GTS_PUNK

So surreálnymi filmami je to asi ako so surreálnym výtvarným umením. Jedna časť publika je nadšená, zatiaľ čo druhá len ťažko hľadá pozitíva. A tak možno vnímať aj dielo režiséra Spikea Jonzeho z roku 1999, ktoré stavia najmä na celkovej bizarnosti príbehu so scenáristickým rukopisom Charlieho Kaufmana. Dielo predstavuje sondu do života svojských newyorských figúrok, pričom v sebe spája snahy pracovať s témami, akými sú pracovné a partnerské vzťahy, láska, sex, život a John Malkovich. Konkrétne myseľ Johna Malkovicha. Prečo? Bohvie, ale prenikanie do Malkovichovej mysle skrz tajné dvere na 7,5 poschodí manhattanského mrakodrapu je základným surrealistickým stavebným kameňom Jonzeho snímky. Akokoľvek sa na ňu však divák pozerá, nájsť v nej hlbší zmysel je skutočne ťažké. A možno práve vďaka tomu v niekoho očiach exceluje a dokazuje, že ide o surrealistické dielo par excellence. Proti gustu žiaden dišputát. Vo všeobecnosti sa však dá len ťažko povedať, že ide o počin, ktorý by výraznejším spôsobom dokázal zaujať, nebodaj dokonca nadchnúť. Nie. Nič z toho sa totiž v tomto prípade nedeje. Ani príbehovo ani herecky ani akokoľvek inak. Being John Malkovich je bizár a sklamanie v jednom. Film síce nie je natočený zlé a zopár scénami dokáže zaujať, ale ako celok jednoducho nefunguje. Možno pre svoju surreálnosť, možno preto, že je jednoducho príbehovo nudný a nevýrazný. Uhol so snahou preniknúť do mysle či tela iného človeka, vyskúšať si žiť jeho život, síce vyznieva ako niečo, čo má potenciál, ale v praxi to nefunguje. Minimálne nie v tomto filme.

Ono klišéovité "nesúď knihu podľa obalu" sa nevzťahuje iba na knihy, ale do veľkej miery ho možno uplatniť tiež v prípade filmov. Napríklad takých, akým je aj počin režiséra Jorgeho Dorada z roku 2013, ktorý na prvý pohľad pôsobí ako nanajvýš priemerná záležitosť skoro až béčkového rázu. A hoc tak z vizuálneho hľadiska ozaj na diváka pôsobiť môže, príbehovo presviedča o opaku. Príbeh Doradovho filmu totiž stavia na dramaticky výbornej práci s psychológiou a napätím v rovine doslovného pátrania v minulosti, ktoré vedie pamäťový detektív John Washington (Mark Strong). Ten má zistiť, prečo mladá Anna (Taissa Farmiga) prestala jesť, pričom, ako to už v podobných dielach býva zvykom, na povrch popritom vyplávajú oveľa temnejšie a záhadnejšie skutočnosti. Veľkým plusom Doradovej snímky je rýchly rozbeh deja, ktorý na seba postupne nabaľuje ďalšie a ďalšie veci, pričom s každou z nich zároveň dokáže stupňovať celkovú atmosféru a viac a viac si získavať diváka. Napätie, vyvolané pocitom neustále prítomnej neistoty a podozrenia, sa v tomto filme dá tak povediac krájať. Príbehové dianie núti diváka nespúšťať ani na chvíľu zrak, všímať si detaily a postupne začať spochybňovať všetko, čo sa deje. Práve takáto schopnosť vplývať na neho je najlepším dôkazom príbehovej kvality. A navyše, ak sa k tomu všetkému pridá aj rovina psychológie postáv, ktorá tomuto filmu takisto nechýba, ide o takmer dokonalé dielo. To, že psychológia ako jeden z aspektov snímky vyniká, je samozrejme nemalou zásluhou hereckého obsadenia. Filmu dominujú predovšetkým už dve spomenuté mená, pričom Taissa Farmiga si zaslúži ešte osobitné vyzdvihnutie. V role Anny predvádza vynikajúci výkon a diváka zaujme aj svojou krásou. Mindscape je nenápadnou snímkou, ktorá však o to viac príjemne prekvapuje. Režisér Jorge Dorado ňou divákovi servíruje vynikajúci psychologický thriller, postavený na zaujímavom námete detektívnej práce priamo v ľudských spomienkach. Zároveň ide o film s celkovo veľmi dobrou atmosférou a schopnosťou budovať napätie. Paráda.

