tron

70 %. Za mňa oproti prvej sérii obrovské zlepšenie. Nie je to najlepší seriál roka, ale naozaj tu došlo k podstatnému, razantnému zlepšeniu. Oveľa viac ma bavili nielen postavy (Annie, Popove somálske deti, divoký Eso, ktorého môžete poznať z Pri mne stoj!, kde ho diabolsky zahral Kiefer Sutherland) a herci (Lizzy Caplan, Tim Robbins), ale i scenáre, čo som o prvej sezóne naozaj nemohol povedať. Dalo by sa s prižmúrenými očami povedať, že druhá séria je mixom Misery (či skôr prequelom Annie Wilkes) a veľmi voľnou adaptáciou Prekliatia Salemu. Po dobrom rozjazde sa začínajú objavovať epizódy, ktoré možno trošku nudia, ale jednak je to našťastie stále neporovnateľné s prvou sezónou a jednak jednotlivé epizódy zvolili pomerne rozumnú a skromnú minutáž (cca 40 minút), čiže to skončí skôr, než to začne biť do očí.

Je to proste iné, ako u Pohlreicha. Jeho verziu som sledoval od prvých dielov celé roky a svojho času som si v nej našiel veľké zaľúbenie. Za mňa jasné 4*. Pohlreich bol diabol, ale hoci bol drsný, až na výnimky, kedy občas prestrelil, som nemal dojem, že bol pred kamerou iný človek, ako v realite. Mal som jeho štýl rád, ale ku koncu som ocenil, že sa rozhodol pre odchod (aj keď s odstupom rokov verím, že ešte sa niekedy v živote nechá zlomiť na špeciálnu, "návratovú" sériu). Pokračovanie bez neho je, pochopiteľne, odlišné. Prvé minúty som sa chytal za hlavu, ale musím priznať, že postupne sa to zlepšovalo. Štýl Jitky a Santa Pagana je niekde úplne inde a hoci už to nie je taká show, ako u Pohlreicha, musím oceniť práve to, že sa na nič nehrali a boli sami sebou. Pani mama mi nesadala, ale sympaticky bezstarostný Santo mi pripadal v pohode. Vlastne je dobrý nápad zameniť satana za anjela. Relácia každopádne hľadala dlho samú seba (už názov je divný, je v ňom uprednostňovaná mama, ale v praxi si hlavné slovo predsa len podľa mňa berie skôr syn) a tieň slávneho predchodcu bol príliš enormný, takže nečudo, že po prvej sérii bola vyhodnotená ako fiasko a prepadák a skončila. Protagonisti sa proste ocitli v hnusne nevďačnej situácii, kedy v podstate nemali ani symbolickú šancu zavďačiť sa aspoň niekomu a zrejme žiaľ boli predurčení na krach. Aký by ale malo význam hrať sa na niečo a byť rovnaký, ako Pohlreich, nasilu ho kopírovať? Každopádne, aby som bol objektívny, séria bola vcelku nudná a miestami divná, napr. v zmysle, že rodičovský pár často ako keby hľadal chyby tam, kde skoro žiadne neboli; už tomu proste chýbal pohlreichovský drajv.

Neviem, čo sa komu nepáčilo resp. čo kto očakáva od čarodejníckej témy. Ja niečo ponuré, temné, bezcitné, hnusné a desivé. V tomto smere Hagazussa trošku pripomína Eggersovu Čarodejnicu. Hlavné slovo tu nehrá ani tak hlavná postava, ako skôr sila nedotknutej prírody, v ktorej lone sa vystrašene chúli domček a v ňom... Pravdupovediac, nebol som ďaleko od toho, aby som tomu dal 4*. Občas to ale stráca tempo a občas je to predsa len až príliš nechutné a divné. Atmosféra za jednotku.

Hugh Jackman a James Mangold sa po fantastickom Loganovi ešte raz stretli (hoci už „len“ ako producent a herec) a výsledkom je film, ktorý som úspešne 3 roky obchádzal, až ma naň nečakane nahovorila pani manželka. Sadal som si pred to s utrpením, ale nakoniec prevládla skôr spokojnosť. Smer, akým sa niekde v cca strede vydá Jackmanova postava sa mi nepáčil, ale jednak následne našťastie preberá štafetu sympaťák Zac Efron a jednak Hugh nájde čoskoro cestu späť. Je tam množstvo muzikálových vystúpení, pričom väčšina mi pripadala slušná, ale priemerná, ale minimálne dve tri boli fakt skvelé. Scenár hodnotím negatívne, našťastie režisér si to postrážil aspoň po stránke rytmu, svižnosti a vizuálnej veľkoleposti, takže je sa skoro stále na čo pozerať, hoci príbeh ako taký neveľmi zaujme (hoci má silnú myšlienku, ale nepracuje s ňou ktovieako detailne). Nesedeli mi divné časové skoky (čakal som, ako sa hlavný hrdina bude postupne prebíjať k úspechu a on si proste vzal pôžičku v banke, strih a kupoval vilu). A rozhodne mi nesedela absolútne nezáživná vedľajšia linka so speváčkou.

