TomX2

Príbeh tej malej dievčiny bol silný, ale určite sa z toho námetu dalo vyžmýkať trochu viac. Film síce viacmenej po celý čas pôsobil smutným dojmom so všadeprítomnou zarmútenosťou a špinavosťou sveta, pričom sa sem tam dostaví aj nejaká emocionálne pôsobivejšia scéna, no bohužiaľ sa to po celý čas drží tak nejak pri zemi, nezachádza to do krajnosti, nijak to nestupňuje a nenastane ani žiadna katarzia. Čo je určite škoda, pretože začiatok ma dosť navnadil (keď sa poprvýkrát na obrazovke objavil imaginárny kamarát, vyšla mi slza), ale postupne moje "nadšenie" už len padalo. Celkovo ide o solídny film, ktorý však nepatrí medzi tie najdepresívnejšie filmy, aké som videl (aj keď by už len z princípu mal). Najviac sa mi na filme páčila hlavná hrdinka (naozaj obdivuhodný výkon) a jej imaginárny kamarát.

Ja som vcelku spokojný. Má to prostú zápletku, rýchly spád, zábavný vývin udalostí a adekvátnu stopáž (90 minút), takže to nestihne ani chvíľku nudiť. Niekoľko vecí by som tomu vedel vytknúť (ako napríklad nie veľmi vydarenú charakteristiku hlavného záporaka a jeho protivného hereckého predstaviteľa), ale taktiež by som vedel aj mnoho vecí pochváliť - menovite napríklad dobrý herecký výkon hlavnej hrdinky, ktorá je naviac sympatická a celý film tiahne dopredu. Dokonca aj ten scenár bol vcelku vynaliezavý, hoc (hlavne ku koncu) nebola núdza o patetické dialógy. Proste taká fajn jednohubka, na ktorú síce za dva-tri dni určite zabudnem, ale na druhej strane som sa bavil a nemôžem povedať, že by išlo o stratu času.

Od nového Pachu krvi (?) som mal najprv celkom nízke očakávania, no nakoniec som ostal nielenže milo prekvapený, ale dokonca sa mi páčil až tak, že som mu miestami mal chuť dať štyri hviezdy (čo je na dnešný hororový štandard fakt veľa). Tie som mu síce nedal, na to to nebolo dostatočne dobré, ale aj tak nemám najmenší problém ho zaradiť medzi najlepšie horory, ktoré posledný rok vyšli. A to z jedného prostého dôvodu - Wrong Turn je viac, než len štandardným hororom. Je to progresívny horor s viacrozmerným dejom, ktorý každú chvíľu prichádza s niečím novým a originálnym, s ničím sa nepára, v ničom nestagnuje a neustále diváka niečím prekvapuje alebo zabáva. Možno to ako celok nefunguje, možno sa dalo niektoré veci spraviť lepšie, možno je to obsahovo strašne nevyvážené a možno to nie je ten starý Pach krvi, ktorý všetci dobre poznáme (za čo som ja osobne rád), ale je to napínavý survival thriller, je to krvavý hixploitation, je to atmosférický folk horor, je to kvalitná satira, je to zaujímavá rodinná dráma, je to zábavne napísaná moralita so sociálno-politickým presahom, je to.. skrátka zábavný mix všetkého možného, ktorý je síce strašne nekonzistentný a neskutočne prekombinovaný, no v žiadnom prípade nudný.

A Quiet Place 2 je natočený celkom slušne a (snáď až na nevyváženú prácu so zvukom) voči technickej stránke nemám žiadne výhrady, po stránke obsahovej to už žiadne sláva nie je. Na nelogické počínanie postáv, rôzne dejové prešľapy a načasovanie scén podľa toho, ako sa to zrovna scenáristom zrovna hodí radšej ani nebudem reagovať, s tým som mal veľký problém už v prvom dieli, v tomto prípade ide skôr o to, že celý film je vlastne tak nejak zbytočný. Zbytočný pritom byť ani vôbec nemusel, lebo dané univerzum má určitý potenciál a nápad spojiť prequel so sequelom tiež nebol zlý. Problém spočíva skôr v tom, že dej sa vôbec nijak neposunul a nezmenili sa ani vzťahy medzi postavami. Vlastne je to takmer úplne totožné s prvým dielom (čiže pomalé, komorné, polovicu filmu sa tam nič nedeje), akurát s tým rozdielom, že to obsahuje dve dramaturgicky silné scény a hraje tam vynikajúci Cillian Murphy. Scenár skrátka nie je zrovna silnou stránkou toho filmu. A silná nie je ani hororová stránka, pretože budovanie napätia je celkom chabé a divák sa skôr dočká rýchlych akčných scén, než nejakého "strachu". Čo už však stálo za to, sú dobré herecké výkony, dobrý soundtrack, kamera, scenérie a všeobecne celá technická stránka.

