classic

Mimoriadne znepokojivý, politický thriller, a to konkrétne na motívy skutočných udalostí, à la Mehdi Ben Barka, a síce s občasnými, „logickými dierami”, no i napriek tomu, napokon s maximálnym (o)hodnotením, keďže ma tento Boissetov, kvalitným spôsobom prevedený, režisérsky počin, dostal nielen vďaka naprosto bravúrnym, hereckým výkonom, a vôbec, zrovna toto obsadenie, bolo vskutku zlomovou záležitosťou, ale zároveň i celkovou technickou stránkou tejto veci, a to od zväčša obdivuhodne prehľadnej, strihovej skladby a Aronovičovej, dokumentárne ladenej kompozícii obrazu, až po zimomriavkovú, Morriconeho hudbu, vrátane snáď i samotného, dosť kontroverzného scenára, nakoľko si ani nekládol servítku pred tým, aby si skrátka (negatívne) postavy nepovedali, čo majú práve na srdci... • Najviac ma z tohto ukážkového ansámblu, zrejme zaujal predovšetkým predstaviteľ Françoisa "Mýtomana" Dariena, čiže Jean-Louis Trintignant, proste akýsi kľúčový sprostredkovateľ, a pritom očividne ani nestelesňoval toho dotknutého lavičiarskeho politika Sadiela, momentálne žijucého vo švajčiarskom exile, no niektoré vysokopostavené osoby si znovu želajú, aby sa opäť vrátil do Francúzska, kde má lukratívnu možnosť, v ktorej mu následne ponúkajú exkluzívny, televízny rozhovor, v ktorom by mohol ďalej šíriť svoje názory, a tak už teda stačí len prísť pred kamery... Mimochodom, doposiaľ bola reč o protagonistovi/neprotagonistovi Sadielovi v podaní Giana Mariu Volontého, ktorý tentoraz poslúžil, ako hlavná inšpirácia v podobe Mehdiho Ben Barku s viacerými, zainteresovanými stranami, v podstate ktoré majú asi najväčší záujem na jeho únose/zmiznutí. • Pozorne si prečítajte kolónku hrajú: vyššie spomínaných velikánov už nebudem opätovne citovať, ale pre zmenu ich doplním o týchto nasledovných: Michel Piccoli, Michel Bouquet, Philippe Noiret, tiež aj americký zástupca Roy Scheider, zástupkyňa nežného pohlavia Jean Sebergová atď, pričom každý z nich, mal svoj presne vyčlenený, herecký priestor, a to buď kratší, alebo tiež i o čosi dlhší, ale asi skutočne hlavnou postavou bol jednoznačne len Trintignant s najdlhším výskytom v tomto spletitom dianí, a k tomu i v originálnom znení, čo ešte dokonca pomerne oveľa viac zlepšovalo konečné a výsledné dojmy z tohto filmu, a tak jeho potenciálne sledovanie odporúčam jedine v pôvodnom, francúzskom jazyku. • Nie je to stopercentných 5 hviezdičiek, ale v tomto prípade proste nemôžem inak, než iba na maximum, pretože výpovedná hodnota je určite maximálnou!

