Anderton

Bratia Dardenneovci alebo Ken Loach by na vec išli inak a nakrútili by sociálnu drámu kritizujúcu neschopnosť úradov pri snahe o adopciu, alebo niečo podobné, a bezpochyby by to urobili kvalitne. Umberto Pasolini je ale trochu odlišný režisér a scenárista a snaží sa od sociálnych tém spätých so systémom upriamiť pozornosť viac na vzťahy, ktoré by sa vzhľadom na situáciu vyvíjali v podstate všade a kedykoľvek rovnako. Michael je jeden z najroztomilejších synčekov filmového plátna a o Johnovi to isté platí v úlohe otca. Je podobný a zároveň odlišný od hrdinu Zátišia a aj porovnávanie s týmto výborným Pasoliniho filmom ponúka potešenie zo síce smutného, ale inak melancholického feel good diela.

Keby som si film pozrel v roku 2004, tak by som si povedal, že ide o "béčkovejšiu" verziu Piesní z druhého poschodia. Lenže z Ostlunda sa medzičasom stala medzinárodná superstar nakrúcajúca s vyššími rozpočtami a Andersson nakrútil niekoľko ďalších filmov. A tak si v roku 2024 hovorím, že... Mongoloid s gytarou pôsobí ako "béčkovejšia" verzia Piesní z druhého poschodia. Čo ale vôbec nie je kritika, povedal by som, že skoro až pochvala. Ako všetci dobre vieme, najlepšie sa smeje na nešťastí druhých a tak scény s bicyklom na lampe a samojazdiacim autom sú nesmierne zábavné. Neprekvapí, že najnormálnejšou postavou sa zdá byť onen mongoloid a občas som si spomenul aj na Ulricha Seidla.

Manželský pár počas dovolenky na ostrove zisťuje, že tu život prebieha podľa iných pravidiel na aké sú zvyknutí aj z iných dovolenkových destinácií (okrem Rituálu si spomeniete aj na Lost). Krátko po začiatku sa začne pliesť realita s halucináciami, ale možno je ešte všetko inak. Ako inak to je, to trojica scenáristov ani Bousman nedokážu naservírovať zrozumiteľne a ak by sme sa držali istej informácie oznámenej hlavnej postave niekde v polovici, úplne by to stačilo a nemuselo sa ďalej všetko ešte viac zašmodrchávať. Maggie Q je stále vo forme je to prvé, čo vás pri sledovaní napadne ako prvé. Bousman bohužiaľ nedokáže byť konzistentný pri budovaní atmosféry a napätia, občas tu máme krásne aj desivé zábery, ale v závere, kedy všetko graduje v očakávateľných scénach, domáci strach vyvolať nedokážu.

Westernov s podobnou tematikou už bolo zopár nakrútených, a samozrejme nielen westernov. Až mám dojem, že všetky podobné novšie filmy sú viac menej remakeom predlôh, ku ktorým sa ale oficiálne nehlásia. Gries napísal nakrútil trochu historický film, trochu klasický western, ale zopár prestreliek nás predsa len čaká, aby bolo v žánrovom zaradení jasno. Áno, všetko pôsobí realistickejšie než obvykle, avšak ak majú takmer všetci krásne biele hollywoodske zuby, tak to už autenticky nepôsobí. Ale aspoň jedna postava má tých zubov pomenej. Príliš sa tu toho nestane, čo nie je priamo kritika, avšak osobne som sa nestotožnil so záverom, ktorý chce byť čo najmenej patetický, ale mne prišiel skôr ako klišé. 70%

Pre mňa mierne nadpriemerné invazívne scifíčko, ktoré skrátka vyzerá odlišne, ako by sme ho nakrútili v Európe a ako by ho poňali Američania. Vizuálne nejde o nič špeciálne, atmosféra je nevýrazná, ale potešia postavy. Tá hlavná má traumu z minulosti, napriek tomu stále verí ľuďom a to najmä vďaka jednému dobrosrdečnému policajtovi. Jej mocný parazit je akousi metaforou jej vzchopenia sa nepriazni osudu. Najlepšia je po všetkých stránkach štvrtá epizóda.

Finále sa vydarilo aj napriek tomu, že tvorcovia neplánujú ohurovať divákov veľkolepými akčnými sekvenciami a bojuje sa v interiéroch skladu, alebo kde sme sa to ocitli. Funguje paralela s históriu ľudstva ako histórie násilia a záujmami mimozemšťanov. Taktiež medzi nimi panujú rozbroje a nejde o nič viac ani menej, ako predovšetkým o absolútnu moc. Príbeh sa síce uzavrel, ale tvorcovia naznačili, ako pokračovať ďalej.

Akoby tvorcovia vystrieľali celý zásobník počas minulej epizódy a teraz sa už bude len voľnobehom dobiehať do cieľa. Máme tu motivácie ako v Čeľustiach a ďalších napodobeninách, kedy mesto nechce zrušiť verejnú akciu kvôli nejakej hrozbe a na záver twist, ktorý má zmysel, ale pôsobí tiež ako klišé. Snáď to bude vo finále aspoň dobre nakrútené.

Jednoznačne doposiaľ najlepšia epizóda. Otázka je, prečo tak často pri niektorých seriáloch musíme čakať niekoľko častí, aby sa veci poriadne rozbehli. Začiatok skvele reaguje na zvrat na konci trojky a nejde len o krátke rozriešenie situácie, ale je mu venovaný celý diel. Čaká nás prevoz ála Dark Knight a zaujímavý vstup do mentálneho sveta hlavnej hrdinky a jej parazita. Opäť nás čaká na záver nečakaný zvrat.

Ripley (rozumej Zaillian a Elswit) sa snaží/ia známej látke dodať úplne nový šat, čo je asi jediná cesta, ako naraz osloviť fanúšikov filmov, predlôh aj nových divákov. Máme tu dielo ako stvorené v dobe, kedy sa príbeh odohráva a akoby si chcel Fellini vyskúšať menej rozšafnú a viac pri zemi držiacu sa artovku. Nie nadarmo sa jeden diel volá Sladký život. Milovníci čiernobielych videoklipov a filmov Antona Corbijna si tiež prídu na svoje. Znie to príliš snobsky? Samozrejme a treba dodať, že vďaka Bohu za to. Ostávajú aj dokorán otvorené dvere pre druhú sériu, čo ale neznamená, že sa tá prvá neuzavrela uspokojivým koncom.

Od finále asi viacerí budú očakávať niečo iné, napríklad že pôjde o neustále vyšetrovanie a polícia bude stále bližšie a bližšie k cieľu. Ale i keď Tom robí chyby, nie je úplne najinteligentnejší podvodník všetkých čias, tak viac menej nemusí pracovať v strese, až na pár výnimiek, takže na prípravu ďalšieho podvodu či reakcie na vývin situácie má relatívne čas. Benátky sme v takejto atmosfére asi ešte nevideli a je radosť si porovnávať Zaillianovu a Elswitovu víziu s inými dielami odohrávajúcimi sa v tomto meste.