„Neznášam pijavice. Ľudské ešte viac.“ Znova sa mi potvrdilo, že filmy Kena Russella (Zmena stavu, Skrýša bieleho červa) nie sú pre mňa. Mal ich pomerne odvážne a relatívne kontroverzné, vedel vybrať typovo správnych hercov, skoro v každom mal aspoň dve tri ťažko zabudnuteľné scény a spravidla mu nerobilo problém vytvoriť hutnú, patrične hustú atmosféru. Ale ako celok ma jeho snímky nikdy nebavili. Skôr ma iritovali. Gothic nie je výnimka a to napriek tomu, že fenomén okolo Frankensteina (a tým pádom aj jeho stvorenia počas jednej extrémne temnej noci pri ženevskom jazere) patrí k mojim obľúbeným.

Castle Rock vôbec nezačína zle. Atraktívne herecké obsadenie v čele s charizmatickým Andrém Hollandom z Knicku, Sissy Spacek z Carrie a Scottom Glennom. Mňa potešil posledný menovaný, pretože hrá môjho milovaného kingovského šerifa Alana Pangborna, stojaceho (spolu s Bannermanom - iným mainským šerifom od Kinga) za zrodom môjho Enzechštejna z Prasaťa. Pangborna môžete poznať z Prepotrebných zbytočností alebo Tretieho oka, ale Bannerman je predsa len môj obľúbenejší (Cujo, Mŕtva zóna). Ostatní sú skôr krovie (vrátane veľmi čudného Billa Skarsgårda). Vyložene mimo, ako výkonom, tak zbytočnosťou a nesympatickosťou povahy svojej roly, je potom Melanie Lynskey z Nebeských stvorení a Dva a pol chlapa. Fakt hrozná herečka. Naopak, potešila ma výprava mestečka v zovretí krásnych, sychravých lesov. Fajn premyslená bola i jeho temná, „prekliata“ minulosť, hoci to v tomto smere dosť pripomínalo Derry z To, ktoré ako keby tvorcovia chceli sfilmovať, ale nedostali na to práva a tak vymysleli obdobnú minulosť aj pre Castle Rock. No tak ale čo už, nie každý deň je nedeľa. Prvé diely majú atmosféru a sú pôsobivé. Nanešťastie, už čoskoro to vletí do žihľavy a už to z nej nevyjde. Naopak, s pribúdajúcimi epizódami sa to do nej vnára čoraz hlbšie a hlbšie a hlbšie a zrazu sa pristihnete pri tom, ako sa hrozne tešíte na koniec. Nie snáď preto, že by položené otázky boli zaujímavé a vy ste sa tak strašne tešili na finálne vysvetlenie toho všetkého. To ozaj nie. Ale proste preto, aby bol koniec a mali ste to konečne za sebou. Za zmienku stojí deviata časť so zásadným twistom, avšak paradoxne vinou neho to do tej mizernej žihľavy zájde ešte hlbšie. Žánrovo sa skrátka tento projekt vybral úplne iným smerom, než som si želal. Čakal som mysteriózny triler alebo horor a nie „toto“.