Titulná postava v podobe Zazie, je jednak i akousi vizuálne vnemovou predchodkyňou Pippy dlhej pančuchy, čo sa konkrétne jazyka, ostrého ako britva, a jej odvahy, celkovo týka, a rovnako tiež i mladšou verziou Amélie z Montmartru, čo sa zase jej podoby s ňou priamo dotýka, a tak tým pádom vzniká, akýsi šialený, experimentálny počin s neuveriteľne frenetickým, groteskným, montážovým tempom, spracovaným na "godardovskú" nôtu, no zároveň aj nič pre mňa, keďže všetky tieto experimentálne: „hókusy-pókusy,” sú mimochodom úplne mimo môjho, racionálneho chápania, a tak by som totižto väčšinu z nich, iba nahádzal do jedného vreca, ďalej poriadne ich zviazal, kam v podstate zväčša patria...? • Hm..., som akosi dosť znepokojeným, pomaly ani k tomu nenachádzam dostatok vhodných slov, ktoré by vlastne mohli charakterizovať túto, uf..., mimoriadne divokú koláž naprosto bizarných záberov, trebárs ako vystrihnutých z tých najdivokejších, surrealistických, snových výjavov, kedy aj slávne/neslávna Mazacia hlava, je ešte oproti tomu hodne slabou náplasťou (v tomto prípade aspoň obstojne (za)fungoval príbeh), skrátka, momentálne sa cítim, ako by bola moja hlava čímsi/kýmsi nadobro vymazanou, čiže radšej by som sa mal týmto pokusným experimentom - širokým oblúkom dozaista vyhýbať, inak v opačnom prípade budem strašne pocitovo trpieť! • ...A síce sú tu taktiež všadeprítomné i prvky z „francúzskej novej vlny”, ako napríklad: ručná kamera, nakrúcanie v exteriéroch za použitia častejšej improvizácie, ale keď si to následne spojím s vyššie uvedeným „chaosom”, tak sa z toho vytvára práve len takýto rozporuplný výsledok, ktorý nemá so spomínaným hnutím, bohužiaľ takmer nič spoločného, teda okrem určitej formy. • A škoda, že sa v tomto filmovom guláši - objavil i predstaviteľ Gabriela, t. j. Philippe Noiret, ktorý, myslím si, že mal i oveľa naviac, než zo seba robiť iba totálneho idiota. A predstaviteľka hlavnej postavy, mi bola pre zmenu - neobyčajne protivnou. Apropo, zrovna od tohto režiséra, by som už vôbec neočakával takúto drzú šialenosť!

...A zrovna v tomto ojedinelom prípade sa zjavne jedná o jeden z najlepších detských filmov všetkých čias, ak nie náhodou práve ten najlepší? • Ešte som sa predsa na malú chvíľu zastavil i u Yvesa Roberta, ktorý ma včera nabil takou pozitívnou energiou, že som proste znovu neodolal, a namieril si to rovno do Gombíkovej vojny, ktorá časovo predchádzala Blahoslavenému Alexandrovi, pričom obidva tituly sú podľa celkových kvalitatívnych hodnôt, na mimoriadne vysokej úrovni, až to pocitovo dokonca vnímam presne tak, že aktuálne recenzovaný film, je na tom i o malý chlp lepšie, než jeho nemenej vydarený predchodca, a to sú mimochodom z mojej strany veľmi silné slová, keďže každú jednu recenziu zakaždým nielenže dôkladne zvažujem po známkovej stránke, ale zároveň ju aj poriadne rozpitvávam, čiže inými slovami povedané, bolo to opätovne podľa môjho gusta, najmä i tentoraz v čiernobielom, sugestívnom, autentickom a umeleckom prevedení, o akom sa mi totižto pomaly ani nesnívalo, vrátane súčasnej, dosť pokrivenej doby, kedy vznikajú tzv. filmy, ako na bežiacom páse, čo sa teda týka kvantity, no s následnou kvalitou je to už oveľa horšie... • Akonáhle som začal pomaličky spoznávať na jednej strane - lídra Lebraka, zatiaľ čo na strane druhej, i súperiaceho konkurenta Aztéka, čiže dva, konkurenčné, detské gangy s názvami: Longeverneovci & Velranovci, čo sú v podstate súčasne i 2 znepriatelené, dedinské tábory, kde si zrejme nevedia prísť ani na meno, spadajúcich pod Generáciu „Baby boomers“, tak som  čoraz viac začal pociťovať aj isté znepokojenie, nakoľko ich vzájomné „šarvátky”, začali postupne naberať na väčších obrátkach, až som to prichádzajúce násilie síce mierne odsudzoval, no bolo neoddeliteľnou kostrou príbehu, kedy sa mi naprosto zatajoval dych, ako je to vlastne realistickým, prirodzeným spôsobom spracované, že to na mňa vôbec nepôsobilo umelým dojmom. • Nie je to až tak určené detským divákom, i keď dnešné, mladé publikum, je už dávno zvyknuté na podobné, naturalistické obrazy, prezentované kdesi v televíziách, či povedzme i v kinách, alebo predovšetkým na internete, no vezmite si, že v tých časoch, nebolo po takýchto „výdobytkoch techniky”, ani chýru, ba ani slychu, aby sa súčasná Generácia Alfa, či predchádzajúci Zedkári (nie všetci, ale väčšina z nich, aby som náhodou niekoho neurazil), neustále len vyžívala v moderných technológiách, t.j. stále zízali do tých svojich androidov, vysedávali za notebookmi, alebo posedávali v pohostinských zariadeniach, tak to je vážne na extrémne hlboké zamyslenie sa, a o to viacej si treba vážiť takéto, kinematografické klenoty, aj keď tiež viem, že neboli žiadnymi neviniatkami, ale aspoň trávili voľný čas vonku, aj keď by sa to samozrejme mohlo zaobísť bez tých všetkých vylomenín. • Možno je tento film miestami až príliš zahľadeným sám do seba, proste trpí určitou štylizovanosťou. • Vynikajúci, český dabing.

