GTS_PUNK

Film režiséra Terrencea Malicka z roku 2011 je na jednu stranu veľmi dobrý, na druhú stranu plný, ak nie zbytočností, tak minimálne mnohého, pri čom sa divák zamyslí, prečo to vo filme vlastne je. Ale najprv pozitíva, ktoré sú v tomto prípade späté predovšetkým s časťou, ktorá sleduje dospievanie Jacka O'Briena (Hunter McCracken) v päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia v americkom Texase, inšpirované životom režiséra Malicka. To sa točí okolo (ne)chápania súvislostí v meniacom sa svete a v rodine, ktorej stredobodom je postava despotického otca (Brad Pitt), aplikujúceho svoje často neprimerané výchovné metódy. Do tohto obdobia, ktorého stvárnenie vo výpravnej, kostýmovej, vizuálnej, ale predovšetkým príbehovej forme, predstavuje najlepšiu časť Malickovho diela, sa v myšlienkach plných výčitiek vracia už starý Jack (Sean Penn), ovplyvnený rodinnou tragédiou. Časové skoky medzi obdobiami mladosti a zrelšieho veku sú poriadku, dávajú zmysel a príbeh z celkového hľadiska dokresľujú. Čo je však už menej v poriadku a dáva aj menší zmysel, je Malickova až prehnaná snaha o poetickosť. Samozrejme, tu a tam trocha poetickosti nikdy nie je na škodu, ale do snímky tohto typu akosi nepasuje. Minimálne nie v podobe, v akej ju režisér používa, keď takmer z ničoho nič prechádza do pomalého zobrazovania embryí, vesmíru, svetla, tmy a ďalších obrazov v sprievode ambientnej hudby na spôsob Koyaanisqatsi. Je pochopiteľné, že sa Malick snaží aj do týchto scén vložiť nejaký odkaz, ale miešať dinosaury a rodinu v Texase päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia je už trocha príliš. Divákovi sa v takomto prípade významy ťažko čítajú a stávajú sa prakticky nepochopiteľnými. Ak by sa The Tree of Life dokázal zbaviť svojej prehnanej poetickej stránky, bol by vynikajúcou sociálnou drámou o rodine, medziľudských vzťahoch a traume, ktorá dokáže povedať veľa aj s minimom slov. V praxi je však film režiséra Terrencea Malicka síce dobrý, ale zároveň plný balastu, ktorý mu v konečnom dôsledku iba škodí.

Dokumentárne filmy o miestach, kam sa človek bežne nemá šancu dostať, a ich fungovaní "za oponou", majú vždy čo povedať, čím ohúriť a prekvapiť. Takým je práve aj dokumentárny počin z dielne National Geographic o supermodernom dubajskom letisku v Spojených arabských emirátoch. V rámci neho môže divák vidieť fungovanie tohto transportného uzla pasažierov a tovarov z prakticky celého sveta z rôznych uhlov, respektíve pracovných pozícií. Cez manažovanie pasažierov, letovú prevádzku, navádzanie lietadiel, colníkov, opravárov lietadiel, hasičov, ale tiež stavbárov a ďalších iných z desiatok tisíc zamestnancov letiska divák naprieč troma sériami vidí v podstate všetko. Tridsiatka epizód, ktoré sa z veľkej časti zameriavajú predovšetkým na leteckú spoločnosť Emirates, je však zároveň tým, čo dokumentárnemu seriálu v konečnom dôsledku najväčšmi ubližuje. Problémom je totiž fakt, že ak videl divák čo i len niekoľko epizód, prakticky ich videl všetky. Obzvlášť tretia séria je už až príliš repetitívna, pričom jednotlivé časti si všímajú dookola stále tie isté situácie. Zväčša buď niečo nejde podľa plánu alebo na niečo nie je dostatok času. A hoci je zasadenie na dubajské letisko zo začiatku zaujímavé, postupne sa opakovaním takmer identických situácií zunuje. Ultimate Airport Dubai je pozerateľným dokumentom v prípade ktorého ale stačí, ak si divák pozrie len niekoľko epizód, nie všetky. Vtedy totiž tento počin vyznie z celkového hľadiska oveľa lepšie, než akým v skutočnosti je.

