GTS_PUNK

Režisér Štefan Uher sa do histórie (česko)slovenskej novej vlny významne zapísal dvoma dielami. Tým prvým je Slnko v sieti z roku 1962, druhým o štyri roky mladšia Panna zázračnica. Zatiaľ čo v prvom prípade sa zameriava a všíma si najmä vzťahy medzi mladými ľuďmi so všetkou komplikovanosťou, ktorú prinášajú, pri Panne zázračnici, vychádzajúcej z pera popredného spisovateľa Dominika Tatarku, ide o značne surreálnu záležitosť. Viac než sila príbehu má na diváka fungovať sila obrazov. Snaha vypovedať to podstatné cez ne je citeľná, otázne však zostáva, do akej miery dokáže na diváka skutočne zapôsobiť. Hoci snímok nepatrí medzi najkomplikovanejšie, a podstata aj myšlienka sa z neho dajú vyčítať, nemožno ho zaradiť medzi oddychové kúsky, pri ktorých by mohol divák "vypnúť" a nečinne sledovať dianie. Nie, nie. Naplno ho vnímať a prijímať jeho surreálnu poetiku, ktorou je skrz-naskrz pretkaný, si vyžaduje nielen pozornosť, ale aj znalosti (či aspoň snahu) vnímať umenie v jeho vyšších formách, ktoré Uher vo filme demonštruje. Dej si vystavaný na pozadí udalostí druhej svetovej vojny, keď za zvukov poplašných sirén musia ľudia utekať do krytov a umelci do imaginárnych svetov plných nápadov a ideálov, ktoré im často rozšliape osud. Hľadanie inšpirácie, snaha vyrovnať sa so životom a smrťou, túžba tvoriť. Film o tom a mnohom inom vypovedá. Nie priamo, ale spomínanými obrazmi, za ktoré musí divák nahliadnuť, aby zbadal ich pravú podstatu. Nie všetko je totiž také, aké sa nám na prvý pohľad javí. A v surreálnosti bytia už vôbec nie. Panna zázračnica sa radí medzi najvýznamnejšie kúsky (česko)slovenskej kinematografie 60. rokov. Medzi divákmi sa však môže stretnúť s rozporuplnými reakciami kvôli svojmu príbehovému podaniu a prezentácii. Ale to je len dobre. Umenie nemá byť nemenné, má byť rôznorodé, má sa meniť, vyvíjať a brať na seba rôzne formy a podoby. A ak by práve toto bola tá jediná vec, ktorú si divák zoberie, film svoj účel splnil.

Írska miniséria, vychádzajú z pera spisovateľky Sally Rooney, v dvanástich relatívne krátkych epizódach sleduje osudy normálnych ľudí. Nielen snáď kvôli názvu, ale aj príbehu, ktorého ústrednými postavami sú Connell (Paul Mescal) a Marianne (Daisy Edgar-Jones) - niekdajší charakterovo úplne odlišní spolužiaci zo strednej školy, ktorí sa to rozhodli dať dohromady, aby ich v nasledujúcich rokoch vzťah citovo zraňoval a rozkladal. Pomerne pozoruhodný pohľad, ktorý práve skrz hlavné postavy odráža životy mnohých ľudí z generácií Y a Z, vzťahové komplikácie, osobné, rodinné a školské problémy, strach, depresie a mnohé iné veci, práve tak typické pre súdobú spoločnosť mladých. Možno povedať, že ide aj o akúsi sociologickú sondu do životov postáv (respektíve ľudí všeobecne), ktorá sa pokúša nájsť odpovede a riešenia ich problémov, pričom tie nepoznajú ani samotné postavy. Utápajú sa tak v chladnom (Írskom) mori nenaplnených vzťahov, ešte chladnejšej (ne)lásky, sexu, sadomasochistických praktík, sebazraňovania, nevyrovnanosti a psychickej labilnosti. Depresie dnešnú spoločnosť zožierajú viac než rakovina. Na príbeh sa zároveň možno pozerať aj dnes už "tradičnou" optikou toho, že hoci sme vďaka sociálnym sieťam k sebe bližšie, než kedykoľvek predtým, sme ako spoločnosť čím ďalej, tým viac od seba vzdialený. Normal People čiastočne nastavujú zrkadlo, ktoré ako normálni ľudia, ktorými sme, nechceme vidieť. Nechceme si pripustiť, že sa ako spoločnosť len zraňujeme, a že nakoniec každý aj tak zomrieme sami. Vývoj jednotlivých