Blahoslavený Alexander je vo veľa ohľadoch mimoriadne kvalitným, filmovým dielom, a to zjavne po všetkých nadštandardných stránkach, aké si snáď (ne)dokážeme ani sami predstaviť, a to menovite v prvom rade od hereckej, ďalej cez obsahovú, estetickú a strihovú, až vari konečne i po scénografickú, kostýmovú, hudobnú, a k tomu i akustickú, skrátka, čo sa týka tohto mnohovrstvového, autorovho počinu, tak zväčša prevládala totálne absolútna spokojnosť, až tomu miestami normálne ani plne nerozumiem, čo všetko sa v tomto vydarenom počine vskutku skrývalo...? ...V podstate ale čo by to vlastne bolo bez priamej účasti tejto titulnej postavy - ťažko pracujúceho farmára Alexandra Gartempea v priam majstrovskom stvárnení Philippeom Noiretom, ktorého excelentný, herecký prejav, je minimálne v takých 75-80% , hlavným strojcom celkovej fascinácie filmom, ako takým, ktorý doslova celý na ňom stojí, a zároveň i (s)padá, alebo proste celá filmová atmosféra, je výhradne postavená na protagonistovom, momentálnom, psychickom rozpoložení, podľa čoho sa následne správajú i ostatné, vedľajšie postavy, a to ani nehovoriac, čo ešte nastane so samotným príchodom „najlepšieho priateľa človeka” (tak práve odvtedy som si začínal túto jazdu i neuveriteľne užívať), čo už totižto uvidíte v úvodných titulkoch, podfarbených zvukomalebnou piesňou v podaní francúzskej speváčky Isabelly Aubretovej, čím som sa fantastickým spôsobom naladil na nadchádzajúce dianie, plné nepredvídateľných situácií. • Nech sa páči, stačí iba „lusknúť prstami”, a tým sa zrazu hneď ocitnete v úžasnom prostredí, plnom dokorán otvorených, úprimných ľudí. • V jednom momente, čo sa týka hlavného hrdinu, som si ihneď spomenul na jednu, legendárnu scénu s mojim obľúbeným hercom/komikom, alias Busterom Keatonom, čím mu režisér Yves Robert, vzdával akúsi poctu. V tomto prípade sa to začínalo v presnom čase o 50. minúte a 46. sekunde, samozrejme v trochu miernejšom vydaní. PS: Prvá významná úloha pre začínajúceho Pierreho Richarda, ktorý ňou na seba výrazne upozornil.