The Panic in Needle Park, snímka režiséra Jerryho Schatzberga z roku 1971, rozpovedá príbeh o drogovo závislých existenciách v newyorských uliciach. Námet, ku ktorému sa filmový svet (rád) vracia, sa zameriava predovšetkým na postavy, obzvlášť potom na pokrivený vzťah Bobbyho (Al Pacino) a Helen (Kitty Winn). V autentickom špinavom New Yorku sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, ktorý dokáže skvelo vyniknúť vo viacerých iných počinoch z tohto obdobia, Schatzberg prináša dielo, ktoré má potenciál, ale nedokáže ho naplno využiť. Najväčšmi potom snímka dopláca v príbehovej rovine, snažiacej sa na jednej strane šokovať (minimálne diváka v čase, kedy mal film premiéru) a na druhej strane pracovať s psychológiou postáv. V konečnom dôsledku však ani jedno neprináša vytúžený efekt, teda dostatočne diváka zaujať. Zo začiatku síce príbeh pôsobí potenciálne, ale postupne upadá do viac než stereotypnej podoby s narkomanmi uprostred, ktorá obsahovo neponúka nič výrazné a nič, čo by stálo za pozornosť, vďaka čomu divák stráca záujem prakticky o celý film. To isté možno povedať aj v súvislosti s postavami. Vzťah Bobbyho a Helen je napriek všetkému tým najpozoruhodnejším, čo Schatzbergov film ponúka, ale nedá sa tvrdiť, že je to nejaká sláva. Obrovskou premrhanou príležitosťou je takisto nedostatočné využitie newyorských exteriérov. Tých niekoľko scén, v ktorých sa objavujú, nie je dosť, pričom práve v takto ladenom filme by dozaista dokázali skvelým spôsobom podfarbiť celkovú atmosféru príbehu. The Panic in Needle Park predstavuje dielo, pri ktorom divák tuší, čo od neho môže zhruba očakávať. Sto a prvý príbeh o drogovo závislých je však v tomto prípade neveľmi zaujímavým a nevýrazným počinom s nevyužitým potenciálom predovšetkým v rovine výpravy.

"Maybe God made me a painter for people who aren't born yet." Život holandského maliara Vincenta van Gogha bol pestrý, ale aj pohnutý. Na posledné roky života, ktoré prežil na juhu Francúzska, sa vo svojom filme z roku 2018 zameriava americký režisér Julian Schnabel. Do úlohy Vincenta van Gogha stavia výborného Willema Dafoea a počas necelých dvoch hodín minutáže dokáže vytvoriť skvelú atmosféru, v ktorej sa spája hneď niekoľko zvládnutých prvkov. Základom celkovej funkčnosti je kvalitne napísaný príbeh s dôrazom na postavu Vincenta van Gogha. Možnosť vyniknúť mu dáva citeľná pomalosť rozprávania, ktorá akoby bolo odrazom toho, že van Gogh sa už nemá v živote kam ponáhľať, ale napriek tomu toho chce stále nakresliť čo najviac. Táto pomalosť zároveň kráča ruka v ruke s výbornou prácou kamery Benoîta Delhommea, ktorá vo veľkom uplatňuje dynamiku a pohyb, ale tiež pohľady z prvej osoby, čím čiastočne dochádza k odbúraniu štvrtej steny. Vo filme aj prostredníctvom kamery zároveň vyniká práca s farbami - ako tmavými, tak aj jasnými. Pochvalu si snímka zaslúži aj za svoju hudobnú zložku. Napriek tomu, že v podstate pôsobí veľmi nenápadne, prispieva k celkovému zážitku a do príbehu o maliarovi veľmi jemne pasuje. A dobrý dojem zanecháva tiež herecké obsadenie. Spomedzi neho jednoznačne najväčšmi vyniká Willem Dafoe, ale pochvalu si takisto zaslúžia napríklad Oscar Isaac v role Paula Gauguina alebo zaujímavá Stella Schnabel ako Gaby. At Eternity's Gate je citlivo poňatým a ľudským pohľadom na záver krátkeho života vo svojej dobe nedoceneného umelca, ktorého hnala túžba tvoriť. Vincent van Gogh mal svojich démonov, ako neviditeľných, tak skutočných, s ktorými bojoval až do konca. A film Juliana Schnabela je mu adekvátnou poctou.

