GTS_PUNK

Ktovie, prečo autorská dvojia Jan a Adam Novákovci označuje svoj filmový počin z roku 2013 ako dokumentárnu veselohru. Aké nesie prvky veselohry, ťažko povedať, ale dokumentom jednoznačne je. Dokumentom o Dukle Jihlave, armádnom hokejovom klube v niekdajšom socialistickom Československu, ktorý dokázal dlhodobo dominovať federálnej hokejovej súťaži. Dielo autorskej dvojice Novákovcov sa skladá predovšetkým z rozprávania bývalých hokejistov, ktorí v časoch Československa za Duklu Jihlava kratšie či dlhšie hrali, pričom ich rozprávanie dopĺňajú historické, najmä vojensky ladené zábery. Obsahovo tak dokumentárnej snímke dominujú rôzne príhody, príbehy a spomínania, ktoré divákovi umožňujú nazrieť do minulosti tohto hokejového klubu. V celkovom meradle, či už z obsahového alebo technického hľadiska, však film nepredstavuje nič výnimočné. Áno, miestami sem-tam síce dokáže niečím zaujať (napríklad tým, že sa v Dukle Jihlava zvykli jesť psy), ale väčšinu času ide o pomerne nevýrazný počin. Pušky, puky, pivo a psi je v konečnom dôsledku priemerným dokumentom o jednom hokejovom klube v jednej historickej epoche (vtedy) jednej krajiny. Svoj účel, teda zhromaždiť čo možno najviac príbehov a príhod, dielo spĺňa, ale divák od neho nemôže očakávať nič navyše.

"You a pervert?" "No. Actually, I'm a documentary filmmaker." Vystavať poviedkový film iba z dvoch poviedok - jednej "fiction" a druhej "non-fiction" - síce môže znieť ako niečo, čo ani nemá zmysel realizovať, ale režisér Todd Solondz vo filme z roku 2001 dokazuje, že to v praxi môže fungovať. A to dokonca aj pri dĺžkovom nepomere dvoch príbehov. Zaujímavejšie (a dôležitejšie) je pri Solondzovom filme pozrieť sa na to, čo chce vlastne tento predovšetkým dramatický počin povedať. Dva na prvý pohľad odlišné príbehy spája rovnaký objekt záujmu - bežný Američan strednej (vyššej) triedy, ktorý sa pre to či ono cíti stratený na predmestí meniaceho sa sveta. Vnútornú prázdnotu väčšiny protagonistov sa Solondzovi darí zachytiť prostredníctvom horkých momentov a použitím ľahkého, ale fungujúceho čierneho humoru. Vďaka tomu má divák zo snímky pocit, že cieli presne tam, kam cieliť chce, ale nepreniká do hĺbky natoľko, aby sa z nej stala sociálna dráma, ktorá sa berie možno až príliš vážne. Film síce pri bližšom pohľade nerozpovedá až tak veľa, ale dostatočne na to, aby v ňom divák našiel pointu. Storytelling je remeselná nezávislá tvorba o nejasnom životnom smerovaní jednotlivcov. Príbehovo obstojné, dramaticky dobré, humorne surové a herecky (až na výnimky) kvalitné. Aj keď miestami Solondzovo dielo pripomína varenie z vody, v konečnom dôsledku ide o vodu, ktorá vyniká svojskou chuťou. Je však možné, že nebude pochuti každému.

"Ma srdíš." Hudobný film Dušana Kodaja z roku 1978 si všíma skupinu gymnazistov a ich peripetie v školskom prostredí. Tie sú spojené nielen s vyučovaním, konfliktmi s učiteľmi aj v kolektíve, ale tiež s basketbalom, ktorý predstavuje akúsi ústrednú tému celého príbehu. S nadhľadom poňaté dielo sa snaží stavať na humorných prvkoch a hudobnej stránke, ale nemožno povedať, že by čokoľvek z toho diváka výraznejšie bavilo. Príbeh snímky a humor v ňom pôsobia až príliš neseriózne a hudba v spojitosti s tanečnými číslami je skôr akýmsi odrazom doby vzniku filmu, takže po rokoch zapôsobí len na málokoho. Zaujímavé je snáď iba to, že spevácke hlasy patria Mirovi Žbirkovi a Marike Gombitovej. Odrazom doby je v snímke aj jazyk, ktorý medzi sebou mládež používa. Je plný výrazov, ktoré po rokoch vyznievajú nanajvýš komicky, až sa divákovi nechce veriť, že kedysi tak niekto skutočne rozprával. Herecké výkony, najmä v prípade mladých protagonistov, takisto veľmi nenadchnú. A veľmi nenadchnú ani Smoliari ako celok. Snímka režiséra Dušana Kodaja stavia najmä na hudbe, ktorú dopĺňa nevýrazný príbeh, snažiaci sa pôsobiť ako odľahčená komédia. V praxi však nezaujme v podstate ničím, takže sa dá povedať, že ide o dielo, na ktoré divák veľmi rýchlo zabudne.

