tron

Príjemná jednohubka so sympatickým kastingom, kde dvaja hlavní herci síce hrajú klišé postavy, ale podobné mužsko-ženské vzťahy, ak sa dobre zahrajú, skoro vždy fungujú. A tu sú zahrané dobre. K tomu plno magických a poetických scén, zaujímavá a nečastá (a teda vcelku originálna) balónová zápletka a príjemná atmosféra, z ktorej cítite pokoru pred vedou, technikou, silou prírody a počasím. Flashbacky sú trochu nudné, ale zas prehlbujú postavy. Občas tempo jemne upadá, ale dosť rýchlo zase chytí dych. S prižmúreným balónom 70%.

V lete 2018 sme s pani manželkou pozerali prvú sériu Stratených vo vesmíre a dnes sme sa vrhli na druhú. Zatiaľ to vyzerá na spoľahlivú "klasiku": vracajú sa všetky obľúbené postavy, sympatickí herci, nechýba chémia vo vzťahoch, dynamická interakcia medzi postavami, vtipy sú jednoduché, ale funkčné a na dvojku fungujú ako feel good rodinné scény, tak tie dojímavé. Občas to upadne do stereotypu, ale hneď v nasledujúcej scéne to zas chytí drajv a frčí to dopredu tak rýchlo, že si nestíhate (alebo proste nechcete) všímať všetky tie naivné technické a iné hlúposti. Ale aj v tom je čaro tohto seriálu, rovnako tak v postave "doktorky" Smithovej, ktorá neustále vymýšľa nové svinstvá a aj si vravíte, že by vás to asi malo otravovať, ale potom si uvedomíte, že v tom je práveže čaro danej postavy a ak by sa napravila, tak by to proste nebola ona. A nechýba sliepka.

Dva roky pred inou hororovou antológiou, kingovkou Mačacie oko, sa na scéne objavili Noční děsy – celovečerák pozostávajúci zo štvorice príbehov. Zaujímavé (a aj vcelku osviežujúce, aby som pravdu povedal) je, že ich nič nespája, žiadny rozprávač ani nič podobné. Najmenej ma bavil nehororový príbeh s počítačovými hrami s dnes už predpotopnými CGI (1*), potom ten s kňazom (2*). Naopak, úplne prvý (3* s nábehom na štyri) a úplne posledný (3* s o čosi menším nábehom na štyri) na tom boli najlepšie – prvý prekvapil solídnou pointou s pumpárom a druhý poriadne temnou atmosférou o rodinnom dome s neželaným votrelcom (tento príbeh však bohužiaľ trošku dopláca na zastarané vtedajšie trikové možnosti, takže vo finále, odohrávajúcom sa v detskej izbe je skôr smiešny, než desivý). O štyri roky neskôr Joseph Sargent natočil „pecku“ Čeľuste 4. Symbolický bod k dobru za sympatický kasting: Richard Masur (Vec, To), Veronica Cartwright (Vtáci, Votrelec), Lance Henriksen (Omen 2, Piraňa 2) a Emilio Estevez (Zapadákov).