Boyz n the Hood režiséra Johna Singletona z roku 1991 je filmom z losangelskej časti South Central, ktorý by mohol byť príbehom tisíc a jedného černošského mladíka, ktorý sa tu narodil. Režisér Singleton sa v snímke zameriava na detstvo a mladosť skupiny blízkych priateľov, ktorých formovali ulice plné násilia. Naprieč filmom divák sleduje mozaiku rôznych postáv - niektorých South Central naplno pohltil, iní z neho chcú uniknúť. Obe tieto skupiny však spája to nešťastie, že sa práve na tomto mieste ocitli. Na jednu stranu Singletonova snímka pôsobí ako radová kriminálna dráma z ghetta na západnom pobreží Spojených štátov, na stranu druhú v nej možno badať znaky sociálnej drámy, čo vidieť predovšetkým pri práci so spomenutými postavami. V každom prípade však toto dielo príbehovo ani inak neprekračuje hranicu priemernosti. Nemá totiž čím diváka väčšmi zaujať. Ide o počin, ktorý je pozerateľný, ale neponúka nič navyše. Teda až na jeden menší dejový zvrat, ktorý však divákom príliš nepohne. Boyz n the Hood je napriek tomu filmom, v ktorom prevažujú pozitíva nad negatívami. Dielo Johna Singletona dokáže zaujať predovšetkým solídnym hereckým obsadením a losangelskou výpravou. Čo-to má povedať aj príbeh, ale ten by, pravda, mohol byť poňatý lepšie, čo by v konečnom dôsledku istotne dokázalo pomôcť aj filmu ako celku.

Záznam dvojkoncertu japonskej kawaii metalovej skupiny Babymetal z marca 2014, ktorý sa uskutočnil v tokijskej aréne Budokan, hudobne predstavuje prakticky všetko dôležité z ich self-titled debutového albumu, ktorý vyšiel iba niekoľko dní predtým. Trojica Su-metal, Moametal a Yuimetal divákom v aréne, ale aj tým sledujúcim DVD záznam, ponúkajú energickú show plnú známych skladieb aj kvalitných vizuálnych (predovšetkým laserových) efektov. Vo svojej podstate nemožno tomuto dvojkoncertu nič vytknúť, keďže naplno spĺňa svoj účel, teda diváka hudobne baví. Avšak nemožno o ňom hovoriť ani ako o najlepšom DVD zázname hudobného podujatia. Live at Budokan: Red Night & Black Night Apocalypse v každom prípade predstavuje kvalitné koncertné dielo, ktoré ocenia nielen fanúšikovia skupiny Babymetal. Zároveň je zaujímavé z toho dôvodu, že zaznamenáva obdobie, v ktorom Babymetal posupne začínal získavať na popularite aj za hranicami Japonska, pričom v neskorších rokoch sa z nich stala jedna z najpopulárnejších skupín na metalovej scéne.