Komentár obsahuje spoilery. Pre mňa celkom ťažko stráviteľný film, hlavne z toho dôvodu, že je v ňom až nechutne presne znázornené, aké ťažké je žiť s panickou úzkosťou alebo sociálnou fóbiou. Úplne najdokonalejšie to je zobrazené v scéne, kedy sa hlavná postava ocitne na narodeninovej oslave svojej spolužiačky a nasleduje dlhý kamerový záber na to, ako si to pomaly a neisto mieri z prahu dverí až k prvému schodíku do bazéna, v ktorom sa už nachádzajú a zabávajú všetci spolužiaci. Okrem toho, že je scéna audiovizuálne perfektne spracovaná (ten úzky prienik medzi pokojom a absolútnym tichom, z ktorého ruší maximálne silný tlkot srdca spôsobený obavou z budúcnosti, a neskutočným chaosom a rozruchom, kedy sa z obávanej budúcnosti záhy stáva prítomnosť a vy musíte čeliť svojim osobným démonom) dodnes ma z nej neskutočne mrazí najmä preto, že sa ma to intenzívne dotýka, nakoľko sám trpím sociálnou úzkosťou a podobným situáciám musím čeliť prakticky dennodenne. To je však téma na samotnú úvahu, preto radšej túto časť opatrne preskočím a vyjadrím sa k samotnému filmu: Eighth Grade ma veľmi nebavil. Môj problém nespočíva ani tak v tom, že by ten film bol zlý (už to, čo som opísal vyššie značí, že rozhodne zlý nie je), ako skôr v tom, že som sa veľmi nevedel stotožniť s osobnosťou hlavnej hrdinky. Nie, že by som ju nemal rád, tak to vôbec nie je, ale skôr som sa nejako nevedel napojiť na jej vlnu myšlienok. Nepáčila sa mi jej snaha sa silou mocou začleniť do kolektívu (pocit samoty a nepochopenia je bolestivý, ale čas strávený s nesprávnymi ľuďmi môže poznačiť ešte viac a v konečnom dôsledku sa aj tak budeš cítiť sám), nepáčil sa mi jej crush (viem, že sa často platonicky zamilujeme do zlých ľudí, but what the fuck?), nepáčil sa mi tón, ktorým rozprávala s otcom, nepáčila sa mi ani jej naivná túžba po zidealizovanej láske- aj keď to vlastne zas až tak nie. Všetky tieto veci vlastne majú hlavu a pätu a počas toho, ako film graduje sú všetky postupne opodstatnené a väčšinou slúžia len ako pobavenie (síce nie veľmi vydarené, nakoľko humor tohto filmu je neskutočne cringe, ale pointa ostáva). Čo mi však na hlavnej hrdinke vadilo najviac je paradoxne jej hlavná predstaviteľka. Tá sa síce snaží a nehrá vyložene zle, ale presvedčivo taktiež nie a ja som jej tú úzkosť vôbec neveril. Vlastne veľmi dobre nehrá ani zvyšok hereckého ansámblu, s výnimkou výborného Josha Hamiltona, ktorý ma na filme bavil zďaleka najviac. Ďalším záporom je prílišná priamočiarosť. Tvorcovia skrátka akoby od začiatku išli rovno na vec, mnoho vecí podali veľmi zjednodušene a skratkovito, postavy pôsobili len ako karikatúry, ktoré išli v prospech hlavnej hrdinky a z toho dôvodu filmu chýbala akási prirodzenosť - kúzlo, ktoré poznáme z iných podobne ladených malých nezávislých filmov. Aby som však neostal len pri negatívach, dovolím si ešte vyzdvihnúť tri scény, vďaka ktorým môžem bez akýchkoľvek zábran povedať, že sa mi film navzdory všetkým svojim nedostatkom celkom páčil a že stojí za pozornosť. Začnem prvou scénou, a teda tou, ktorá je svojou intenzitou veľmi podobná tej, ktorú som spomínal v úvode. Akurát s tým rozdielom, zatiaľčo tá vo mne vzbudzovala prevažne úzkostlivé, negatívne pocity, táto na mňa pre zmenu zapôsobila veľmi pozitívnym dojmom. Ide o ten moment, kedy sa hlavná hrdinka ide pozrieť na jej vyhliadnutú strednú školu a počas prehliadky sa zoznámi s jednou milou dievčinou, s ktorou sa nakoniec skamaráti a dostane jej číslo. Keď nasleduje scéna, ako hlavná hrdinka celá natešená príde domov, pozrie sa na mobil a nevie sa rozhodnúť či dievčine napísať alebo nie, na tvári sa mi vykúzlil úsmev a ten nezmizol ani po dobu ďalších zhruba 15 minút, pretože presne niečo také, čo sa za ten čas odohralo, som zažil aj ja a bolo veľmi potešujúce to vidieť vo filme. Bolo to veľmi stotožňujúce. Druhá cena je zo všetkých tá najemotívnejšia a herecky aj myšlienkovo najsilnejšia - dojemný dialóg medzi otcom a dcérou, kedy naplno zažiaril ľudský Josh Hamilton a svojimi sladkými slovami zahrial na srdci jak hlavnú hrdinku, tak aj mňa. Od tej chvíle sa už film nesie len v dobrom duchu a všetko je zavŕšené tou najprirodzenejšou scénou, kedy hlavná hrdinka večeria s kamarátom a začnú sa spolu baviť o Rickovi a Mortym, čo považujem za taký menší 'highlight' filmu, ktorým rovno ukončím celú túto úvahu, lebo naďalej sa o niečom rozpisovať by bolo úplne zbytočné a namáhavé.