„Problém je, že tu žiadny obchod nie je.“ Jedno z "tých" béčok, ktoré som si v 90. rokoch nechal s chuťou ujsť, pretože mali blbé kritiky, ale keď sa k nim vraciam po desaťročiach, tak si ich paradoxne možno užívam viac, ako by som si ich užíval vtedy, pretože od nich nič nečakám a azda dokážem oceniť veci, ktoré by som vtedy oceniť nedokázal. Nechcem tým snáď povedať, že je Útok z Absolomu skvelý film. To naozaj nie. Ale vlastne ide nakoniec o príjemné béčkarské prekvapenie s nie úplne najhorším rozpočtom. Investovaných 20 miliónov je na vizuálnej stránke vidieť. Prvé minúty som bol zaskočený, pretože dej sa odohrával vo futuristickej väznici a ja som z fotiek vedel, že by malo ísť o džungľu. Po desiatich minútach sa ale príbeh presunul na exotický ostrov s dvoma znepriatelenými skupinami väzňov, z nich jedni sú zlí a druhí dobrí a vedie ich Lance Henriksen. Asi už sami tušíte, že scenár bude naivný, jednoduchý, priamočiary a miestami až, nuž, prečo to nepovedať, hlúpy. Veľa tomu ale okrem ostrovnej výpravy a početnej akcie (ktorá je dosť drsná, čo je v zaujímavom rozpore s celkovou miestami až detskou naivnosťou ohľadom psychológie postáv a univerza, ktoré skôr nefunguje, než funguje) nečakane dáva Ray Liotta. Ray mal vždy povesť jedného z najmenej sympatických hercov Hollywoodu (česť výnimkám: Identita, Narkotiká). Tu je však sympaťák, ktorý to drží výrazne nad hladinou a dá sa mu fandiť, hoci po ranu nejde ďaleko (možno práve preto?). Potešil ma zvyšok kastingu, v ktorom je veľa rôznych v dobrom tzv. „ksichtov“ (okrem Henriksena ešte Ernie Hudson, Stuart Wilson alebo mladučký Kevin Dillon). Každopádne, napriek tomu, že to vlastne bolo fajn, si toto veru producentka Gale Anne Hurd do vitrínky nedá. SPOILER Úplne absurdné je finále, kedy sa očakáva zrážka dvoch armád, na čo to tam však hrdina následne celé odpáli (!) a k žiadnej bitke nedôjde. Ešte pozoruhodnejšie je, že po megaexplózii nasleduje záber na desiatky preživších zločinov unikajúcich z miesta činu. Korunu tomu nasadzuje moment, kedy sa zrazu nečakane na scéne zjaví ústredný zlosyn a zvedie s hrdinom súboj, pričom pred explóziou stál v jej epicentre a zjavne nikam neutekal (ani na to nemal čas). SPOILER

„Billy žije v studni.“ Legendárny režisér ešte legendárnejšieho Ostrova Dr. Moreaua (pravda, v trochu pejoratívnom zmysle slova) sa vracia a to rovno v ničom menšom, než vo filmovej adaptácii jednej z mojich najinšpiratívnejších hororových poviedok od HPL. Sám som zo seba prekvapený, že dávam až 4* (a treba dodať, že to nie sú tak úplne čisté 4* a došlo k čiastočnému prižmúrenému oku), ale proste sa mi to páčilo. Je pravda, že to obsahuje niekoľko nazvime to „klasických scén Nicolasa Cagea“, ale zaujímavé je, že ani tieto WTF okamihy nedokázali sabotovať/zničiť skvelú atmosféru a pôsobivý vizuál. Ten naberá na neskutočnej intenzite hlavne ku koncu, kedy už je toho (všetkého) veľmi veľa, možno až príliš, ale paradoxne napokon i vďaka všetkej tej absurdnej, bizarnej smršti bolo dôveryhodne dosiahnuté vyvolanie v divákovi dojmu, ako by mohol vyzerať stret s mimozemským šialenstvom, ktoré by krehkú (a nepripravenú) ľudskú myseľ postretlo a ona by naň nevedela adekvátne zareagovať. Lama! Produkcia: Elijah Wood.

