priamo odkazujúci na mimoriadny, televízny film, ktorý by sa určite nestratil ani na plátnach kín, tým som si maximálne istý, pretože tam by sa snáď ešte lepšie vynímal, ako na domácich obrazovkách. Mimochodom mi ho poradil spoľahlivý kolega Willy Kufalt, ktorému sa chcem prostredníctvom tejto recenzie vrelo poďakovať, keďže sledovanie protagonistu Andreasa Puma mi prinieslo nielen neuveriteľný filmový pôžitok, ale zároveň aj akúsi katarziu, s ktorou sa v súčasnosti akosi často potýkam, pričom dej tejto postavy → vojnového invalida, sa ale odohráva v minulosti v období Rakúsko-Uhorska, čo reprezentujú hneď úvodné, archívne zábery, ktoré ma svojimi vyblednutými, zrnitými a poškrabanými kompozíciami obrazu, vari automaticky pripravili na to, s čím sa budem musieť následne stretávať i v tomto precíznom spracovaní, ktoré mi doslova vyrážalo dych... A síce sa tá kamera predsa trochu ustáli, aspoň počas jeho spolužitia so sympatickou, no naprosto nevyspytateľnou vdovou → Katarínou Blumichovou, kde sa môže už reálne zdať, že konečne našiel recept na šťastie...? To šťastíčko ho totižto postretlo ešte o čosi skôr, keď "brigádoval" , tak naďabil na Williho... / Skrátka je to úplne jednoduchý príbeh o tom, ako sa snaží istý "mrzák" opätovne zaradiť do života a do spoločnosti, ktorá sa ale na neho pozerá dosť kritickou optikou, no v jednoduchosti sa skrýva krása asi v takom význame, že to by proste nemohol sedieť na režisérskej stoličke → renomovaný Michael Haneke, aby svojej filmovej vízii, nevdýchol ďalšiu dávku poriadneho PESIMIZMU, ktorým je povestný,  čo mi našťastie opäť neuniklo, keď v jeho tvorbe sa vlastne nejedná ani o nič extra prelomové, že sa súčasne jedná vari o jeden z najlepších filmov, aké doposiaľ nakrútil, čomu zrejme tiež napomáha i herecké obsadenie, na čele s → charizmatickým Brankom Samarovskim, ktorý podáva priam odzbrojujúci, herecký výkon, kde si dovolím dodať, že ani Thierry Van Werveke, absolútne v ničom nezaostáva, a tak sú tým pádom obidvaja rovnocennými spoluhráčmi ! Pre zaujímavosť a na samý záver dopĺňam, že filmom ma sprevádzal "rozprávač" , čo som nevnímal ako rušivý element, malo to svoje pevné opodstatnenie, pridávalo to na celkovej dôležitosti a autenticite, že snímok ako celok, je extrémne pohlcujúcim, no určite nie je určený pre každého diváka, čo dokladá i samotné hodnotenie na tejto databáze, kde snímok ohodnotilo ani nie 20 užívateľov, čo je ozaj žalostne málo, a tak sa to možno raz zmení, aj za prispenia všetkých komentárov, ktoré momentálne k tomuto filmu svietia, pritom sa hádam "chytí do pasce" aj niekto nasledujúci, kto si naše výsledné dojmy prečíta, keď sa nechá na Vzburu nalákať...? Vskutku, to by som si prial.