Slušná hororová dráma s hutnou dávkou mysteriózna a pôsobivou pochmúrnou atmosférou, ktorá je naviac pútavo natočená a odohráva sa v zaujímavom prostredí, takže ani napriek výrazne komornému tempu sa divák nestihne nebaviť, alebo nedajbože nudiť. Produkcia (aj spolu s post-produkciou) je naviac relatívne schopná, takže scény, ktoré majú byť strašidelné, dramatické alebo znepokojivé, strašidelné dramatické a znepokojivé skutočne sú, čo je jednoznačné plus. V čom už však film mierne zaostáva, je obsahová stránka, ktorá toho z potenciálu mohla vyťažiť oveľa viac. Dostatočne tak nefunguje napríklad dejová línia o zneužívaní, domácom násilí a šikane, závislosti a drogovej problematike, ale taktiež ani samotná mytologická stránka, keďže je všetko podané veľmi stroho, je to len mierne načrtnuté a nič nie je dotiahnuté k dokonalosti. Čo je celkom škoda, lebo samotný potenciál bol silný. A sklamať môže taktiež aj posledná tretina filmu, ktorá je síce konečne plne hororová, má grády a jednu slušnú scénu, no vo výsledku neponúkne nič nové a originálne, čo by sme už nevideli, a tak som sa na ňu pozeral už len z takého polovičného záujmu. Nakoniec tak ide o mierne sklamanie, nakoľko som sa na tento film tešil už niekoľko mesiacov, ale súčasne tiež aj o milé prekvapenie a jeden z najvydarenejších a najkvalitnejších hororov minulého roka.

Včera som sa dozvedel, že pred nedávnom zomrel Sidney Poitier, prvý nositeľ Oscara čiernej pleti. V minulosti som už o ňom čo-to pochytil (minimálne som ho poznal podľa mena), ale keď som si teraz zbežne prelistoval jeho filmový katalóg, zistil som, že som ešte nevidel žiadny film v ktorom hral. Aby som to napravil, presunul som svoje plány bokom a pozrel si film Guess Who's Coming to Dinner, ktorý ma z celého hercovho repertoáru zaujal najviac. A musím konštatovať, že ani trochu neľutujem. Samotný Sidney Poitier zahral svoj proťajšok výborne, nutno však povedať, že v porovnaní so svojimi hereckými kolegami nijak zvlášť neexceluje, nakoľko každý zo zúčastnených hrá viac než dôstojne. Herecké výkony sú prosto úžasné, no film našťastie nestojí len na nich. Čo je na ňom ešte dokonalejšie a dáva hercom väčší priestor vyniknúť, je scenár, ktorý (aj keď nie je bezchybný) svoju úlohu spĺňa stopercentne. Posolstvo, ktoré sa tvorcovia snažia predať dnes už možno nie je tak aktuálne, no stále je veľmi dôležité a nadčasové a dialógy, ktoré vo filme zaznejú je potrebné počuť. Celkom by ma zaujímalo, ako by film vyzeral, ak by obe rodiny neboli liberálne založené (asi veľmi zle), pravdepodobne by bol emocionálne ešte silnejší, ale zase by v ňom nebol ten Spencerov bravúrny, záverečný preslov. A ten stál vážne za to.