postáv je napísaný ako na horskej dráhe - raz s nimi súcitíte, inokedy vás doslova serú. Presne ako normálni ľudia. A presne ako pri normálnych ľuďoch, ani tu sa každému nebude páčiť, ako sa jednotlivé postavy nakoniec vyprofilujú. Marianne mala zostať introvertnou pannou bez kamarátov, goddamnit! Ale aj preto, že sa tak nestalo, seriál sem-tam - vlastne pomerne často - pripomína artové porno. Navodiť tu divákovi vzrušenie nie je cieľom, tým je povedať mu "Pozri sa, toto sa vlastne deje za všetkými dverami domov, bytov, spální, internátnych izieb, prezliekacích kabínok, áut a x ďalších miest", s tým, že "ale hoci sa milujú, v skutočnosti sa vlastne všetci nenávidia - navzájom aj osve". Divácky to nebude pochuti každému, ale aspoň majú Normálni ľudia nenormálne dobrý alternatívny a indie soundtrack.

Túžba dosiahnuť veci, nad ktorými nemá jeden priamu kontrolu, dokáže človeka úplne pohltiť. Film režiséra Eduarda Grečnera, patriaci k vrcholom (česko)slovenskej novej vlny, dokonale zachytáva odmäk - uvoľnenú atmosféru 60. rokov, ktorú v jej závere nečakane prehlušila až invázia sovietskych vojsk 21. augusta 1968. Dovtedy však v celej krajine, v súdobej Bratislave nevynímajúc, vládla úplne iná spoločenská klíma, v ktorej ľudia dúfali v zmenu, v priblíženie sa západu a v ešte väčšie uvoľnenie spoločenských pomerov. Je priam až fascinujúce, ako toto relatívne krátke obdobie dokázal Grečner premeniť na film, kde je zachytené v celej svojej intenzite. Vychádzajúc z knižnej predlohy Jaroslavy Blažkovej sa pred divákom odohrávajú osudy viacerých postáv rôzneho veku, ktoré sú cez rodinno-pracovno-školské vzťahy vzájomné prepojené, pričom každá z nich túži práve v tejto chvíli svojho života dosiahnuť čosi iné. Či už je to úspech s bigbítovou kapelou, dobytie neprístupného ženského srdca alebo získanie vyššej vedúcej pozície v podniku. Každý naráža na problémy, cez ktoré sa musí dostať, aby nakoniec uspel. Alebo aj nie, a aby znovu zakúsil chuť trpkej reality. V prípade tejto ľahkej psychologickej drámy, ktorej sa nevyhýba ani humor, doplnený viacerými skvelými dialógmi a hláškami, je však viac než samotný obsah dôležitejšia forma. Vo veľkom v ňom vynikajú neherci, dodávajú mu značnú dávku prirodzenosti a autenticity, bežnému divákovi sú bližší a podobnejší, dá sa s nimi do značnej stotožniť (minimálne v dobe vzniku filmu určite, dnes asi už o niečo menej, aj keď ľudia sú vo svojej podstate stále rovnakí). Vynikajúca je aj výprava v rámci dobovej Bratislavy, zachytávajúca viacero známych miest v hlavnom meste (Námestie SNP, Štúrovu ulicu, Slovenské národné divadlo, ale aj ešte takmer nedotknutú starú Petržalku). Dobovú atmosféru takisto skvelo dopĺňajú známi The Beatmen s Dežom Ursínym, ktorí síce niekoľkokrát hrajú dookola tú istú skladbu, ale tá je taká chytľavá, že sa divák pristihne, ako mu aj po skončení filmu stále rezonuje v hlave. Z technického hľadiska za zmienku určite stojí kamera, ktorá vyniká viacerými zaujímavými zábermi (napríklad jazda popri výkladoch obchodov alebo záverečný záber z ulice Gorkého na Rybársku bránu). Nylonový mesiac je dokonalým odrazom a obrazom krátkej doby v 60. rokoch, keď v Československu viac než vládnuca strana vládli uvoľnenie, nadšenie a optimizmus z toho, že veci by sa mohli zmeniť. Dnes už vieme, ako to všetko, bohužiaľ, dopadlo. Grečnerov počin je ale už navždy pamiatkou toho, že veci mohli byť inak. A chvíľu aj inak boli. Túžba dosiahnuť veci, nad ktorými nemá jeden priamu kontrolu, dokáže človeka úplne pohltiť.