Ráno 11. septembra 2001 o 8:46 newyorského času narazilo jedno z unesených lietadiel do severnej veže Svetového obchodného centra na dolnom Manhattane. O 102 minút neskôr, keď bolo "po všetkom", sa zmenila nielen Amerika, ale celý svet. A práve týchto tragických, ale historicky mimoriadne signifikantných 102 minút, zachytáva dokument z produkcie televíznej stanice History Channel. Snímka, kvalitatívne porovnateľná s fantastickým a mimoriadne pôsobivým dokumentárnym filmom bratov Naudetovcov 9/11, je zložená predovšetkým z amatérskych záberov, ktoré natočili ľudia nielen na Manhattane, ale aj v iných častiach New Yorku, z ktorých boli zasiahnuté veže Svetového obchodného centra vidieť. Dokument minútu po minútu umožňuje divákovi našťastie iba skrz zábery preniesť sa do osudného utorkového rána a vnímať chaos, ktorý panoval na newyorských uliciach. Vidieť zúfalstvo, strach aj hnev. Na jednu stranu sú prakticky všetky zábery z 11. septembra 2001 desivé, na stranu druhú je na nich niečo, čo človeku nedovoľuje odvrátiť zrak. Počin History Channel, odpremierovaný v roku 2008, ktorý sa v roku 2023 dočkal rozšírenia pri príležitosti 15. výročia, je silným aj vďaka tomu, že prakticky nijak (slovom ani inak) nenarúša amatérske a televízne zábery, z ktorých je vyskladaný. Tie iba sem-tam dopĺňa údaj o čase, smerujúci k naplneniu 102 minút. 102 Minutes That Changed America je kvalitným, zaujímavým a mrazivým dokumentárnym filmom. Napriek tomu, že do veľkej miery obsahuje zábery, ktoré z 11. septembra mohol divák vidieť v rôznych iných snímkach, ich spojenie do jedného celku vytvára mozaiku rána, ktoré sa čiernymi písmenami zapísalo do dejín.

Dielo režiséra Vida Horňáka z roku 1970 podľa literárnej predlohy Vincenta Šikulu predstavuje smutne ladený príbeh, ktorého hlavnými protagonistami sú duševne postihnutá Rozárka (Eliška Havránková) a jej brat Ondrej (Milan Greguš). Hoci je Rozárkin vnútorný svet veselý, nedokáže pochopiť svet skutočný, svet dospelých, v ktorom musí byť jej "sprievodcom" práve brat Ondrej. Horňákov film je do značnej miery premárnenou príležitosťou. Výborný "materiál", ktorý predstavuje predloha spisovateľa Šikulu, totiž tvorcovia nedokážu pretaviť do podoby, v ktorej by vynikli ako príbehové okolnosti, tak postavy v príbehu vystupujúce. Napriek tomu, že jasne badať rozdelenie Rozárkinho "snového" sveta a sveta skutočného, ktoré predstavujú v rámci deja navzájom sa prepletajúce "prúdy", ani jeden z nich nie je natoľko výrazný, aby na diváka silnejšie zapôsobil. A to je v takto ladenom filme o to väčšia škoda. Rovnako ako aj slabá práca s emóciami - či už v prípade postáv alebo smerom k divákovi. Prakticky jediným emocionálne silným momentom celého filmu je záver, ktorý ak by bol o niečo dlhší, prípadne o kúsok výraznejší, dokázal by možno kvalitatívne pomôcť dielu ako celku. Takto však, napriek tomu, že záver ako samostatná časť vyniká vďaka práci s emóciami a hereckým protagonistom, zostáva film, bohužiaľ, kvalitatívne podpriemerným kúskom. S Rozárkou to však aj tak nie je najhoršie. Ak už nič iné, tak minimálne dokáže upriamiť pozornosť na istotne zaujímavú literrárnu predlohu Vincenta Šikulu. Pozitívne ale možno hodnotiť aj herecký výkon atraktívnej Elišky Havránkovej a príjemne pôsobiacu výpravu do dediny, v ktorej sa snímka odohráva. Škoda toho mála, ktoré Horňákovmu počinu chýba, aby bol lepším filmom...

