Anderton

Už od malička som neznášal, keď krásne ženy vo filmoch trpeli a nemohli si nijako pomôcť. A ja som iba sedel pred telkou a tiež som nič nezmohol. Maléna je však elegantne natočená dráma od skúseného filmára s peknou atmosférou druhovojnového Talianska a záverom, ktorý svojim spôsobom prináša divákovi ako mne určité zadosťučinenie.

Ben Gazzara je v úlohe "Profesora" tak extrémne nesympatický, až je jediným dôvodom, prečo mi trochu vadila extrémna dĺžka filmu. Porovnajte napríklad s Pacinom v Scarface, v ktorom videl Tornatore určite svoj vzor. A nielen citáciou s Profesorom vo vani, komunikujúcim podráždene so svojim okolím. Profesor je film, ktorý sa viac sústredí na mafiu ako celok oproti americkým gangsterským filmom, ktoré berú viac do úvahy rodinné vzťahy a hlavne milenky a manželky hlavných "hrdinov". Od začiatku je jasné, kam film speje ale ťažko nazývať tento prístup ako gangsterské klišé, pretože iný koniec ako "koniec" by bol podrazom na diváka, ktorému z podstaty veci by mala byť hlavná postava nesympatická až odporná. Možno si v rámci nejakého (veľmi dlhého) tématického večera pustíte po sebe napríklad Scarface, Ill camorristu a Krstného otca a môžete tak aspoň veselo porovnávať a zároveň sa baviť kvalitnou kinematografiou.

Prvá polhodina je na slovenský film neuveriteľne originálna. Slapstick komédia s výborne naaranžovanými scénkami s pointou. Herz nám predstaví Šimona ako chlapíka, ktorý si nevie rady s výberom tej pravej a pripravuje nás na jeho eskapády so ženami. Lenže po prvej polhodine prepne a viac sa začne zaujímať o Hrycovu postavu a jeho milenku, respektíve manželku. Šimon je tak trochu na vedľajšej koľaji, rovnako ako v živote. Súvislý dej tak strieda séria sekvencií, ktoré sa k vtipu vrátia až vo výbornom závere. Ale stále mám pocit, že sa všetci (hlavne scenárista) mohli odviazať ešte viac, respektíve sa sústrediť trochu konzistentnejšie na jednu dejovú líniu. Ja som totiž od začiatku Šimonovi držal palce a tušil, v koho náručí by mal skončiť. Takto návrat k jeho postave pôsobí dramaturgicky slabo. Tú kritiku neberte príliš vážne, ide o to, že som mal minimálne polhodinu pocit, že konečne dám po dlhej dobe slovenskému filmu úprimných sto percent.

Bačova žena je už tretím slovenským filmom za posledné týždne s tou istou témou, ktorý som videl v slovenskej televízii. To by vzhľadom na obľúbenosť milostného trojuholníka s navrátilým mŕtvym v slovenskej literatúre však nemal byť problém. Ten je v tom, že Bačova žena je televízna inscenácia s veľkými T a I. Exteriéry, v ktorých sa často film odohráva, neskrývajú svoj štúdiový pôvod v ateliéri a všetci vieme, že častokrát znamená jemné gesto viac, ako dlhosiahle vety, vyjadrujúce expresívne emócie. Takže Hriech Kataríny Padychovej a Varúj sú v mojom rebríčku filmov, kde sa mŕtvy muž vracia za ženou, ktorá už má iného, o dosť vyššie.

Akademiznus vo svojej najkryštalickejšej podobe. Založený na sile giest hlavných hrdinov, kde sú silné emócie vyjadrované jemnými nuansami ich tvárí. Vizuálne dokonalé, z čoho by mal plynúť emocionálny chlad, ale vnímavejší divák (aký iný by to však pozeral?) bude dojatý. Podanie druhej svetovej vojny ako pozadia príbehu mi pripadalo trochu zjednodušujúce a možno skresľujúce. Pokiaľ ste mladší divák a Emmu Thompson poznáte len z Upratovačky a Pottera, budete príjemne prekvapení jej príjemným vzhľadom. Je pochopiteľné, že to mávalo počas dlhých rokov služby aj s jej kolegom na panstve. Koniec koncov aj to je jedna z tém filmu. Čo mi chýba k plnému hodnoteniu a čo iným nie, neviem presne definovať, možno je to už obsiahnuté v predošlom texte, možno sa to definovať pri tak kvalitnom filme slovami presne nedá.