»Čím bola staršou, tým snáď bola stále lepšou a lepšou, a tak sa môžem iba neustále domnievať, čo by vlastne dosiahla v neskoršom vekovom vydaní?« • Psychologicko-filozofická dráma, zväčša prezentovaná v hádankách, ktorej som síce ihneď neporozumel, no i napriek tomu som ju postupne dokázal na priemernú známku (d)oceniť, keďže táto spletitá dejová mozaika napokon do seba celkom obstojne zapadala, ale zároveň bola i pomerne dosť ťažkou na celkové strávenie, a tak zrejme v divákovi ostane po skončení tohto Costa-Gavrasového filmu taký zvláštny pocit, pozostávajúci najmä z toho, aký mix podivuhodných záberov mu tento režisér vskutku priamo naservíroval rovno na dlaň, kde si aspoň opäť ustrážil svoju technickú stránku veci v podobe strihovej skladby, a teda spoločne s minimálne dvomi ústrednými, hereckými výkonmi, čo tentoraz nemám na mysli konkrétne nič iného, než zrovna Yvesa Montanda a Romy Schneiderovú, ktorí stelesnili zaujímavé, no súčasne i záhadné postavy: Michela Follina a Lýdiu Towalskú, a to s určitými, traumatickými zážitkami, čo je v podstate „hlavným ťažiskom” tohto počinu, v ktorom podal naprosto rovnocenný, herecký výkon i taký šimpanz Jackson, mimochodom hodný toho slávneho Cézara, a tak sa teraz následne pýtam, i keď asi zbytočne, čo ste v tej francúzskej Akadémii, dočista zaspali na vavrínoch, alebo ste skrátka mali iba klapky na očiach a štople na ušiach? (smejem sa). • A nezabudnite si všimnúť ani začínajúceho talianskeho herca - Roberta Benigniho, ktorého isto postrehnete vďaka jeho typickej fyziognómii, čo je poznávacím znamením v tom, že sa proste v tejto súvislosti vôbec nestratíte. Ak ešte predsa môžem, tak jednoznačne si zapamätáte i ďalšie dva nasledovné, herecké prejavy v podaniach Lily Kedrovej na jednej strane, a zase predovšetkým Romoloa Valliho na strane druhej, ktorý je vedľa titulných postáv, asi tým najzručnejším sekundantom, ktorým disponuje toto kinematografické dielo z roku 1979. • Apropo, v snímke si taktiež zahral i začínajúci Jean Reno, a tak teda vyskúšajte, inými slovami pozorne sledujte, či si ho nakoniec kdesi, na ozaj menšom priestore, všimnete, no v jeho prípade je to zjavne oveľa zložitejšie na postreh, než práve čo sa týka jeho kolegu hneď na ním. • Naozaj neviem, či sa to len kvôli tomu oplatí.

Stará puška sa zrovna tomuto konkrétnemu protagonistovi - chirurgovi - Julienovi "partizánovi" Dandieuovi, zrejme určite na niečo podstatné neskoršie hodí, len zatiaľ ešte netreba predbiehať nasledujúce udalosti, nakoľko ani nechcem zbytočne zachádzať do najmenších, scenáristických detailov, čiže inými slovami povedané, spoilerovať toto, vskutku, celkom zaujímavé dianie, maximálne iba tak naznačím, že pravdepodobne bude strieľať len po nejakých, „divých sviniach”, pretože sa zo začiatku javí byť akýmsi zapáleným pacifistom, ktorý by proste ani muche neublížil? • Uvidíme, necháme sa prekvapiť, a ak ešte predsa môžem čosi zaujímavého napokon doplniť, tak snáď iba to, že režisér Robert Enrico, si trochu, nie, pomerne častejšie, konkrétne až vo svojej druhej polovici, vypomáhal „flashbackovými vsuvkami”, aby tým skrátka aspoň na úplne malú chvíľu odľahčil mimoriadne dusnú atmosféru, ktorá i napriek tomu, bola zväčša absolútne nákazlivou, kedy je už divák totálne ponorený do tohto príbehu, v ktorom predvádzal naprosto chirurgicky presný výkon predstaviteľ medikusa Juliena Dandieuoa, teda charizmatický, francúzsky herec Philippe Noiret, ktorý mal počas diania asi najväčšiu výhodu práve v tom, že perfektne poznal dané prostredie, ktoré zohrávalo kľúčovú rolu, a to vari súčasne hneď vedľa hlavnej postavy. • A síce mi to voľačo pripomínalo, keď skúsený divák už bude veľmi dobre vedieť, odkiaľ vlastne vietor fúka... A čo tak povedzme i zopár slov ohľadom postavy Kláry Dandieuovej v podaní šarmantnej hereckej ikony Romy Schneiderovej: „Je tu prítomná, no zároveň aj nie je prítomnou”. • Konečne prichádza poriadne zlepšenie, čo sa týka môjho výberu v aktuálnej, francúzskej kinematografii, v ktorej je mimochodom reálne dosť možné, že v nej ďalej ponachádzam toľko vydarených titulov, koľké ešte len čakajú na moje (skoré) objavenie, stačí sa nimi len ideálnym spôsobom vhodne preklikať, napríklad rovno prostredníctvom i takého velikána Philippea Noireta...

