Anderton

Film skôr pre 50 ročných citlivých intelektuálov, ktorí si prežili približne toľko, čo Hogerova postava. Takže keď budem mať 50, budem ešte žiť, bude fungovať stále csfd a film si ešte raz pozriem, asi ho docením viac a napíšem niečo obšírnejšie. Dúfam ale, že nebudem alkoholik, respektíve vyliečený alkoholik. Film ponúka prostredníctvom psychologickej štúdie postavy a pohľadov do jej minulosti a osobného života aj obrázok a atmosféru doby, v ktorej žil a v ktorej vyrastal. Takže z tohoto hľadiska je univerzálnejší. Napriek náročnosti filmu, absencii deja a faktu, že išiel trochu mimo mňa, mi nepripadala tá hodina a pol nudná. Rozmýšlať je nad čím a nie je to zrovna nič potešujúce. Asi zato môže viac Hoger, ako Vávra.

Možno je škoda, že sa adaptácie Verneovho románu nestihol chopiť Karel Zeman, možno je ale aj šťastie, že dopadla v rukách Ludvíka Rážu aspoň tak, ako dopadla. A pokiaľ sa jedná teda o televízny film, tak v tom prípade klobúk dole. Chýbali mi nejaké tie panoramatické zábery na Oceľové mesto a vôbec sa napríklad nedozvieme, ako vyzerá Fortuna, ale Rážovi sa napriek tomu podarilo vytvoriť tú správnu verneovskú atmosféru a nakoniec je príťažlivejšie sa premávať v útrobách pod zemou a sledovať diabolské vynálezy a snáď všetkých známych hercov, pre ktorých bola účasť na tomto projekte asi prestížnou záležitosťou, ako čakať na nejaký monumentálny záber industriálneho mesta.

Spike Lee presne vie, ako to chodí v domácnosti bežnej afroamerickej rodiny v americkom veľkomeste. Pokiaľ vás to zaujíma, film vás bude baviť, pokiaľ nie, tak omnoho viac po obsahovej stránke Crooklyn neponúka. Ja jeho osobnému filmu nemám čo vyčítať a oceňujem "vervu", s akou sa svojich rolí zhostili všetci herci a hlavne Leeovu prácu s deťmi. Všetko pôsobí prirodzene a uveriteľne a chcel by som vidieť podobný film nejakého slovenského režiséra rómskeho pôvodu, ktorý by niečo podobné dokázal nakrútiť o svojej komunite. To sa mi ale asi už v mojom živote nesplní. Objektívne by malo byť moje hodnotenie vyššie, ale napriek svojim kvalitám ma film až tak neupútal a predsa len mám radšej od Leeho hranie na trochu drsnejšiu nôtu. 70%.

Chlapovi stačí k tomu, aby sa dostal na dno, urobiť iba jednu chybu. Totiž zapliesť sa s nesprávnou ženskou. To Bart urobil a divák čoskoro vytuší nevyhnutný koniec. Dej vychádza z rovnakej historky, z ktorej vychádzali aj tvorcovia aj tu tak často spomínaných Bonnie a Clydea, zaujímavejšie ale pre mňa je, a pri sledovaní Dallovej postavy som si toho viackrát všimol, že film bol hlavným inšpiračným zdrojom pre Godarda a jeho Bez dychu. Nová vlna a film noir občas vizuálne splývajú. Kameramansky veľmi vynaliezavé, napríklad pri jednom prepade sledujeme iba záber zo zadného sedadla na Annie, ktorá sa začne rozprávať s policajtom, pričom celé prepadnutie ostane na divákovej fantázii a o detailoch sa dozvedáme iba z rozhovorov medzi nimi.

Divil som sa, prečo som o tomto filme v živote nepočul a dozvedel som sa o ňom náhodou a divím sa ešte viac po jeho zhliadnutí. Klasický napínavý komerčný triler a ešte možno omnoho viac na sobotné neskoré večery do komerčných staníc, kde by oslovil určite množstvo divákov. V priebehu filmu som rozmýšľal, akože chcú tvorcovia všetky tie nejasné motívy na konci všetky uspokojivo vysvetliť a ono sa im to nakoniec šikovnou fintou podarilo. Našťastie mi šokujúca pointa vopred nedošla, dostal som navyše mylnú informáciu o konci, takže o to viac som bol prekvapený. Možno viac psychologický film o jednej blúdiacej duši, ako krimi, ale nato musí prísť divák sám a na tento hustou atmosférou prešpikovaný film niekde natrafiť. Možno jedno pozretie nestačí.

Spočiatku som mal z Lona pocit, že takto by sa asi nemali točiť európske artové filmy. Potom som si myslel, že to bude akási špeciálna variácia na 50kové americké paranoidné scifíčka, lenže od toho Fliegauf nakoniec upustil a ukotvil príbeh v dráme. Lono som nakoniec prestal vnímať ako art, pretože si myslím, že ním nie je. Na to je dosť symbolicky jednoduchý (dinosaury asi pochopí každý), priamočiary, má občas ťažkopádne dialógy v angličtine, vopred vieme, čo nám chce režisér povedať, ale pre mňa bolo najdôležitejšie, že som nakoniec uveril postavám ich pocity a dilemy a tak zapôsobil na mňa aj logický záver, kde som sa obával naopak nejakej lacnej symboliky. Ďalšia vec, ktorou Benedek zabodoval je, že sa síce jedná o drámu, ale sci-fi prvok je natoľko dôležitý, že z neho úplne všetko vyplýva a úspešne načrtáva problémy, ktoré môže klonovanie ľudí v budúcnosti do spoločenského myslenia priniesť. Niekedy stačí, keď je film zaujímavý, nemusí byť priamo úchvatne inteligentný, alebo výborný, aby som mu dal vyššie hodnotenie, ako by si objektívne zaslúžil. Možno by nezaškodil vačší nadhľad a menšia sebestrednosť, totiž niekedy v priebehu natáčania si uvedomiť, že netočím ťažký art a prispôsobiť tomu viac tón rozprávania.