Dielo Shunjiho Iwaia z roku 1998 o mladej žene Uzuki (Takako Matsu), ktorá z ostrova Hokkaido odchádza študovať na vysokú školu do Tokia, je pomerne krátkym, ale o to viac podareným filmom. Dá sa povedať, že jeho príbeh nie je až do zhruba záverečnej tretiny dôležitý, respektíve divák dovtedy stále čaká na nejaké vysvetlenie toho, prečo sa Uzuki rozhodla ísť študovať do Tokia. Ale aj bez toho (alebo možno práve vďaka tomu), že Iwaiov film nie je od začiatku zdanlivo ukotvený príbehovými konvenciami, dokáže diváka zaujať. Jeho pozornosť upriamuje iným smerom. A to predovšetkým na atmosféru, ktorou oplýva. Už jedna z prvých scén snímky, v ktorej vo veľkom "snežia" na ulicu lupienky rozkvitnutých sakúr, pôsobí až upokojujúco, čo je trend nesúci sa naprieč celým filmom. Namiesto komplikovaných dejových konštrukcií či zvratov má divák možnosť sledovať prvé mesiace Uzuki v Tokiu, jej zoznamovanie sa s mestom a ľuďmi v ňom. To všetko navyše podfarbuje príjemná jemná hudba. O Shigatsu monogatari by niekto mohol povedať, že je filmom o ničom. A svojím spôsobom by mal dokonca pravdu. Veľkú časť filmu totiž skutočne v príbehu nejde o nič iné, iba o zachytenie každodennosti života Uzuki v Tokiu. Ale toto "nič", ktoré dielo Shunjiho Iwaia ponúka, nie je ničím negatívnym. Práve naopak. Toto "nič" so sebou prináša výborné spojenie príjemnej a pokojnej atmosféry. Vizuálne aj hudobne. Zároveň disponuje ideálnou minutážou a dobrou Takako Matsu v hlavnej úlohe. Krása.

Červený kapitán, snímka režiséra Michala Kollára z roku 2016, vychádzajúca z knižnej predlohy spisovateľa Dominika Dána, ponúka zo začiatku zaujímavý, ale najmä kvalitný kriminálny príbeh z Bratislavy z čias, kedy Československo smerovalo k svojmu rozdeleniu. O to väčšia škoda je, že si svoju kvalitu film nedokáže udržať. Minimálne nie v rovine príbehu. Ten totiž tvorcovia postupne až príliš komplikujú, z ničoho nič doň pridávajú stále ďalšie a ďalšie postavy, robia z neho prekombinovaný počin, v ktorom sa divák miestami až stráca. A to v konečnom dôsledku znižuje celkovú kvalitu Kollárovho inak viac než podareného diela. Aj napriek tomu príbeh predstavuje časť snímky, ktorá má čo ponúknuť. Pre svoju prekombinovanosť však nebaví natoľko, ako jej iné prvky. Pochvalu si dielo určite zaslúži za pestré a kvalitné herecké obsadenie. Maciej Stuhr v hlavnej úlohe podáva dobrý výkon. Jeho filmový "parťák" Marián Geišberg je rovnako dobrý, len škoda, že nedostáva o čosi viac priestoru. Čím však snímka exceluje, je spojenie výpravy a atmosféry, ktorú vytvára. Na do veľkej miery digitálne upravenú Bratislavu, odetú do deväťdesiatkového šatu, sa pozerá naozaj dobre. A o to lepšie vyznieva v spojení s ťaživo sparnou, horúcou atmosférou, ktorá z filmu naprieč jeho celým dejom sála. Takmer až sépiové podfarbenie kamery, evokujúce mexické zábery z hollywoodskych filmov, zvýrazňuje letnú horúčavu, nesúcu sa naprieč snímkou. Červený kapitán v sebe spája mnohé. A aj keď nejde o najlepší kriminálny thriller, na aký môže divák naraziť, stále predstavuje poctivé a atraktívne dielo, ktoré má čo ponúknuť. O to viac táto skutočnosť diváka môže tešiť z dôvodu, že ide o počin lokálnej proveniencie. Príbehovo obstojné, herecky kvalitné a atmosférou skvelé.