Obsadenie je zrejme vôbec tou najsilnejšou stránkou tohto filmu, ale zároveň podotýkam, že konkrétne iba v dvoch prípadoch, keďže ten ostávajúci ansámbel, ma nijako zvlášť ani extra neoslovil, nakoľko scenár im v žiadnom prípade neponúkol ani toľko málo hereckého priestoru, koľko vlastne dostali zväčša tieto dve ústredné postavy Juliena Maroyeura a Anny Küpferovej, a to vo veľmi zaujímavých podaniach skrz Jeana-Louisa Trintignanta a Romy Schneiderovej, a tak v podstate tie zvyšné postavy, vyslovene vnímam iba, ako akúsi štandardnú výplň daného priestoru, teda v tomto prípade nie len v podobe titulného vlaku, ale súčasne snáď i v ostatných častiach francúzskych, exteriérových oblastí, kde taktiež častejšie dochádzalo ku nebezpečným situáciám, čomu sa rovnako ani nie je príliš čo čudovať, lebo francúzske obyvateľstvo sa totižto sťahuje z dohľadu nemeckých okupačných síl, ktoré pomaličky obsadzujú toto rozsiahle územie, a tak sa tým pádom začína systematickým spôsobom odvíjať určitý príbeh, ktorý určite nie je ďaleko vzdialený od pravdy, dokonca by som danú problematiku podtrhol v tom význame, že podobné romániky boli i naprosto bežným javom počas obdobia vojnových konfliktov, no najskôr by som tiež podotkol, že typické muchľovanie, aké som povedzme videl v dotyčnom poslednom vagóne, skrátka, bolo na dennodennom poriadku, ak to tak môžem nazvať? • Zase si treba položiť otázku i v tom zmysle, že ak by som sa neustále pozeral iba na tieto dve hrdličky, tak by ma to pravdepodobne začalo pomaly nudiť, až možno trochu viacej unavovať, a práve preto je tento počin doslova nabitým množstvom vedľajších postáv, za to ale s minimálnym priestorom na samotnú realizáciu, i keď niektoré ksichtíky si divák jednoznačne zapamätá, trebárs a predovšetkým, protagonistova, tehotná manželka v podaní Anny Wiazemskej, mimochodom v dobe nakrúcania - skutočnej manželky predstaviteľa - „Francúzskej novej vlny,” Jeana-Luca Godarda (pozn. recenzenta). • Francúzsky režisér Pierre Granier-Deferre, vytvoril pomerne dosť komornú snímku s dvomi bravúrnymi, hereckými prejavmi, zatiaľ čo takí jeho americkí kolegovia - John Frankenheimer v spojení s Arthurom Pennom, o rovných 9 rokov skoršie, taktiež nakrútili rovnomenný titul Vlak, no tentoraz s Burtom Lancasterom v hlavnej úlohe a s ďalšími, vynikajúcimi hercami v zálohách, čo je už totiž počin na úplne inej úrovni, než zrovna tento aktuálne recenzovaný, ó áno, a obidva sú dejovo zasadené do 2. svetovej vojny, no každý z nich má odlišnú, dejovú štruktúru, pričom napokon musím skonštatovať, že predsa oba vleky, pardon vlaky, vrelo odporúčam, i keď sú si také rozdielne.