Na Bullittovi sa už trochu podpísal sám čas, ale i napriek tomu sa stále jedná o nadpriemernú záležitosť, ktorá nemá vo svojom o(d)bore naprosto žiadnu konkurenciu, je to proste klasika klasík, pričom by som zrejme našiel i nejaké "chyby na kráse" , aj keď určite nie na krásnej, vedľajšej postave menom Cathy v podaní atraktívnej anglickej herečky → Jacqueline Bissetovej, s ktorou si predsa mohli dať scenáristi o niečo viac námahy, keďže jej scény väčšinou pôsobia dosť nezaujímavo a strnulo, čím chcem ďalej naznačiť, že sa celkove nevyužil jej potenciál, a tak sa radšej mohla tým pádom celkom vystrihnúť, pretože o nič podstatné by divák aj tak neprišiel, ak nepočítam aspoň jej maximálny pôvab, s ktorým nás mohla na istý čas poriadne (vy)dráždiť. Za to u jej neoblomného priateľa → poručíka Franka Bullitta sa tých schopností a možností využilo naozaj požehnane, pretože ma nielenže sprevádzal v minimálne dvoch vydarených sekvenciách: po a). v automobilovej naháňačke po strmých, kopcovitých cestách v kalifornskom San Franciscu a po b). v snáď ešte dynamickejšej pasáži na letisku, kde nebolo vôbec žiadnej núdze o akčné scény plné nepredstaviteľných hereckých kreácií, z ktorých následne čerpali mnohí filmári... Rovnako by som tiež pochválil aj úvodnú v nemocnici, kedy sme sa tam zase zdržali až príliš. Predstaviteľ protagonistu, čiže Steve McQuenn, je už sám o sebe neuveriteľnou legendou kinematografie, skrátka jeho ponorenie sa do svojej postavy, mu ihneď (u)veríte, a tak sa absolútne na nič nehrá, on ním proste JE. Ešte zopár viet ku technickej stránke tejto mimoriadne zaujímavej detektívky: Strihová skladba Franka P. Kellera zvyčajne veľmi dobre funguje, i keď určite nie je úplne bezchybná, no má svoje pevné zastúpenie. Strihač sa musel jednak prispôsobiť i režisérovi Petrovi Yatesovi, s ktorým bol pravdepodobne v strižni, kde sa dohadovali o jednotlivých záberoch, ktoré ponechať alebo ktoré zahodiť, a na ktorých si dal pre zmenu extra záležať aj → kameraman Bill Fraker. Výprava je vari automatická, tam našťastie scénograf Albert Brenner nemusel stavať žiadne veľké kulisy, lebo to nebolo potrebné. A čo by to bolo nakoniec bez rytmickej hudby: argentínsko-amerického skladateľa, pianistu a dirigenta → Borisa Claudia "Laloa" Schifrina, ktorý sa postaral o svieži soundtrack, bez ktorého by sa to nezaobišlo. Summa Summarum: „Film je označovaný za jednu z najväčších policajných drám všetkých čias, keď sa k tomuto názoru rovnako prikláňam”.

Ďalší žiarivý príklad toho, ako môže byť film prehnane nadhodnoteným, keďže jeho výsledné hodnotenie sa v skutočnosti absolútne nezakladá na pravde, aspoň teda z môjho, čisto osobného ponímania. Totižto, už len to, že sa jedná o ďalšie spracovanie tejto komiksovej látky do filmovej podoby, vzbudzuje u mňa opätovnú pozornosť, asi v takom zmysle, že či mi môže priniesť ešte niečo úplne "nové" , čo by som skrátka predtým už kdesi inde nevidel, a čuduj sa svete, že vonkoncom nie ! Z najnovšieho „Netopierieho muža” mám vskutku taký nemastný-neslaný pocit, ako by som sa počas troch mimoriadne zdĺhavých hodín, prizeral len na akýsi strašne roztržitý, akčný film, v ktorom sa jednak všetci tvária strašne vážne, pričom zase na druhej strane, mi ani jedna z týchto postáv príliš neprirástla k srdcu, pretože niektoré nielenže ani nemajú dostatok hereckého priestoru, keď zároveň tento ansámbel v pomere, ako celku, je pomerne dosť "bezbranný a chaotický" , lebo tieto herecké výkony na mňa väčšinou pôsobili topornou metódou, vrátane protagonistu, kde zase pre zmenu antagonista, sa prostredníctvom svojho scenára snaží, čo mu sily stačia, ale nakoniec to vôbec nestačí ! A na záver: strávenie voľného času sa dá aj oveľa múdrejším a vhodnejším spôsobom, než povedzme sledovanie takéhoto, v podstate prebytočného snímku, a to napríklad takto: Vypočuť si dva-tri albumy za sebou, a to trebárs od speváka Lennyho Kravitza, ktorého dcéra Zoë, si tiež zahrala v tomto nevydarenom filme. Síce má peknú postavu, ale hereckého talentu na rozdávanie príliš nemá, čo len podtrhuje už vyššie napísané, že bez vzniku tohto "gulášovitého diela" , by som sa celkom určite zaobišiel.

Jeden z najzbytočnejších a najsprostejších filmov → v ináč režisérovej (bohatej) filmografii → s maximálne neznesiteľným Leonardom "Farizejom" DiCapriom v hlavnej úlohe, ku ktorému ako celku, už nemám absolútne žiadnu chuť sa znovu vracať, a je mi úprimne ľúto každého, komu snáď áno. Scorseseho uznávam, ako máloktorého režiséra v súčasnosti, ale s týmto vskutku zvráteným snímkom, si to u mňa mimochodom, dosť výrazne pohnojil, no i napriek tomu ho ešte úplne nezatracujem, pretože niektoré predchádzajúce kinematografické zárezy, mi to našťastie svojimi nespochybniteľnými kvalitami dostatočne kompenzujú...