Adaptácia seriálu Kolchak: The Night Stalker z roku 1974 v o 31 rokov novšom šate sleduje Carla Kolchaka (Stuart Townsend), novinára denníka L.A. Beacon špecializujúceho sa na zločin. Nie však na obyčajný zločin, ale na zločin, ktorý sa už na prvý pohľad vymyká bežným normám, na zločin, v ktorom má prsty nadprirodzeno. Námet tohto seriálového počinu z dielne americkej televíznej stanice ABC z roku 2005 zo začiatku pôsobí sviežo a jedinečne. Akonáhle ho však divák začne sledovať, veľmi rýchlo si uvedomí, že celé tajomno, mysterióznosť a nadprirodzeno, ktorými sa seriál prezentuje, sú do veľkej miery iba akousi dymovou clonou. Áno, zdanlivo nevysvetliteľné javy síce tvoria základný kameň všetkých epizód desaťdielneho seriálu, ktorý v konečnom dôsledku doplatil na nízke ratingy, ale gro v skutočnosti predstavujú kriminálne prípady a ich vyšetrovanie. Tým sa toto dielo ponáša na obrovské množstvo obdobných seriálov nielen, ale predovšetkým americkej produkcie, ktoré sú si podobné ako vajce vajcu. Divák by si mohol pomyslieť, že hlavní protagonisti  predsa nie sú policajní vyšetrovatelia, takže seriál sa nebude zameriavať na vyšetrovanie, ale veľmi by sa v takom prípade mýlil. Novinári tu pôsobia viac ako vyšetrovatelia, chodia na miesto činu skôr než polícia, úplne bez problémov navštevujú márnicu, kde im veselo ozrejmujú podrobnosti o nájdených mŕtvolách a podobne. Jednoducho povedané, ide o typickú tuctovú americkú kriminálku, ktorá sa snaží pôsobiť ako čosi iné, jedinečné, ale v praxi sa jej to veľmi nedarí. Night Stalker je seriálom, ktorý naprieč svojimi epizódami dokáže zaujať viacerými drobnosťami. V celkovom meradle ale ide o kvalitatívne podpriemerný, dá sa povedať až stereotypný počin, pri ktorom má divák pocit, že aj desať epizód trvá celú večnosť.

Rollerball, remake rovnomenného filmu z roku 1975, s režisérskym podpisom Johna McTiernana predstavuje svojím spôsobom veľmi divoký a chaotický film. Snímka o futuristickom extrémnom športe, ktorý zdanlivo vznikol v Kazachstane, je predovšetkým mixom akčnosti a drámy, ktorý príliš nedbá o príbehovú stránku. To však, paradoxne, viac ako polovicu filmu nevadí, keďže akcia, ktorú ponúka, dokáže diváka adekvátne zaujať, využívajúc celkovú divokosť diania v spojitosti s dynamickosťou, rýchlym strihom a prvkami štylizovanými do podoby televízneho prenosu. Film sa vezie na vlne raných nultých rokov dvadsiateho prvého storočia, ťažiac z popularity X Games, profesionálneho wrestlingu či nu metalovej hudby (to napríklad počuť aj na filmovom soundtracku). Stagnácia až prudký kvalitatívny pokles prichádza zhruba v záverečnej tretine filmu, v ktorej sa tvorcovia výraznejšie zameriavajú na príbehovú zložku v pravom slova zmysle. Tá ale nie je v tomto prípade veľmi zaujímavá, pričom snaha rozvíjať ju na úkor akčnosti (paradox, ale je to tak) škodí filmu ako celku. Poriadne divoká je McTiernanova snímka aj pri pohľade na herecké obsadenie - LL Cool J, Jean Reno, Paul Heyman a Shane McMahon zo sveta profesionálneho wrestlingu, speváčka P!nk alebo metalová skupina Slipknot. Skutočne kvalitný "fever dream" a zároveň bizarnosť, ktorá ale dokáže zaujať. Rollerball na filmovom poli v konečnom dôsledku výraznejšie nevyniká, ale zároveň ani zďaleka nejde o takú zlú snímku, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Divák k nej jednoducho musí pristupovať s istou rezervou, vediac, do čoho ide. V takom prípade si niektoré jej prvky môže dokonca adekvátnym spôsobom užiť.