Záverečný diel trilógie o Terminátoroch možno z viacerých hľadísk označiť ako špecifický. Nielenže sa v ňom na režisérskej stoličke vymenil James Cameron s Jonathanom Mostowom, rovnako sa tu divák dozvedá, že na súdny deň nakoniec dôjde, vôbec po prvýkrát sa tu objavuje ženský Terminátor T-X (Kristanna Loken), a celý film je bezpochyby najakčnejší kúskom celej trilógie. Bohužiaľ, zároveň aj najslabším a diváckym najmenej atraktívnym. Tvorcovia v ňom od samotného začiatku okamžite vsádzajú na akčnú kartu, ktorú až do konca čím ďalej, tým viac stupňujú. Až na výnimku niekoľkých pokojnejších pasáží, kde dostáva miesto vysvetlenie pozadia celého príbehu, je takmer celá minutáž plná naháňačiek, streľby, výbuchov, neodvrátiteľne sa blížiacej jadrovej skazy a povstania strojov proti ľudstvu. V podstate až tradične stereotypná akčná dávka s riadnou prímesou sci-fi, ktorá divákovi - nefanúšikovi trilógie - nedá filmovo vlastne nič. Nanajvýš ho tak ukráti o necelé dve hodiny času. Podobne ako je tomu v druhej časti, aj tu sa snažia tvorcovia celý dej mierne odľahčovať humorom, čo je, prekvapivo, najlepší prvok celého filmu, ale v konečnom dôsledku ho nemá ako zachrániť, keďže o komédiu v tomto prípade nejde. Terminator 3: Rise of the Machines je síce vizuálne najpôsobivejším kúskom celej trilógie, svojim dvom predchodcom, hoci aj tí sú len priemernými kúskami, sa nedokáže vyrovnať. Film ani tak v rôznych smeroch nestráda, ako skôr, že nedokáže poriadne divácky zaujať. Koniec koncov, v inom podaní len kopíruje to, čo už divák videl v predchádzajúcich dvoch dieloch. A keďže celá trilógia by pokojne mohla zostať jedným filmom, znovu všetko opakovať - len v odlišnom kabátiku - je nanajvýš zbytočné. Samotné prevedenie zlé nie je, len sa zdá byť už použité a akosi ošúchané. A zachrániť to, bohužiaľ, nedokážu ani nové prvky, akými je napríklad spomínaná T-X.