Snímka režiséra Davida Ondříčka z roku 2012, dejovo zasadená do obdobia najtvrdšieho socializmu v Československu päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, sa vyznačuje predovšetkým veľmi dobre ladenou a štylizovanou atmosférou, ale tiež kvalitným hereckým výkonom Ivana Trojana v hlavnej úlohe kapitána Hakla. O čosi menej je už zaujímavý príbeh filmu, ktorý sa odvíja od lúpeže v klenotníctve, pričom postupne smeruje na nečakané vysoké miesta. Nemožno tvrdiť, že príbeh ako taký by bol zlý. Diváka dokáže zaujať, získať aj udržať si jeho pozornosť, ale z kvalitatívneho hľadiska sa nedá povedať, že by ponúkal "niečo navyše". V konečnom dôsledku totiž ide iba o dobovo štylizovanú kriminálku bez "pridanej hodnoty" s pokusom o dejový zvrat, ktorý však v praxi nie je príliš výrazný, aby diváka veľmi prekvapil či šokoval. Napriek tomu, že príbeh určite pozerateľným je, nedá sa o ňom hovoriť ako o najzaujímavejšej a najvýraznejšej črte Ondříčkovho filmu. Tou je už spomenutá atmosféra v spojení s pražskou dobovo ladenou výpravou. Temná štylizácia do tmavých a sivastých farieb a tónov veľmi dobre reflektuje obdobie, v ktorom sa snímka odohráva. Práve vďaka nej dokáže byť divák zhovievavejší aj voči príbehu, ktorý by pravdepodobne v inom prípade vyznel oveľa horšie. Ve stínu je pozerateľným, ale nanajvýš priemerným filmom. Diváka priveľmi nenadchýna, ale ani neuráža. Ponúka obstojnú príbehovú zložku s pestrým, ale takisto v celku priemerne vystupujúcim hereckým obsadením, a dobrú atmosféru. Záverom snáď len toľko, že nejde o najlepší, ale ani najhorší počin, s akým sa v rámci žánru možno stretnúť. Či už vo filmových "vodách" českých, slovenských, ale aj svetových.

V roku 1989, keď sa v Európe schyľovalo k pádu komunistických režimov, natočil poľský režisér Andrzej Fidyk dokument o Kórejskej ľudovodemokratickej republike. Film, ktorý sa na prvý pohľad javí ako vyzdvihnutie "dokonalého" štátneho zriadenia a fungovania krajiny, je v skutočnosti pohľadom na propagandistickú mašinériu a šialený kult osobnosti Kim Ir-sena. V každej zo scén, prezentujúcej "výdobytky a vymoženosti" severokórejského ľudu, vidieť, že filmári mohli snímať iba to, čo im režim dovolil. Za impozantnými prehliadkami, sochami, školami, múzeami či pionierskymi tábormi sa pred zrakmi všetkých ukrýva (viac alebo menej nanútená) oddanosť vodcovi, ale najmä večná nesloboda. Tá, na rozdiel od krajín niekdajšieho Východného bloku, z Kórejskej ľudovodemokratickej republiky nevymizla. A pravdepodobne ani tak skoro nevymizne. Pre diváka, ktorý (našťastie) takúto formu diktatúry nikdy nezažil, je takmer až nepochopiteľné sledovať mnohé z toho, čo Fidykov dokument ponúka. Ale aj to bol zrejme jeden zo zámerov tvorcov – zachytiť celkovú bizarnosť severokórejského režimu. Defilada prezentuje Severnú Kóreu v najlepšom možnom svetle. Minimálne v očiach tamojšieho režimu. Avšak režisér Andrzej Fidyk, hoc zostáva autorsky neutrálny, nenápadne, ale pre diváka čitateľne, "obnažuje" kult osobnosti Kim Ir-sena a neutešenú realitu dní ľudí, ktorí mali tú smolu, že sa narodili práve v Severnej Kórei. Dokument zároveň ponúka pravdepodobne najvyšší výskyt výrazu "Wielki Wódz Towarzysz Kim Ir-sen" v histórii kinematografie.