Od prvých sekúnd z neho cítiť rôzne dozvuky vtedajších hitov alebo pseudo hitov, ako boli RoboCop, Nemesis, Exterminátor 1 – 2, Hardware, Death Machine, Kyborg, Smrtiaca epidémia (zlá armáda), Sedem statočných (bez komentára), Predátor (peklo v dusnej džungli, kde nepriateľ číha za každým stromom), samozrejme druhý Terminátor (ktorý sa tiež z nemilosrdného zabijaka postupne premenil na city pred zabíjaním uprednostňujúceho „otca“) a v neposlednom rade najmä druhý Rambo a prvý Univerzálny vojak (pričom o dva roky neskôr do podžánru „bezcitní vojaci, ktorí sa vzbúria proti vlastným zákerným veliteľom a stanú sa dobrákmi, ktorí všetkých hajzlov postrieľajú“ prispel prepadák Žoldnier: Légia skazy s Kurtom Russellom). Mario Van Peebles (Čeľuste 4, Higlander 3 a iné trháky) sa do titulnej úlohy hodí, dal slušnú kondičku a od jeho postavy sa nevyžadovali žiadne veľké emočné prejavy, čiže to zvládol bez väčších problémov. Poteší aj zvyšok kastingu, kde sa miesia začínajúce tváre so starými harcovníkmi a solídnymi béčkarmi (mladučký Adrien Brody, Barry Corbin alias šerif z Critters 2, William Sadler z Vykúpenia z väznice Shawshank, ktorý to miestami dáva mal som pocit až na Branda z Apokalypsy alebo Damián Bichir). Pamätám si, že v roku uvedenia na trh to pozerať bolo skôr za trest, než za odmenu, ale s odstupom desaťročí je to fajn béčko za 19 miliónov, odohrávajúce sa v atraktívnom prostredí. Čo trochu sklame, je pomerne nízka miera brutality. Práve v tomto príbehu by sa hodilo viac zatlačiť na pílu. Navyše akčné scény sú značne kostrbaté a zle na seba nadväzujú, ak vôbec (Solo s niekým fyziky bojuje a o sekundu neskôr už uteká pred úplne iným vojakom, ktorý po ňom strieľa).

O existencii Kómy som vedel desaťročia. Disponoval som základnými informáciami. Hrá v nej Michal Douglas a je podľa predlohy Michaela Crichtona. Možno som raz za čas v telke zahliadol pár minút a poznám ikonický, futuristický záber na visiacich pacientov. Kedysi som lekárske trilery od Crichtona, Robina Cooka, Kena McClurea alebo F.P. Wilsona čítal vo veľkom, ale potom ma to prestalo baviť, tak aj z toho dôvodu som nejako extra Kómu vidieť netúžil. Nakoniec som si ale v roku 2020 povedal: „idem na to“.  A aj som šiel. Zaskočilo ma, že som polovicu života žil v omyle. Predlohu nenapísal Crichton, ale jeho žánrový konkurent Cook. Paradoxne, film REŽÍROVAL Crichton. To ich celoživotnému žánrovému súboju dodáva zvláštnu, bizarnú príchuť. Trocha mi to pripadá ako keby sa dvaja muži celý život nenávideli a ten druhý sa prvému pomstil tak, že by mu zviedol manželku, tá by sa s ním rozviedla a vzala si jeho súpera. Ale možno mi to pripadá zle. Film, prirodzene, čiastočne zostarol. Ženy doktorky sú tu mužmi skôr tolerované, než rešpektované. Ak urobia niečo, čo sa mužom nepáči (pričom to nemusí byť chyba), tak si povzdychnú: „ach tie ženy“. Ale inak ide o vydarený, ukážkový lekársky triler. Odohráva sa v atraktívnom nemocničnom prostredí. Pitevne, márnice, operačné sály, prednáškové miestnosti, labyrinty chodieb, laboratóriá a kancelárie. Vyzdvihnúť musím aj mrazivú atmosféru, presný kasting (Douglas, šikovná Bujold v titulnej úlohe, Richard Widmark, Rip Torn, dokonca Tom Selleck a Ed Harris v maličkých, ale prepracovaných rolách) a scenár, ktorý je napínavý, tajomný, záhadný a zamotaný (aj keď od finále som možno čakal predsa len trošku viac, ale iba o štipku).