Resident Evil: Extinction síce po technickej stránke prekonáva obidva predošlé diely prakticky bez problémov, z hľadiska entertainmentu je však neskutočne mdlý, nudný, nezáživný a nevýrazný. V prvom dieli som sa ešte ako tak zaujímal o posun deja a o osudy postáv a v druhom som sa zas, keď už nič iné, zabával nad jeho tuposťou. Tento je zase objektívne najlepší a najserióznejší (celkom schopná réžia a fajnové, púštne prostredie), no obsahovo to bolo také nijaké, postavy ma absolútne nezaujímali, akcia nebola nijak zvlášť strhujúca a narozdiel od predošlej časti to nebolo ani vtipné, no, skrátka v ňom nebolo vôbec nič, čo by dokázalo aspoň trochu upútať moju pozornosť. Vlastne sa mi ho podarilo ho dopozerať až na tretíkrát (nepočítam to, keď som ho zapol a hneď na to vypol, lebo som zistil, že na to nemám náladu), pretože som zakaždým zaspal. Čo asi nie je známka veľmi dobrého filmu.

Keď už nič iné, jednička mala aspoň sem-tam nejaký náznak hororovej atmosféry (za čo môže prevažne prostredie obrovského podzemného zariadenia, od ktorého nikdy neviete čo očakávať) a bola ešte ako-tak realistická (v porovnaní s ostatnými dielmi). Dvojka je oproti nej čisté scenáristické zlo, ktoré sa snaží byť za každú cenu tak veľmi cool, až je vlastne vtipné. Čo scéna, to bullshit, jedna absurdnosť strieda druhú a dialógy sú tak odveci mimo, až sa človek ani nestačí diviť. Resident Evil: Apocalypse je príšerný sci-fi bordel a ešte viac príšerný film, z ktorého odpadávajú mozgové bunky, no súčasne je to tak veľmi primitívne, až si v určitom bode uvedomíte, že vás tá debilina vlastne aj docela baví.

Z technického hľadiska je Outlaws špičkový, skoro až prvotriedny film. Sedemdesiate roky tu sú cítiť skoro na každom kroku (kostýmy, komunita "hippies", hudba, exteriéry a rôzne kulisy), prostredie katalánskych ulíc je poriadne špinavé, práca s kamerou a strihom je zručná a herecké výkony hlavných predstaviteľov sú prakticky bezchybné. Akčnejšie scény majú poriadne grády a vedia byť napínavé, a "vzťahové/zoznamovacie" scény sú... no, minimálne nenudia. Aj cez všetky zaslúžené chvály sa však stále neviem zbaviť dojmu, že to bolo obsahovo prázdne, bez výrazného dejového posunu, myšlienky, pridanej hodnoty, emocionálnej scény, alebo čohokoľvek, čo by ma presvedčilo o tom, že by sa mi mal film bohvieako veľmi páčiť. Divácke nadšenie nezdieľam ani z ospevovaného záverečného rozuzlenia, keďže ja tam stále ten nečakaný zvrat nejako neviem nájsť (to, že sú súrodenci je zrejmé už od prvej chvíle, čo sa objavia na obraze a nemusím nad tým ani premýšľať) a bol mi vlastne celkom ľahostajný, keďže film s postavami nepracuje až tak dobre, ale samo o sebe bol uspokojivý. Summa summarum ide o kvalitný film s mnohými skvelými prvkami, na ktorom však zároveň nie je nič originálne ani svetoborné, nič čo by dokázalo zosadiť zo stoličky. Tie automobilové naháňačky však boli naozaj super.