Romy, zatiaľ je to s Vami strašná bieda, teda čo sa najmä týka toho, aké filmy si s Vami momentálne vyberám, s čím v podstate ani Vy sama vonkoncom len tak nič ne(z)môžete, keďže Vášho dvorného režiséra, ako by som to vlastne slušnejšie naznačil, skrátka, skrz jeho tri predchádzajúce počiny, nakrútené v rozmedzí rokov 1970-1972, čiže s týmito nasledovnými filmovými titulmi: Les Choses de la vie, Max et les ferrailleurs a aktuálne i recenzovaný César et Rosalie, ktoré som mimochodom zhliadol v úplne tesnej nadväznosti hneď za sebou, v ktorých ste súčasne aj Vy priamo účinkovali, tým pádom vnímam Claudeho Sauteta, ako nadmieru nadhodnoteného a preceňovaného, zároveň, lebo najnovšia snímka ma tak extrémne vytočila z rovnováhy, že som jej napálil neuveriteľné 2*, pričom toho vôbec neľutujem, ba práve naopak, som priam nadšený, že už konečne môžem ukončiť túto „strastiplnú odyseu” s týmto režisérom, ale zase s jeho predstaviteľkou Romy Schneiderovou, ešte určite nie, pretože ďalšie snímky by mohli môj doterajší, negatívny postoj, razantne zmeniť smerom k oveľa priaznivejším náladám, čo by už predsa napokon mohlo nastať s prichádzajúcimi počinmi... • Túto všestranne nadanú herečku, jednoznačne považujem za (multi)talentovanú, no v niektorých prípadoch si obzvlášť nevyberá najvhodnejší scenár, ako práve i v tejto možnosti, kde mi predstaviteľ Cézara - Yves Montand, tak extrémne liezol na nervy, najmä tá jeho psychopaticky-labilno-žiarlivá povaha, že som ho normálne väčšinou nemohol ani vystáť, a to ani nehovoriac o prichádzajúcom protagonistovi Davidovi, ktorý zo seba neustále činil akéhosi „fackovacieho panáka”, do čoho následne spadala i postava Rozálie, a tak sa tým pádom vytváral akýsi - zvláštny, milostný trojuholník, ktorého som bol očitým svedkom, až to pomaly začínalo byť hrozne neznesiteľné, čoho všetkého som mal byť ako divák, neoddeliteľnou súčasťou, čo ma nakoniec tak brutálne vyčerpalo, že som sa pevne rozhodol, že už s CT nechcem mať nič spoločného! Skrátka tri krát a dosť. • Spomínaný Montand bol naprosto vynikajúcim v legendárnej dráme - Le Salaire de la peur, tu sa bezprostredne jednalo o strhujúci, herecký výkon, po ktorom tu tentoraz nie je ani stopy, namiesto toho chrlil zo seba jednu divnejšiu repliku za druhou, a k tomu sa správal, ako zmyslov zbavený, za čo ani on taktiež nemohol, nakoľko bol tak debilne nastavený scenár, ktorý v podstate urobil zo všetkých postáv debilov. • Mimoriadne nadhodnotená záležitosť.

Ďalší kriminálny počin, ktorý ma chcel znovu „nachytať na hruškách”, no našťastie sa mu to zase nepodarilo, nakoľko som dostatočným spôsobom prekukol tento, vskutku dosť naivný, a k tomu i príliš prekombinovaný scenár, zároveň, čo som skrátka nemohol vôbec preglgnúť, keďže to tak okato bilo do očí! • Samotný názov tohto filmu, čiže Max a predajcovia šrotu, úplne presne vystihoval to, čomu sa bude zväčša venovať toto kinematografické dielo s Michelom Piccolim a Romy Schneiderovou v hlavných úlohách, pričom túto známu dvojicu, by som ešte veľmi rád doplnil i o ďalšiu, a to konkrétne naprosto kľúčovú postavu, trebárs ju môžeme kľudne považovať za akéhosi antagonistu, pretože oproti titulnej postave, Maxovi, policajtovi, síce zatiaľ ešte nestojí na opačnej strane barikády, ale niekdajší sudca, no momentálne teraz iba akýsi mimoriadne ("neúspešný") poliš, robí všetko preto, aby sa tam jeho dávny priateľ Abel Maresco v podaní Bernarda Fressona, spolu s jeho kumpánmi, proste čochvíľa ocitol, a o tom je v podstate celá táto nesúrodá, kriminálna dráma od Claudeho Sauteta, ktorý mi opätovne nedal na výber v tom, ako sa celkovo zachovám k jeho filmu, ako k celku s určitým obsahom neuveriteľných klišé: A) Protagonista nie je schopný pochytať väčšie ryby, a tak sa tým pádom zameriava iba na tie menšie, aby si tým (vy)kompenzoval svoju neschopnosť v tom, že potrebuje nájsť nejakých, obetných baránkov? B). V poriadku, zápletka uzrela svetlo sveta aj v takej podobe, v akej sa vlastne zvyčajne po celý čas nachádzala, no absolútne nikoho nenapadlo preveriť toho „bankára”, čo je teda fakticky zač, vrátane ani samotného Abela, ktorý sa len neustále spoliehal na informácie od svojej priateľky/prostitútky Lily Ackermannovej, ktorá stále kamsi chodila na výzvedy? C) A povedzme nakoniec, čo ešte ten záver? Myslím tým tú zlomovú pasáž, ktorá sa postarala o nevídaný úkaz, tak to pre mňa znamenalo snáď definitívne zlomenie palice nad celým doterajším dianím. • Čím viacej špekuloval na poli obsahu, tým to bolo vari asi čoraz rozporuplnejšie - CT.