Režisérsky maestro podľa predlohy gréckeho spisovateľa Nikosa Kazantzakisa (o rovných šesť rokov skôr napísal i nemenej pozoruhodného Gréka Zorbu, ktorý bol tiež kvalitne sfilmovaný), nakrútil mimoriadne kontroverzný film, ale čo to vlastne znamená pomenovanie byť "kontroverzným" ? Povedzme, že najmä kvôli tomu sa nazýva kontroverzný, lebo proste len zobrazuje pravdu tak, aká je v skutočnosti, keďže nastavuje trochu iné zrkadlo, než na aké sme väčšinou zvyknutí. Už úvodné titulky diváka vopred informujú, že sa samotný snímok nebude striktne držať týchto evanjelií, ale to snáď ešte automaticky neznamená, že na vízii režiséra Martina Scorseseho nemôže byť poriadny kusisko pravdy, pretože i samotné evanjeliá vznikli až desiatky rokov po Ježišovej smrti, tým pádom sa nasúka otázka, či náhodou tieto kresťanské texty nemôžu obsahovať → "miestami trochu skreslené informácie doplnené o cenzúru" ? V oficiálnych štúdiách je táto myšlienka síce popieraná, no i napriek tomu mi príde oveľa autentickejšia, ako v štandardizovanej verzii. / Zopár postrehov k tomuto obzvlášť komplexnému kinematografickému dielu, ktoré si asi dovolilo zobraziť viac, než je vôbec prípustné. Potešilo ma, že inak dvorný režisérov herec, Bobby De Niro, sa tentokrát (našťastie) nezhostil hlavnej úlohy, i keď ho určite považujem za zaujímavého herca, no zrovna takéhoto zaťažkávajúceho stvárnenia takto komplikovaného ľudského charakteru, sa mohol zhostiť jedine len charizmatický herecký predstaviteľ Willem Dafoe, ktorý sa doslova narodil len preto, aby mohol stvárniť takto reálne jestvujúceho Ježiša "Mesiáša" Nazaretského práve tak, ako nikto predtým a ani viacej potom ! Na druhej strane si túto "absenciu" aspoňže vykompenzoval druhým pánom na holenie, t. j. Harveyom Keitelom, ktorý sa podnetne ujal pokrivenej postavy → Judáša Iškariotského, na čo sa rovnako nezabúda, pričom na svojho kolegu jednoducho aj tak nedosahuje. Podľa mňa režisér vytvoril svoj doposiaľ najlepší film, ktorý už nikdy neprekonal, no zároveň jeho uchopenie je tak náročné, že nepripravenému divákovi môže ľahko vysať celú energiu, a tak dopredu opäť varujem, že nie je určený úplne pre každého.

To, že sa „zaoceánsky parník” TITANIC potopil až po zrážke s ľadovcom, a to konkrétne už počas svojej 1. panenskej plavby v noci zo 14. na 15. apríla roku 1912, to je vo všeobecnosti dávno platný fakt, ktorý pozná takmer hádam každý jeden obyvateľ planéty Zem, veď to predsa mohol vidieť aj v ustavične opakovanom a večne ospevovanom → veľkofilme kanadského režiséra Jamesa Camerona z roku 1997 s úplne totožným titulom, ale na druhej strane zase to, že nejakých zhruba len 31 km od tohto "bodu epicentra" , čiže vskutku tejto naprosto nepredstaviteľnej skázy, KOTVIL tiež aj iný parník menom SS Californian, to sa bohužiaľ určite nedozviete ani v tomto, inak zrejme stále veľmi populárnom snímku ! A podotýkam, že z paluby lode boli južným smerom pozorované svetlá inej lode a všetko, čo s tým potom ešte súvisí, vrátane niekoľkých vystrelených svetlíc, ktoré všetci kompetentní rovnako zaregistrovali, pritom priam úplne nepochopiteľne vyznieva najmä to, že tento obzvlášť lenivý kapitán S. Lord, sa ani nijako neunúval viac zistiť, čo sa to vlastne deje, to už proste čímsi poriadne smrdí, až mi to nakoniec príde len tak, že sa celej tejto katastrofe iba cynicky prizerali... ?! Veď predsa za nejakú tú hodinku by tam nakoniec doplávali, že by sa tým pádom zachránilo oveľa viacej stroskotancov, než povedzme takýmto absurdným a neštandardným spôsobom, vďaka ktorému ich ponechali napospas osudu. Však, viete, čo tým chcem naznačiť... / Filozofické okienko nechám (zatiaľ) na pokoji, pretože by som to mohol analyzovať donekonečna a ešte ďalej, a na nič podstatné by som aj tak neprišiel, i keď si o tom myslím svoje. Áno, súčasne taktiež priznávam i to, že ma práve tento „kinematografický skvost” voľakedy dávnejšie dosť výrazne ovplyvnil, ale v súčasnosti k nemu už skoro nič výnimočné neprechovávam, maximálne uznávam iba tak to, že je technicky nadštandardne kvalitne uchopený, no po scenáristickej stránke sa jedná iba o akúsi naivnú, až jednoduchú romancu, ktorá nemá so skutočnými reáliami vôbec nič spoločné, aj keď v obidvoch prípadoch ľudia očividne strašne trpeli ! To je asi tak všetko, čo mám zrovna na srdci.