Po úspechu prvého dielu Terminátora, ktorému bolo pôvodne predikované, že skončí ako obrovské fiasko, stavil pri pokračovaní režisér James Cameron všetko na jednu kartu. A síce na obrovský rozpočet, ktorý mu umožnil oveľa viac sa vyhrať s efektami, rozvinúť príbeh, natiahnuť minutáž a Schwarzeneggerovi vložiť do úst oveľa viac replík, ako aj z jeho postavy razom urobiť kladného hrdinu. Ten, čo by model T-800, v tomto prípade nechce zabiť Sarah Connor (Linda Hamilton), ale ochrániť jej syna Johnna (Edward Furlong). Proti však stojí vylepšený model T-1000 (Robert Patrick), pokúšajúci sa o presný opak. A na diváka tu tak čaká opäť vyše dvojhodinová robo-humanoidná naháňačka na život a na smrť, ktorej výsledok je síce značne predvídateľný už v úvode filmu, ale milovníkov trilógie a žánru určite poteší. Zvyšná časť publika snímok aspoň raz určite zvládne, ale zo sedadiel ich dvíhať nebude. Hoci je pokračovanie, pre niekoho možno prekvapivo, vo všeobecnosti hodnotené lepšie, než prvý diel, s výnimkou lepších efektov (na ktoré už aj tak doľahol zub času), novej zápornej postavy a značne pridaného humoru, nie je film zas takou senzáciou, za akú sa môže vydávať. A hoci je prvý diel v mnohom takmer "lacný", funguje v takmer všetkých smeroch lepšie, pretože pre diváka je mnoho vecí nových. V tomto prípade, v projekte, ktorý vznikol o sedem rokov neskôr, je to už vyložene iba "run & chase" záležitosť, ktorá je vďaka viacerým scénam zbytočne natiahnutá. Terminator 2: Judgement Day však stojí za zmienku kvôli dvom veciam. Prvou je už spomínaný humor, ktorý tu až prekvapivo dobre funguje. Postupné "poľudštenie" T-800 je jednoznačne zábavné sledovať (úsmev!!!). Tou druhou je herecký výkon Roberta Patricka ako model T-1000. Desivý ako Terminátor a mrazivo chladný v ľudskej podobe, v ktorej za celý film neprejaví snáď ani jednu emóciu. Pre milovníkov sci-fi žánru jasná povinnosť, pre ostatných film, ktorý by kvôli statusu v histórii kinematografie vidieť mali. Subjektívny pohľad - ani nie tak priemerná, ako skôr nie tá osobne správna šálka filmovej kávy.

Americké (najmä) kriminálne seriály sa vyznačujú používaním typickej príbehovej šablóny, ktorá neobchádza ani tento o počin o zvláštnom útvare losangelskej polície z roku 2014. Zakladá sa na storytellingu, ktorý v rámci jednej epizódy primárne sleduje len jeden konkrétny prípad, s ktorým si vyšetrovatelia do najmenších detailov do 45 minút poradia. V širšom meradle sa na pozadí odohráva väčšia dejová línia, ktorá sa na prvý pohľad zdá byť vedľajšou, no v skutočnosti je nosnou - tou, na ktorej celý dej stojí. Stalker nepredstavuje výnimku. Prekvapivo, zrejme aj kvôli svojmu námetu, však dokáže fungovať lepšie, než mnohé iné americké kriminálne seriály z policajného a vyšetrovateľského prostredia. A hoci je o niečo lepší, určite ho nemožno považovať za akýkoľvek vrchol seriálovej tvorby. Príbehové prípady sú v ňom pomerne jednoduché, neskôr miestami trochu repetitívne, vyšetrovatelia sú tradičnými "všeználkami", ktorí majú naštudované všetko od behaviorálnej psychológie, umenie až po prapôvod sveta a vesmíru, a ktorí diváka svojim vystupovaním občas až mierne otravujú. Seriál si napriek tomu počas všetkých dvadsiatich epizód dokáže udržať stálu priemernú kvalitatívnu úroveň. V prípade seriálu je zaujímavé aj to, že jeho posledná epizóda končí cliffhangerom, na ktorý mala s najväčšou pravdepodobnosťou nadväzovať ďalšia séria, na ktorú nakoniec nedošlo. Divák si tak musí na niektoré otázky zodpovedať sám. Stalker zo seriálového radu, či už žánrového alebo všeobecného, nijako nevyčnieva. Nie je ničím výnimočný ani extra zaujímavý. Napriek svojej relatívne krátkej dĺžke však môže poslúžiť ako akýsi "filler", ak divák momentálne nemá čo pozerať.