Belgický dokumentárny film z roku 2009 si všíma prácu vybraných futbalových rozhodcov na Majstrovstvách Európy rok predtým, ktoré sa konali v Rakúsku a vo Švajčiarsku. Dielo so zaujímavým námetom stavia na troch hlavných pilieroch - zachytení rozhodcov počas zápasov (vrátane komunikácie, čo je jeden z najvýraznejších prvkov celého dokumentu), zaznamenaní diania v šatniach a v zákulisí, ktoré bežný divák nemá šancu vidieť, a online vyhrážkach poľských fanúšikov anglickému rozhodcovi Howardovi Webbovi. A minimálne v prvej polovici sa dokumentu darí udržať si vďaka námetu aj spracovaniu divácku pozornosť. Nič však netrvá večne. V druhej polovici totiž film skĺzava do akéhosi stereotypu, ktorý už nedokáže ponúknuť nič navyše. Venuje sa buď tomu, čo už inak ukázal v prvej polovici, alebo nezaujímavým skutočnostiam, ktoré ak by v ňom neboli, dielu by to nijako neuškodilo. Možno práve naopak. Takto totiž klesá celková kvalita dokumentu, ktorý je inak obsahovo aj spracovaním pútavý. O Les Arbitres sa tak dá povedať, že ide o počin s postupne klesajúcou kvalitou. Napriek tomu však tento dokument stále predstavuje pomerne jedinečné dielo, ktoré približuje a poodkrýva prácu futbalových rozhodcov. A tá je, najmä z psychického hľadiska, oveľa ťažšia, než si mnohí dokážu predstaviť.

Filmov o lietaní, lietadlách a lietadlách v ohrození vzniklo už neúrekom. Svojou troškou do tejto kategórie v roku 2008 prispel aj režisér Shinobu Yaguchi dielom, ktoré nie je ani plnohodnotnou komédiou, ale ani plnohodnotnou drámou. Nachádza sa kdesi uprostred, čoho dôsledkom je výborný filmový mix, ktorý diváka mnohými scénami baví, ale zároveň dokáže veľmi dobre pracovať s dramatickými prvkami a napätím. Yaguchiho snímka je do veľkej miery postavená na vykreslení rôznych situácií (nie vždy priamo na situačnom humore), ku ktorým môže dôjsť na letisku či priamo počas letu. Pestrá škála rôznych postáv - povolaní, ktoré si film všíma, vytvára funkčnú a dynamickú mozaiku, ženúcu prakticky bez akýchkoľvek "hluchých" miest dej dopredu. Všetok chaos a zmätok, ako ho vykresľuje film, možno zarytých odporcov lietania odradí ešte viac, ale minimálne v rámci príbehu funguje naozaj dobre. Zatiaľ čo prvá polovica snímky sa nesie v skôr uvoľnenejšom a zábavnejšom duchu, druhá polovica je dramatickejšou a gradujúcou dej. A to takým spôsobom, aký sa často nevidí ani v tých najlepších drámach. Dynamické prestrihy medzi scénami z rôznych letiskových centier a stanovíšť, a lietadlom, ktoré sa pre poruchu vracia späť na tokijské letisko Haneda, vytvárajú pocit napätia schopný diváka naplno pohltiť. Happy Flight napriek výskytu dramatických prvkov zostáva filmom, ktorý pôsobí skôr uvoľnenejším dojmom a divák sa pri ňom dokáže aj schuti zasmiať. Okrem príbehovej stránky do značnej miery baví aj z hereckého či výpravného hľadiska. Klišé o lietadle v ohrození v tomto prípade určite nehrozí.