Keď sa objavili fotky Tommyho Lee Jonesa a na scénu napochodoval Donald Sutherland, začal som premýšľať, či to môžem brať ako sequel Vesmírnych kovbojov. Potom som sa nechal unášať filmom. Či skôr, chcel som. Ale nešlo to. Niektoré veci sú bez debaty. Brad Pitt, akčné scény (ktoré tvorcovia vcelku šikovne zakomponovali do deja napriek tomu, že sú čiastočne samoúčelné), prekvapenie súvisiace s volaním S.O.S. (to som ozaj nečakal), atmosféra, zasnené tempo (ktoré samozrejme mnohým nebude vyhovovať). Trocha absurdný dojem som mal z audiovizuálnej stránky, ktorá je natoľko geniálna, až ma nebavila; pripadala mi príliš dokonalá, príliš krásna. Vravel som si, utešoval som sa, že vo finále to možno predsa len chytí dych. Nechytilo.

„Svet je temné, hladné miesto plné príšer. Ale potom sú tu aj takí, ako ty.“ Posledný kvalitný román Stephena Kinga sa dočkal bravúrneho filmového spracovania. Áno, je to pomalé a dlhé, ale pravdupovediac vidno, že to malo byť ešte dlhšie, pretože niektoré vedľajšie postavy a línie nenápadne šumia do prázdna a ich dôstojnému zakončeniu nie je venovaný taký priestor, aký by si zaslúžili. Napriek tomu je Doktor Spánok skvelá pecka s výborným kastingom (Rebeccu Ferguson nemám rád, ale ako Klobúková Rose je božská... a ostatní sú snáď ešte lepší), bravúrnou hudbou, vynikajúcim vizuálom (na to, čo prevádza kameraman  Fimognari v scéne „púť po oblohe“, len tak nezabudnem, určite jedna z najmagickejších scén americkej kinematografie toho roka) a výbušným finále odohrávajúcim sa veď uvidíte kde (!). Snímka neobsahuje explicitné násilie, ale po stránke psychologického ide na doraz a umiera sa tu fakt vo veľkom množstve; v tomto smere je film krutý, nemilosrdný, drsný a smutný. Ako život. K tomu séria parádnych feel good scén, ktoré zaobstaráva predovšetkým dvojka Cliff Curtis/Carl Lumbly. Plus musím vyzdvihnúť takmer debutujúcu Kyliegh Curran, ktorá má s Ewanom McGregorom geniálnu chémiu. Mám rád filmy, v ktorých muži ochraňujú napr. slabé deti, aj keď treba dodať, že v tomto prípade je to dieťa asi také bezbranné, ako Laura v Loganovi. Quentin Tarantino mal pravdu: Doktor Spánok je jeden z najlepších filmov roka. Aj keby ste za minulý rok mali vidieť len tento, bolo by to z vašej strany veľmi šťastné rozhodnutie.

Prvá séria ma sklamala. Pre fanúšikov sveta Stephena Kinga v nej bolo viacero žmurknutí (Shawshank, šerif Pangborn) a fórikov (hrali tu herci známi zo starších sfilmovaných kingoviek, ale paradoxne úplne iné postavy), výprava ponurého Castle Rocku v zovretí prastarých legiend a pochmúrnych jesenných lesov bola výborná a atmosféra počas prvých tajuplných dielov skvelá. Bohužiaľ, akonáhle sa s pribúdajúcimi dielmi mrazivé tajomstvo začalo postupne rozuzľovať, ukázalo sa, že v skutočnosti zas až tak veľmi mrazivé nebolo a ku koncu som už len nechápavo krútil hlavou nad bizarnými „časovými“ (a inými) zvratmi. Takže 2*. Do druhej série sa mi vôbec nechcelo ísť, ale nakoniec som sa nechal zlákať jednak tým, že relatívne nenadväzovala na prvú (až na pár momentov na konci, ale nič dôležité) a jednak tým, že sa príbehovo inšpirovala v Prekliatí Salemu a Misery. Vďakabohu sa druhá sezóna vydarila oveľa viac. Scenáre boli v dobrom priamočiarejšie a jednoduchšie, postáv bolo menej a boli sympatickejšie a akési ľudskejšie a to vrátane negatívnych, za čo môžeme ďakovať ako kvalitnému scenáristickému a režijnému vedeniu, tak pochopiteľne hercom v čele s Lizzy Caplan a Timom Robbinsom.