"I'll be back." Z filmu, ktorý bol prvotne odsúdený na neúspech, sa stalo kultové sci-fi. Snímok režiséra Jamesa Camerona, sledujúci snahu stroja T-800 alias Terminátora (Arnold Schwarzenegger) zariadiť v minulosti víťazstvo vraždiacich strojov v budúcnosti, je v podstate vystavaný na jednoduchom "run & chase" námete. Medzi divákmi však dokázal zafungovať a navždy sa zapísal do histórie kinematografie. Príbeh pritom nie je ničím iným, než len akčnou "řežbou", ktorý sa nejakej tej mytológie (ak tak možno budúcnosť v tomto filme nazývať) dotýka len okrajovo, ale na ozrejmenie motivácie Terminátora, ako aj ostatných protagonistov, dostatočne postačuje. Samotný príbeh pritom nie je na filme to najzaujímavejšie. To, čo z neho robí zaujímavý počin, je skôr to, čo ho dotvára. Za prvé je dôležité zmieniť dobovú atmosféru Los Angeles v roku 1984. Temné ulice a pokútne zákutia oplývajú značným geniom loci a dokážu navodiť mrazivý pocit, pričom odvšadiaľ vyskakujú ženy s trvalou a v pozadí hrá synthpop. Za zmienku takisto stoja aj efekty, na ktoré je ale potrebné nazerať dvojakou optikou. Na jednu stranu sú zvládnuté výborne - model T-800 vo svojom surovom kovovom prevedení s červenými očami vzbudzuje úspešne strach aj po rokoch. Na stranu druhú, stop motion technológia, model hlavy Terminátora či vizuál laserov dnes pôsobia už zastaralo a skôr úsmevne, než aby plnili svoj účel a ohurovali divákov. The Terminator má svoje miesto medzi filmovými kultami už isté. A to aj napriek tomu, že vlastne ide o priemerné a príbehovo jednoduché sci-fi. Že by skutočne bola v jednoduchosti krása? Niečo na tom asi bude. Každopádne, snímok má akciu, spád, atmosféru, skvelú výpravu a nič, čo by diváka malo odradiť. Už len kvôli statusu "klasiky" za pozretie stojí.

Filmov o príchode najrôznejších mimozemských civilizácií na Zem sa v priebehu rokov objavilo naozaj nespočetné množstvo, pričom možno takmer s istotou povedať, že v budúcnosti sa objavia ďalšie. Snímok režiséra Denisa Villeneuvea z roku 2016, vychádzajúc z knižnej predlohy autora Teda Chianga, preto zo začiatku diváka nemôže nijako nadchnúť. Pridržiava sa žánrovo už dlhodobo zabehnutých koľají, keď celý svet pozorne sleduje správy o pristátí neznámych plavidiel po celej planéte, do popredia vysúva jednu hlavnú postavu, a tej do rúk vkladá osud celého ľudstva. Väčšie klišé si pri takto ladenom sci-fi snáď nemožno predstaviť. Následne sa Amy Adams drvivú väčšinu filmu snaží s mimozemšťanmi nadviazať kontakt pomocou rôznych foriem jazyka a komunikácie, pričom celé to pôsobí dojmom, ako keby bol scenár silno "mixnutý" s pôvodným Independence Day a Close Encounters of the Third Kind. Možno len vysoko subjektívny pocit, no divák by ho zažívať určite nemal. Rovnako ako to, že by nemal zažívať takmer dve hodiny relatívne nezáživnej výstavby deja. Ten síce v konečnom dôsledku vrcholí bezpochyby zaujímavým zvratom, ale samotný build-up vedúci k nemu ho takmer pochováva. Ešte šťastie, že vďaka zvládnuteľnej minutáži si divák nakoniec predsa len zapamätá z filmu skôr zážitok z jeho vyvrcholenia, než veľkú väčšinu dejovej výstavby, ktorá k nemu viedla. Arrival by si svojou hlavnou myšlienkou určite vynikol oveľa lepšie ako krátka metráž. V "klasickej" filmovej podobe, v akej sa s ním nakoniec majú diváci možnosť stretnúť, totižto obsahuje priveľa zbytočného, priveľa pomalého, priveľa toho, čo mu škodí. Rozumiem, že k podstate všetkého sa treba dopracovať niekedy nie najkratšou možnou cestou, ale pokusy nadobudnúť kontakt mohli dostať aspoň o čosi menej priestoru. Naopak, trošku viac tej záverečnej filozofie by nebolo na škodu.

