Anderton

Kto pozná zbežne Klugeho tvorbu tak ho čaká presne to, čo očakáva. Len tentokrát v o niečo menej frenetickom tempe, ako niektoré iné jeho mixy dokumentárnej a hranej tvorby. Kluge nechá diváka vydýchnuť, prežiť spoločne s postavami ich príbeh a do toho opäť dáva zdanlivo nesúvisiace dokumentárne epizódy. V konečnom dôsledku o niečo menej hutné ako napríklad Útok času alebo Stredná cesta, zato viac stráviteľné. Pre tých, ktorí tento film budú vidieť až po nich, môžu mať pocit, že Kluge sa už trochu opakuje.

Slovenský študentský experimentálny film, ktorý vyzerá ako profesionálny zahraničný experimentálny film.

Pri niektorých experimentálnych filmoch nemáte šancu prísť na to, v ktorej dobe boli nakrútené. To je aj prípad čiernobieleho Copy shopu. Chlapíkovi sa vymkne z ruky kopírovanie, asi preto, že robí v kopírke a začne sa sám množiť. Bratia/sestry Wachowskí/é by zaslúžili za "skopírovanie" nápadu uplatneného na agentovi Smithovi poriadnu žalobu. Alebo aspoň vyšticovať.

Útok súčasnosti nie je iba dvojhodinovým filozofickým komentárom k pojmu čas, ale skôr sa cez jeho definície a vnímanie dostávame k "prízemnejším" a menej abstraktným pojmom ako napríklad bežný ľudský život. A aj umenie a samotný film. Film je rozdelený do viacerých epizód, ktorých sujet je vždy o niečom úplne inom a odlišujú sa aj vizuálne, Útok napriek tomu pôsobí ucelene, čo je spôsobené najmä Klugeho snahou o maximálnu divácku pozornosť a postupné spájanie si jednotlivých motívov z rôznych častí. Ako býva uňho zvykom, výsledkom je občas komédia a takmer vždy z jeho filmov odchádzam s pocitom, že žiaden iný režisér nepozná tak dobre nemeckú náturu. V tomto prípade je ale všeobecnejší.

Chápem, že mnohým bude toto podobenstvo pripadať príliš doslovné, čo ale Aronofsky vlastne vôbec neskrýva a doslovný je (asi) zámerne. Čaro osobne vidím v tom, v akom žánri ho podáva, totiž v totálnom hororovom a takmer až trashovom béčku. Akoby sa sám vysmieval z umenia pre umenie a tak niečo, čo by sa dalo nakrútiť ako nezrozumiteľný art podáva v béčkovom háve. Film funguje v oboch myšlienkových rovinách aké som z neho vyčítal a to tak, že paralelne a v podstate nezávisle na seba. Matka je film, o ktorom by sa vopred nemalo skutočne nič vedieť, pretože presiaklo toho von myslím až príliš veľa a tak človek vlastne aj vie čo očakávať, čo je veľká škoda. Inak veľmi podobný prípad ako A Ghost Story, kde jedna skupina bude krútiť hlavou a druhá prežívať orgazmy, pričom rozdielnosť týchto pocitov nebude závisieť od intelektu jednotlivca.

Viac menej spokojnosť a dilema v rozhodovaní, lenže Sláma začne povedzme že situáciu, ľudí a vzťahy relativizovať až po nejakej dobe. Dovtedy si musíme zaradiť postavy medzi sympaťákov a pičusov a to pôjde veľmi jednoducho. Manželka syna je iba bio a má luxusný život, takže je to druhé. Podnikateľ je samozrejme sebec a mudrc, čo sa nedokáže o rodinu poriadne postarať je slaboch. Ľudia okolo vody, žijúci na divoko sú maximálne v pohode. Nakoniec to ale vďaka tretej tretine filmu funguje, pretože sa začnú vzťahy trochu nečakane komplikovať a záver je vskutku nečakaný a je to veľmi dobre. Dosť možno Krónerovej životná úloha, pričom je ale cítiť, že na ten zvyšok sa v scenári myslelo trochu menej. 70%

Prízrak je podľa mňa ten typ filmu, keď si každý nájde tú svoju interpretáciu a či sa bude presne zhodovať s autorským zámerom, na tom až tak záležať nebude. A podobne je to aj s mojím prežívaním celého filmu. Ak ho vnímam ako príbeh jedného ducha, tak má v sebe mnoho smútku, trochu irónie, asi spôsobenej tým kukučom spoza plachty a nesmiernou nudou večnosti. Osobne som si ale pri duchovom pasívnom bytí s občasným výbuchom emócií hovoril, že podobne bezduchý život vedie vlastne väčšina obyvateľov planéty. A vážne netuším, či mal aj toto Lowery na mysli pri písaní scenára a je to, ako som písal, nakoniec jedno. No a moja interpretácia ústrednej myšlienky? Žite svoje životy naplno, na večnosti to bude skôr veľká nuda.

Mám podozrenie, že Sinai mieril týmto "etnografickým" filmom zámerne na svetového festivalového diváka. Tomu domácemu asi bude jasné, o čom film rozpráva a vlastne bude iba súhlasne prikyvovať. Ale možno to tak nie je a mladí Teheránčania opantaní moderným životom už ani nevedia, čo je to typická iránska dedina a zmýšľanie jej ľudí. Takže nás čakajú krásne zábery prírody či už na súši alebo na mori, dlhé sekvencie zamerané na predvádzanie umeleckej činnosti a tak trochu prekvapivo málo vyhrotených situácií. Ale tento takmer až rozprávkový prístup pripisujem umeleckej vízii režiséra. A padlo mi to lepšie, ako tohtoročný dramatický a stopercentne vážny Klient.

Bla bla bla bla ideme do Číny, bla bla bla bla ideme do Indonézie, bla bla bla bla ideme do Malajzie. Viac k pocitom z filmu bohužiaľ napísať nedokážem.

Experimentálna jednozáberovka z jedného bytu o ľuďoch, ktorí majú čo povedať k prípadu Aničky-Barborky, pri ktorom sme zistili, že Česi v blbosti za Slovákmi vôbec nezaostávajú. Neviem, nakoľko je prípad 34 ročnej ženy, vydávajúcej sa za 14 ročné dievča na Slovensku známy, ale myslím, že v tej dobe sme tu mali ešte Novu v ponuke kábeloviek. Bohužiaľ obaja protagonisti toho príliš zrozumiteľného a zmysluplného v jednej miestnosti nepovedia. Muž, ktorý Annu poznal neustále opakuje "Já nevím", jeho ženský proťajšok sa neustále udivuje nad tými istými vecami. Škoda, že Janeček nedostal možnosť nakrútiť o celej veci plnohodnotný dokument.