Podľa mňa sa zrovna v tomto ojedinelom prípade, jednalo nielen o mierne roztržitý, ale zároveň aj poriadne zadymený počin, aby som bol teda naprosto presným v samotných charakteristikách tohto filmu, keď vzápätí ihneď vysvetlím, čo mám tým vlastne na mysli: V prvej veci sa pomerne častejšie skákalo po časovej osi - sem a tam, čiže z aktuálnej prítomnosti ohľadom istej, zlomovej udalosti, ktorú v podstate sledujem už v úvodných záberoch, kde očividne došlo k nejakej určitej autonehode, ktorú ale nateraz nebudem bližšie charakterizovať, kto bol toho účastníkom, pričom od tohto kľúčového momentu, sa táto konkrétna situácia, akoby znovu vracala na začiatok, v danej retrospektíve, čo všetko jej skrátka ešte predtým predchádzalo, čiže by sa dalo povedať, že sa to bude okolo nej proste neustále krútiť, a to navrch i s množstvom spomienok naprieč celým týmto dianím. • V druhej veci som si rýchlo uvedomil, že predstaviteľ Pierreho Bérarda, t.j. Michel Piccoli, zrejme tie cigarety len tak chytro z ruky nespustí, tým pádom fajčil jednu od druhej, ako povedzme fabrický komín, až som mal miestami taký veľmi čudný pocit, že mi ten „fajčiarsky smrad”, skrz obrazovku, prelieza rovno až do obývačky, vôbec, väčšina postáv fajčili, ako Turci, čo by napokon predstavovalo neuveriteľnú, dymovú clonu! • No, súčasne sa jednalo o akýsi, módny trend, ktorý bol v tých časoch absolútnym štandardom, pritom v tejto možnosti ho bolo asi až príliš. • Ďalej k merítku veci. Nebudem popierať, že mi obidve eventuality nadmieru prekážali, predovšetkým, čo sa teda týka samotnej štruktúry tohto filmu, čo nielenže mňa ako diváka, čím ďalej, tým viac začínalo pomaličky otupovať, keďže som ani zvlášť nevedel, na ktorý časový úsek, sa mám začať viacej sústrediť, čo by som nakoniec okomentoval úplne prostými slovami: „Režisérovi sa forma totálne vymkla spod kontroly!?” • Našťastie to aspoň zachraňujú kvalitné, herecké výkony, keď hlavnej postave v podaní Michela Piccoliho, obstojne, i keď nie s dostatočným hereckým priestorom, zručne sekundovala postava Hélèny Haltigovej v podaní Romy Schneiderovej, ktorej dialógy som si rád vypočul v pôvodnom znení s jej typickým, rakúskym prízvukom, to sú plusové body - extra naviac. • Vskutku, mal som oveľa väčšie očakávania ohľadne Vecí života, ktoré na mňa pôsobili akosi neživotne. PS: Aspoňže filmová dĺžka bola celkom ideálna, lebo v opačnom prípade by som za pridanie ďalších minút, snáď automaticky strhával percentá, čo by som naozaj dosť nerád.