Režisér John Schlesinger, ktorý dokázal sedem rokov pred premiérou tohto snímku nakrútiť skvelého Midnight Cowboya, sa vracia do prostredia večne špinavého a odpudivého New Yorku. Tentokrát tu však nezasadzuje príbeh o hľadaní vlastnej identity vo veľkom svete, ale zameriava sa na prvky "run & chase", ako aj na osobnú pomstu a očistenie rodinného mena. A to všetko na pozadí dozvukov udalostí z druhej svetovej vojny a nacistami ukradnutých diamantov. V hlavnej úlohe s Dustinom Hoffmanom ako obeťou a pomstiteľom v jednej osobe. Hoci samotný námet nie je najhorší, prevedenie už vypovedá o čomsi inom. Z pomerne zdĺhavého a neprehľadného začiatku, v ktorom chvíľu trvá zorientovať sa, sa postupne dej vypracováva do podoby zamotaného thrilleru, v ktorom nemôže hlavná postava veriť nikomu a bojovať musí proti všetkým. "Rozpytvávať" dej do väčšej hĺbky nemá zmysel, stačí podotknúť, že je celý podfarbený chamtivosťou, pomstou, čiastočne politikou a snahou zabehnúť čo možno najlepší čas. Do veľkej miery zamrzí aj skutočnosť, že výprava nenecháva vyniknúť dobový New York. Ach, ty špinavá kráska, ktorá, bohužiaľ, zostávaš skrytá. Marathon Man určite nie je takým dobrým krimi thrillerom, než ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Dokonca by sa dal označiť ako sklamanie, ktoré si divák zapamätá snáď len kvôli Laurencovi Olivierovi v úlohe diabolského nacistického zubára. Tomu v tomto prípade miesto medzi najväčšími zápornými postavami filmovej histórie právom patrí. Ak však snímok pojmeme ako celok, hádam by naozaj bolo zaujímavejšie sledovať príbeh o tom, ako sa Dustin Hoffman pripravuje na maratón.

Veľký filmový rozpočet sa automaticky nerovná kvalitný film. Snímok Juraja Jakubiska o "Bátoryčke" s rozpočtom okolo 400 miliónov vtedajších slovenských korún, ktorý ho neskôr priviedol až k bankrotu, je toho dokonalým dôkazom. So snahou vytvoriť historický veľkofilm zlyháva takmer na všetkých frontoch. Prekvapivo, ten príbehový to však nie je, hoci je zrejmé, že presnej historickej línie sa tvorcovia ani zďaleka nedržali. Namiesto toho, aby film Alžbetu Báthoryovú (Anna Friel) vykresľoval ako beštiálnu vrahyňu, ju zobrazuje skôr ako psychicky chorú ženu túžiacu po láske. A to, prekvapivo, v konečnom dôsledku vôbec nie je zlé. Zlé je len takmer všetko, čo to vo filme obklopuje. Hlavným problémom je tu skutočnosť, že hoci boli do projektu investované obrovské peniaze, vôbec to nie je vidieť. Či už výprava, kostýmy, komparz alebo kamera, to všetko, bohužiaľ, pôsobí dojmom lacnej televíznej "pohádky", kde sa voda sypala a piesok lial. Historické to je, to áno, ale od veľkofilmu na míle vzdialené. Rovnako celej veci neprospievajú ani "magické" pasáže s čarodejnicou Darvuliou (Deana Horváthová-Jakubisková), historicky úplne nerelevantné scény s maliarom Caravaggiom (Hans Matheson) či "davinciovské" majstrovanie potulných mníchov v podaní Boleka Polívky a Jiřího Mádla (to korčule, to je, prosím pekne, čo?!). Aby toho nebolo málo, pomyselným klincom do rakvy je priam až otrasný anglický dabing, pri ktorom ťažko uveriť, že ide o originálne znenie, hoci niektorí českí a slovenskí herci sú predabovaní. Tak či onak, toto je suverénne jedno z najhorších originálnych znení vo svete filmu, s akým sa môže divák stretnúť. A rôznych ďalších nezmyslov sa v tom dá nájsť ešte niekoľko, ale tieto jednoznačne vyčnievajú nad ostatnými. Bathory v tejto podobe nie je ani zďaleka filmom, ktorý by plnohodnotne približoval postavu a život niekdajšej uhorskej grófky. Kto sa chce niečo skutočne dozvedieť, mal by radšej siahnuť po relevantnej historickej literatúre. Tento zbytočne predražený snímok je len veľmi slabým Jakubiskovým pokusom zaujať a do istej miery šokovať.