Pri filme Odchádzanie v daždi Martina Hollého som čítal komentár, že s látkou kolektivizácie sa lepšie vysporiadal Jasný vo Všetkých dobrých rodákoch. Ja by som skôr povedal, že úplne inak a je na oboch filmoch jasne vidno rozdielnosť našich kinematografií v minulosti. Hollého postavy sú ambivalentnejšie, i keď jeho film kolektivizáciu skôr obhajuje, zatial čo Jasný ide ako súčasť novej vlny systému navzdory. Lenže tu máme postavy dobré a zlé a ani epilóg na tom veľa nezmenil. Tí dobrí odchádzajú a tie svine sa držia. Chvíľami som sa cítil ako v Troch orieškoch pre Popolušku, lenže to je bezpredmetné, keďže tá vznikla neskôr. Rodáci majú napriek vrodenej českej hřejivosti od nej však stále omnoho ďalej, ako sme zvyknutí. Rodáci sú klasika, Odchádzajúci v daždi nikto nepozná, aj na tom vidno, aký prístup majú diváci radšej.

Vitajte v dobe, keď sa ani mainstreamový film nebál prinášať trpké posolstvá a stáť na pevných základoch chytrých scenárov. Niežeby sa to nedialo občas aj dnes, ale vtedy sa kalkul bral skôr ako urážka diváka. Aspoň tak mi to pripadá. Na Šampóne nie je ani tak zaujímavý príbeh, ako skôr inscentovanie scén a ich parádne načasovanie a vypiontovanie. K tomu narážky na dobu, keď sledujeme jedného pokrytca za druhým (zo situácie vyplýva, že aj z radov žien) a toho najväčšieho v televízii. George je proste taký, aký je a nemá zmysel, aby sa kvôli tomu ospravedlňoval. Niekto to chápe, niektorá zase nie a chudák si neuvedomuje, že nato, aby človek bol skutočne šťastný, nie je od veci trochu nad sebou popremýšlať. Ale zase, keď má pocit, že bude žiť večne...

Netzer nám a režisérom východného bloku ukazuje, ako navodiť napätie pri dialógoch, ako vzbudiť záujem u diváka napriek extrémnej komornosti diela a absencie klasického "zvratového" deja a tým pádom ako dať filmu spád. Tie dialógy neprezrádzajú žiadne nečakané odhalenia ani kostlivcov v skriniach hrdinov, i keď sa tak občas snažia tváriť. Odhalenia sú čisto psychologického charakteru a my nemáme dôvod pochybovať o dôveryhodnosti konania ani jednej z postáv. Z Pozície sa ale dozvieme v druhom pláne niečo o súčasnej materiálnej spoločnosti, kde taktiež tkvie problém vzťahu matky a syna a jej snachy a určite nie je od veci popremýšlať napríklad aj o "pozícii dieťaťa" v budúcnosti chlapíka, ktorý je ochotný si nechať zaplatiť za "malé" klamstvo. Takýchto momentov je tu viac a práve tie robia z podobných filmov, ktorých je na festivaloch neúrekom, tie najhodnotnejšie a preto prichádzajú do zahraničia do kín. Takže zase ďalší návod pre slovenských rejžov, kade vedie cesta....

Na mňa Kto odchádza v daždi ako normalizačná, respektíve kolektivizačná agitka nepôsobila, i keď ňou čiastočne je. Omnoho viac tu ide o vzťahy na dedine, o ťažkom živote tu vedenom a o často zkostnatelé tradície. Ako bolo v 18tom, 19tom storočí, tak je aj v polovici toho 20teho. Postavy nie sú vykreslené čiernobielo, pokiaľ niekto vidí hlavného hrdinu ako záporného a nových súdruhov ako kladných z pohľadu autorov, tak videl veci inak, ako ja. Mám pocit, že Hollému išlo viac o psychológiu postáv ako o politický názor a jeho podanie novej situácie, na ktorú neboli sedliaci dlhé roky žijúci v úplne inom systéme zvyknutí, pôsobí vierohodne. Neprávom neznámy film, ktorý uviedla RTVS vo svojom programe ako zlatú klasiku, čo mu celkom pristane.

Už druhý "historický" francúzsky film z 50tych rokov tento týždeň a zhodou okolností zase Jean Marais. Musím iba zopakovať, že vznik novej vlny je iba logickým vyústením vzbury proti podobnej kinematografii a ja sa vôbec pri jej schematickosti a plochosti nečudujem. Že to bolo určené francúzskym ženám vtedajšej doby je v poriadku, dnes mi bohužiaľ väčšina týchto nenáročných filmíkov pripadá značne archaická. A Marais mi je nesympatický.