Letní hokej na prvý pohľad predstavuje dokument o kultúrnej výmene mladých českých a marockých hokejistov, ktorí v jednotlivých krajinách okúsia miestne zvyky a zahrajú si proti sebe zápasy. Čo však dokument odhaľuje oveľa viac, sú kultúrne, náboženské alebo iné rozdiely, ktoré jedna alebo druhá strana nedokáže či nechce akceptovať. Hokej je v tomto prípade iba akousi pomocnou barličkou, ktorá zdanlivo drží celý film pohromade. Prostredníctvom záberov, z ktorých niektoré by sa veľmi ľahko dali zaradiť do kategórie bizarných až provokatívnych, zároveň prenikajú na povrch najrôznejšie predsudky a až urážlivo pôsobiace doťahovanie. Akýsi Malina, protagonista, ktorému dokument venuje najviac priestoru, je zdutým, zakomplexovaným a malomeštiackym príkladom českého "buranství", ktorý si, podobne ako viacerí jeho spoluhráči z náchodského tímu, myslí, že zjedol všetku múdrosť sveta. Skutočne nepríjemná a otravná figúrka. Najpríjemnejší dojem, pravda, však nezanechávajú ani niektorí marockí protagonisti. Letní hokej tým, ako je ako film postavený, vyvoláva v divákovi často až pocity trápnosti, pričom niektoré zo scén sú prakticky nepozerateľné (napríklad keď berú Maročanov do chlieva pozerať sa na prasatá). Zachytenie stretnutia dvoch odlišných kultúr skrz hokej v kvalitatívne slabom dokumente.

Snímka režiséra Paula F. Ryana z roku 2002 si všíma dôsledky streľby na strednej škole, pričom sa zameriava primárne na dve postavy – outsiderku Aliciu (Busy Philipps) a populárnu Deannu (Erika Christensen). Tie k sebe síce zo začiatku nemajú blízko, ale postupne zistia, že sú si podobnejšie, než si pôvodne mysleli. Ryanovo dielo, ktoré do veľkej miery nesie znaky televízneho filmu, aj z toho dôvodu kladie dôraz predovšetkým na prácu s postavami, ich charaktermi či vnútorným prežívaním. Prostredníctvom hlavných protagonistiek snímka ukazuje, že nie všetko je také, aké sa na prvý pohľad môže zdať. Hoci sa Ryanov film nesnaží akokoľvek moralizovať, je evidentné, že sa snaží poukázať na konkrétne skutočnosti, ktoré by mali diváka prinútiť zamyslieť sa nad tým, ako nazerá na ľudí vo svojom okolí. Dielo, ktoré pre televíznu štylizáciu mierne prekvapuje svojou dĺžkou (divák by pri produkcii tohto typu očakával počin o čosi kratší), síce nijak zvlášť nevyniká, ale zároveň predstavuje obstojný kvalitatívny priemer, ktorý sa skladá z viacerých dobrých prvkov. Tým najvýraznejším je pravdepodobne herecké obsadenie, obzvlášť ak je teda reč o dvojici hlavných postáv, medzi ktorými sa časom vytvorí fungujúca chémia. A to až taká, že divák sa môže pristihnúť, ako im fandí. Home Room je snímkou snažiacou sa vo svojom príbehu poukázať na viacero vecí, pričom však jej hlavným posolstvom je, aby človek "nesúdil knihu podľa obalu". Klišéovitý odkaz umiestňuje Paul F. Ryan do priemerného, trochu dlhého, ale pozerateľného počinu.