Ako komédia to príliš nefunguje, ako horor to tiež nefunguje, ale ako film Romana Polanskeho to funguje skvele. Je to podobný prípad, ako Hitchove trilery, keď môžeme v žánrovom rámci čítať vzťahové metafory a zabávať sa na nich. Alfred túži po láske krásnej slečny, lenže ona má tendenciu ho nakoniec "vysať" ako každá žena chlapa (a naopak) a šíriť tak toto zlo ďalej do sveta. Je to ale lepšie, ako podľahnúť homosexuálnym zvodom Krolockovho synáčka. Nič proti tomu nezmôže ani kresťanstvo. Polanski sa baví, ja som sa ale aj napriek zvláštnej, zato pohlcujúcej atmosfére nijak špeciálne s ním nebavil. Ako paródia to zo žánrových klišé vyťažilo málo, ale o to Polanskemu primárne nešlo. Dilema v hodnotení, 70%. No a do tohoto kraja by som si rád zašiel na zimnú dovolenku.

Krása môže byť vytvorená buď zo zmyslov, alebo z duše. Toto je dilema dvoch umelcov, ktorí sú ochotní sa kvôli podobným otázkam hašteriť pre nás, obyčajných ľudí, nepochopiteľným spôsobom. Neviem, či krása Viscontiho nablýskaných interiérov, nalešteného nábytku a farebných kostýmov a umelo pôsobiacich figúr jeho filmov vychádza z jeho zmyslov, alebo duše, mňa však jeho vnútorný svet a vnútorné rozpory Aschenbacha príliš nerozhádzali. Aschenbach hľadá dokonalú krásu a nachádza ju v mladom chlapcovi, s ktorým si vymieňa veľavravné a pre mnohých aj nič nehovoriace pohľady, ktoré nikam (v rámci fyzického zblíženia) nevedú. Absencia výraznej zápletky a dialógov bude tým, čím chce Visconti zaujať, čiže divák by sa mal sústrediť na vnútorný svet hlavného hrdinu a ten nebude asi zaujímať každého a problémom nemusí byť divákov intelekt, ale skôr jeho povaha. Čiže nato, aby Vás zaujala stavba scenára, výprava, kostýmy, čítanie metafor, alebo hudba, musí Vás predovšetkým zaujať ústredná postava. Kompozícia niektorých záberov je ale úchvatná.

Výstižnejšie svoj debut Spike Lee nazvať nemohol. Je to totiž film o tom, že každý sme nejaký a pokiaľ to naše okolie nemieni akceptovať, my s tým s najvačšou pravdepodobnosťou nič neurobíme. Je zaujímavé po filme a jeho záverečnom, mierne šokujúcom dovetku porozmýšlať nad ostatnými postavami filmu, najma nad jediným, akože kladným hrdinom, Jamiem. Pretože sa nakoniec ukáže, že je na tom rovnako, ako Nola a jeho chovanie možno označiť za pokrytecké, zatiaľ čo Nola je aspoň úprimná. Všimnite si, že toto nie sú primárne problémy afroamerickej komunity, ale ľudí všeobecne. Ale dosť bolo filozofovania, najviac Vám aj tak utkvie v pamati neuveriteľný vzhľad Spike Leeho a jeho mega okuliare, ktoré obzvlášť vyniknú spolu s jeho tenkými nohami v minišortkách. Pri pohľade naňho by ste ťažko povedali, že napíše a natočí v tak mladom veku film s tak ambivalentnými postavami a ktorý môžeme nazvať vzhľadom na niekoľko výrazných filmárskych čŕt autorským.

Jeff Nichols sa podobne, ako pri Take Shelter nikam neponáhľa, avšak tu mám pocit, že každý záber má svoj pevný význam v príbehu a chce nám ním niečo povedať. Mud je v podstate moderný western, kde sa osamelý hrdina ukrýva v malom mestečku, kam po čase príde partia zabijákov si s ním vybaviť nejaké tie resty z minulosti. Dôjde samozrejme aj na záverečnú prestrelku. Lenže to je len rámec, Mud je v skutočnosti o niečom úplne inom, je o mladom chlapcovi a jeho vyvíjajúcom sa vzťahu k ženám na základe pozorovania postáv zo svojho okolia. Ďalej o večnej otázke vzťahu mužov k ženám, na ktorú si nedokážeme uspokojivo odpovedať. Máme sa teda k nim chovať ako k princeznám, aj keď niekedy sú iba príčinou nášho nešťastia? Nichols neodpovedá, mladý chlapec musí nájsť odpovede sám vďaka skúsenostiam a možno je tým tmeliacim prvkom večných nesvárov a postupného odcudzenia práve dieťa, čiže napríklad aj on v jeho rodine. Vzťah otec a syn sa nakoniec ukazuje rovnako dôležitý aj v prípade postáv výborných McConaugheyho a Sheparda.