Filmy o časových paradoxoch alebo cestovaní časom budú mať vždy niečo do seba. Zaujímavý námet o tom, ako sa dá využiť fotoaparát, ktorý vytvára fotografie z budúcnosti, predstavuje vo svojom filme z roku 2014 režisér Bradley King. Prostredníctvom hlavnej myšlienky, využívajúcej koncept možnosti nahliadnuť do budúcnosti, zároveň poukazuje na medziľudské vzťahy a akúsi prirodzenú ľudskú chamtivosť, chcenie mať stále viac, ktoré môžu vyústiť až do tragických udalostí. Pomerne komorne pôsobiaci počin, odohrávajúci sa prakticky na ploche dvoch izieb, obsahuje v podstate všetko, čo od podobne tematicky ladeného diela divák očakáva. V rámci jeho príbehu vyvstávajú rôzne otázky (v tomto prípade týkajúce sa nielen času, ale vôbec podstaty existencie spomenutého fotoaparátu), pričom príbeh sa zároveň snaží pôsobiť nepredvídateľne. To sa mu svojím spôsobom viac-menej darí. V závere naň síce dolieha možno až prílišná snaha pôsobiť komplikovane, čo je v konečnom dôsledku čiastočne na škodu, ale väčšinu svojej minutáže dokáže diváka adekvátnym spôsobom baviť. Viditeľne nižší rozpočet či neopozerané herecké tváre takisto neprekážajú, keďže snímka pôsobí dostatočne profesionálnym dojmom. Time Lapse ale aj napriek tomu, že predstavuje pozerateľný film, nedokáže preklenúť hranicu priemeru, čo sa celkovej kvality týka. Námet aj realizácia sú obstojné, ale nie zas svetoborné. Snímka režiséra Bradleyho Kinga má svoje limity, ktoré dosahuje, no neprekonáva. Ale to v konečnom dôsledku stačí.

Tuctové dievča režiséra Ľubomíra Vajdičku z roku 1979 je tuctovou televíznou inscenáciou, akých Československá televízia svojho času vyrobila minimálne stovky. Príbeh sa v tomto prípade točí okolo mierne premotivovanej zdravotnej sestry Dity (Oľga Solárová), ktorá chce veľmi pomôcť komplikovanému Medardovi (Miroslav Oller), ale zároveň nechce prísť o vzťah so "saniťákom" Jozefom (Ľubomír Paulovič). Dielo so zvláštnou melancholicky pôsobiacou atmosférou, doplnené hudobnými tónmi Jara Filipa, si všíma komplikovanosť ľudskej povahy a medziľudských vzťahov. Krátka metráž nedovoľuje autorom príliš rozvíjať príbeh ani pracovať s postavami, čoho výsledkom je prílišná priamočiarosť deja (všetko - dobré aj zlé - ide akosi jednoducho) a chýbajúca väčšia hĺbka postáv. Hoci charakterová pestrosť postavám v inscenácii nechýba, viaceré z nich pôsobia plocho. Ale to môže byť aj dôsledok hrania tých ktorých hereckých protagonistov. Tuctové dievča je relatívne kvalitatívne slabým počinom. Námet diela Ľubomíra Vajdičku sa dá oceniť, ale s jeho realizáciou je to už o čosi horšie. Plusom je adekvátna minutáž, ktorá zabraňuje ešte výraznejšiemu kvalitatívnemu prepadu.

Film režiséra Michaela Pavoneho z roku 2011 je jedným z radu mnohých snímok o náročnosti dospievania so všetkými patáliami, ktoré so sebou toto obdobie ľudského života prináša. Dielo, príbehovo zasadené do Kalifornie šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, do časov veľkých spoločensko-politických zmien, sleduje krátky časový úsek na jednej z tamojších stredných škôl. Prostredníctvom príbehu sa film venuje hneď niekoľkým témam, akými sú napríklad predsudky, klebety, rovnosť, spravodlivosť, tolerancia, ale tiež láska. Snímka režiséra Pavoneho k týmto témam pristupuje pomerne jednoducho, ale zároveň veľmi vnímavo a citlivo, poukazujúc na to, že veci na svete nie sú ani zďaleka len čiernobiele, pričom odlišnosti sú tým, čo robí každého človeka jedinečným. Áno, svojím prístupom a odkazom môže film pôsobiť ako dielo so stereotypným námetom, ale v praxi funguje veľmi dobre. Nielenže nesie pomerne silný odkaz, ale zároveň dokáže adekvátne pracovať s dramaticko-komediálnym mixom žánrov. Vážne témy dielo funkčne prepája s humorom, ktorý dokáže diváka pobaviť. Pozitívom filmu sú takisto postavy, respektíve herecké obsadenie. To stojí predovšetkým na detských (tínedžerských) protagonistoch (vystupovaním neraz pripomínajúcich postavy zo seriálu Freaks and Geeks), ktorým dobre sekunduje napríklad ostrieľaný Ed Harris v role obľúbeného učiteľa pána Simona. Zaujme tiež menšia záporná rola wrestlera Randyho Ortona. That's What I Am je príbehovo jednoduchým, ale fungujúcim filmom o dospievaní zo stredoškolského prostredia. Popri obstojnej realizácii, dobrom hereckom obsadení a atraktívnom dobovom zasadení, vyniká dielo Michaela Pavoneho aj svojou hlavnou myšlienkou o tolerancii a rovnosti. Pravda, možno pôsobí ako mierne sladké klišé, ale to nič nemení na sile jej odkazu.