Tango pre medveďa, snímka režiséra Stanislava Barabáša z roku 1966, ktorá má údajne kritizovať socialistické hospodárstvo, pre čo aj po normalizácii smerovala "do trezoru", je dielom, v ktorom však onú kritiku veľmi necítiť. Zdanlivý príbeh o riaditeľovi zoo Šúpalovi (Viliam Polónyi), ktorý hľadá cudzinca na odstrel chorého medveďa, aby získal valuty, je skôr bizarným rozprávaním s výskytom všakovakých postáv, ktoré sa postupne každou ďalšou scénou stáva bizarnejším, avšak nie v dobrom slova zmysle. Hoci zo začiatku sa Barabášov počin javí ako schopný, vykazujúci dokonca aj znaky československej novej vlny, veľmi rýchlo skĺzava do roviny príbehovej prázdnoty, ktorú vypĺňajú síce logické, ale absolútne nezaujímavé príbehové skutočnosti a dejové obrazy. Filmu ako celku nepomáha ani absentujúca kritika socializmu, na ktorej má dielo údajne stavať. Otvorenejšie, ale ani v náznakoch ju vo filme nebadať. A scény, v ktorých nikto nevychádza riaditeľovi Šúpalovi v ústrety, za kriticky ladené naozaj považovať nemožno. S pribúdajúcimi minútami tak divák postupne, bohužiaľ, stráca o snímku záujem. Tango pre medveďa nie je filmom vyložene zle natočeným filmom, ale je filmom, tak povediac, nezáživným. Za jedno z mála plusov, ktoré sa v ňom dajú s námahou nájsť, je herecký výkon Viliama Polónyiho ako riaditeľa zoo, ale ani ten nie je taký dobrý, aby sa kvôli nemu oplatilo túto snímku vidieť.

V trojdielnom seriáli - triptychu režiséra Igora Ciela z roku 1969, v ktorom cítiť dozvuky silnej československej novej vlny, je rozpovedaný príbeh o Marte (Viera Strnisková), žene v stredných rokoch s dospievajúcim synom Emilom (Dušan Kaprálik), ktorá žije v partnerskom vzťahu s mladším futbalistom Karolom (Jozef Adamovič). Už tak dosť napätá situácia v ich domácnosti sa vyhrocuje po Martinom návrate z väzenia, kam ju súd poslal za spreneveru peňazí. Karol medzitým začal žiť s inou ženou, mladšou Violou (Dagmar Silvínová), ktorá je katalyzátorom rozpadu napätých vzťahov na deviatom poschodí. Režisér Igor Ciel a scenárista Ján Solovič spolu na pomerne malej ploche troch epizód divákovi prinášajú relatívne zaujímavý príbeh, ktorý si zakladá predovšetkým na práci s postavami a krehkými vzťahmi, ktoré medzi nimi panujú. Autori stavajú na napätí a konflikte a zároveň reflektujú neľahké vnútorné prežívanie protagonistov, ktorými hýbu rôzne pocity. Či už sú to Martina láska voči čoraz odmeranejšiemu Karolovi, Karolova nerozhodnosť a potláčaný hnev, ktorý ho doženie až k radikálnemu riešeniu, alebo Emilova averzia voči Karolovi, ktorého odmieta ako otčima. Kartami v príbehu najmä o ľudskej náture miešajú aj vedľajšie postavy. Nie je ich veľa, ale dokážu zaujať. Obzvlášť potom "príživníčka" Lujza (krásna Libuša Trutzová), ktorú Marta spoznala vo väzení. Druhá epizóda, v ktorej dostáva Lujza najviac priestoru, je preto aj najlepšou epizódou celého triptychu. Ten ako celok dokresľuje aj atraktívna bratislavská výprava šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a veľmi dobre napísané dialógy, scenáristicky ponášajúce sa na klasiky československej novej vlny. Traja z 9. poschodia majú svoje "muchy", ale takisto majú dosť toho, čím si dokážu diváka získať. V konečnom dôsledku ide o kvalitatívny priemer, ale schopný zaujať celkovou štylizáciou, obsadením aj príbehovou stránkou.