Ťažko povedať, či je záverečná časť trilógie Dušana Rapoša vôbec najhorším slovenským filmom. V každom prípade však možno povedať, že záverečná časť trilógie Dušana Rapoša je zlým filmom, a to aj na slovenské pomery. Snímka z roku 1999, väčšinovo odohrávajúca sa v Afrike, sledujúc jednoduchý príbeh s romanticky sa tváriacimi prvkami, je takisto diváckou uspávankou a tortúrou zároveň, pričom jediným zaujímavým prvkom v nej je celková bizarnosť. Napríklad čo sa dabingu týka. Prečo prakticky všetky postavy rozprávajú po slovensky (vrátane Afričanov), ale Zuzana (Eva Vejmělková) ako jediná po česky, a to aj napriek tomu, že v prvej časti trilógie rozpráva po slovensky? Alebo prečo je postava Ibiho (Ibrahim Maiga) predabovaná do otrasnej šušlavej slovenčiny v podaní Maroša Kramára? Otázky vyvstávajú aj v hereckej rovine. Prečo hrá postavu talianskeho sochára Marián Labuda, keď vo filme vystupuje skutočný Talian Alessandro Coari? To bol problém nájsť do Labudovej roly ďalšieho talianskeho herca? Hoci ide "iba o maličkosti", dobre demonštrujú, nad čím všetkým divák v spojitosti s týmto filmom uvažuje, keďže príbehová stránka prakticky nedokáže zaujať. Fontána pre Zuzanu 3 nebaví. Preto ani nemá väčší zmysel ju podrobnejšie hodnotiť. V prípade tejto snímky Dušana Rapoša stačí skonštatovať, že ide o zlý film. Ale - na rozdiel od mnohých iných "diel" - aspoň ako film pôsobí, pretože po technickej stránke (minimálne čo sa kamery týka) ide o počin zvládnutý. Za necelé dve hodiny diváckeho času však ani zďaleka tento výtvor nestojí.

Pokračovanie trilógie režiséra Dušana Rapoša sa nielenže príbehovo (aj v skutočnosti) posúva dopredu o osem rokov, ale predovšetkým kvalitatívne v porovnaní s prvým dielom výrazne klesá. Doba sa zmenila, komunizmus padol, prišla demokracia so všetkými jej možnosťami aj nástrahami, rozpadlo sa Československo. Režisér Rapoš reflektuje divoký začiatok deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia aj prostredníctvom príbehu tejto snímky. Zuzana (Eva Vejmělková) bola vo väzení. Keď ju podmienečne prepustia, nakrátko ju drží gangster Rony (Maroš Kramár), ale takisto spoznáva vodiča kamiónu Juraja Halamu (Pavol Habera) a jeho závozníka Vápna (Ibrahim Maiga). Juraj postupne dostane pofidérnu hudobnú šancu v Prahe, čo spôsobí naštrbenie vzťahov so Zuzanou, na ktorom v podstate stavia prevažná väčšina filmu. Nemožno však povedať, že by svojím spracovaním diváka príbeh výraznejšie bavil. Oceniť však treba minimálne snahu o autentické zachytenie doby "divokých deväťdesiatok",  čomu v konečnom dôsledku do veľkej miery pomáha aj skutočnosť, že Rapoš film v čase "divokých deväťdesiatok" skutočne natočil. Popri ich divokosti vyniká aj všadeprítomná šeď (ako memento bývalého režimu) miešajúca sa s farebnou bizarnosťou šuštiakových búnd a pastelových sák. Autentická atmosféra filmu však takmer nič nemení na tom, že z príbehového hľadiska tento počin nenadchýna. A o nič lepšie to nie je ani v prípade hereckého obsadenia. Niežeby niekto z protagonistov snímky výraznejšie prekážal (okrem trochu otravne pôsobiacej Lucie Bílej) alebo predvádzal vyložene nepozerateľný výkon, ale pozitíva takisto hľadať len ťažko. Fontána pre Zuzanu 2 už s fontánou prakticky nič nemá, ako-taký romantický uhol zostáva zachovaný, ale predovšetkým chýba to povestné niečo, vďaka čomu by mohla byť táto snímka Dušana Rapoša pre diváka atraktívna a zaujímavá. V porovnaní s prvým dielom je na tom film výrazne horšie aj po hudobnej stránke.