„A vy jse kdo?“ – „My jsme záhrobní komando.“ Keď Shane Black začal natáčať Predátora: Evolúciu, na spoluprácu si prizval kamaráta, zriedkavého režiséra a občasného scenáristu Franka Dekkera, s ktorým v roku 1987 spáchal Záhrobné komando z produkčnej dielne Roba Cohena a Petra Hyamsa. Predátor: Evolúcia bol nakoniec nielen prepadák, ale hlavne strašný film. Napriek tomu mi meno Frank Dekker behalo po rozume a v roku 2020 som sa rozhodol si Záhrobné komando pozrieť. Čo ma pozitívne prekvapilo, to sú jednak sympatickí herci (aj keď nechápem, čo najstaršieho z nich viedlo k tomu, aby sa sčuchol s bandou deciek, bolo mi to podozrivé) a jednak príjemná atmosféra amerických osemdesiatok. Záhrobné komando radíme do rangu podobných titulov Goonies, Bádatelia Joea Danteho, Night of the Creeps (tiež od Dekkera), Watchers, To, Gremlins alebo Strieborná guľka. Teda plnokrvná atmosféra odvážne, ale väčšinou funkčne kombinujúca rodinné dobrodružstvo s hororom (v ktorom občas drsne umierajú vedľajšie postavy), dej umiestnený na (zdanlivo) zaspaté predmestie, kde ulice na bicykloch a skejtoch brázdia skupiny detí a puberťákov, dospelí sú skôr anonymné postavy, ktoré sú večne v robote, a policajti nikdy ničomu neveria (a nakoniec aj tak vždy prídu neskoro). V tomto smere je Záhrobné komando skvelé a nemám voči nemu žiadne námietky. Bohužiaľ, Dekker ako zlo použil čosi tak strašne hlúpe, ako je tímovka slávnych príšer. Čiže nechýba nechcene smiešny Dracula, solídny vlkolak alebo trápna múmia. Ruka v ruke s týmto divným scenáristickým krokom kráčajú efekty, kostýmy a latexové masky, ktoré sú značne béčkarské. To ma zaskočilo, keďže na filme sa podieľal legendárny Stan Winston (predpokladám, že bol len jedným z viacerých a na výsledok nemal zásadný vplyv, inak by to vyzeralo inak). Palec hore za „pannu“ a za vytetované číslo z koncentračného tábora.

Timo Tjahjanto je satan, čo dokázal jedným z najlepších hororov desaťročia, neskutočnou jazdou Safe Haven (segment z poviedkového V/H/S 2, ktorý spolurežíroval s Garethom Evansom). Sebelum Iblis Menjemput je celovečerák a situácia mi trocha pripomenula nejakého úspešného poviedkového autora, ktorý si trúfne na horor, no ešte je vidno, že na dlhší rozsah tak úplne nemá, že jeho polom pôsobnosti je poviedka. Napriek tomu nemám to hororové srdce dať tomuto miestami tiež značne šialenému kúsku menej, ako 4*. Proste nemám, zabite ma za to. Pritom konanie postáv skutočne väčšinou viac nedáva, než dáva zmysel a takmer dvojhodinová stopáž je veľmi rozsiahla. Napriek tomu som v Sebelum Iblis Menjemput cítil TOHO Tima, ktorý ma absolútne rozsekal božím Safe Haven, toho hororovca, ktorý sa nebojí prekračovať hranice a ísť na to predsa len trošku inak, než zvyšok žánrovej konkurencie. Takže s prižmúrenými očami 4*.

V roku 1989 na scénu priplávala moja obľúbená minivlna podmorských hororov (Deep Star Six, Leviathan a čiastočne aj Cameronova Priepasť, aj keď tá oveľa viac bez debaty šla do sci-fi). Boli to vlastne vodné kópie votreleckej série (zlá korporácia, skupinka postáv v uzavretom telese, z ktorého niet úniku a útočiace hororové príšery). V roku 1990 sa na trhu objavil pohrobok The Rift - španielska (!), strašne zle vyzerajúca blbosť od režiséra Slimákov. Dej nebol umiestnený do podmorskej stanice, ale do ponorky. Tešil som sa, ale je to béčko hraničiace s céčkom. R. Lee Ermey mal v tom čase za sebou brutálne výkony v Olovenej veste a Horiacej Mississippi, takže sa do úlohy nekompromisného kapitána hodil ako máloktorý iný vtedy žijúci herec. Toto však nemal šancu zachrániť ani on. Na filme je od prvých minút až nechutne viditeľný podpriemerný rozpočet, vinou čoho zábery na ponorku vyzerajú ako to, čo aj v skutočnosti sú – a to ako veľmi zlé miniatúry. K tomu umelohmotné kulisy a smiešne triky. Zvyšok kastingu vyzerá ako keby práve narýchlo dobehol z natáčania erotického filmu.

Posledný vzdych som v polovici 90. rokov videl na videu a veľmi ma sklamal. Ale v januári 2020 som si ho pozrel znovu a už sa mi páčil. Po megaúspechu T2 sa Robertovi Patrickovi podarilo ukoristiť pár dobrých úloh v nie úplne zlých filmoch (Oheň na nebesiach, Krajina policajtov, Fakulta) a toto je jeden z nich. Na to, že jeho hlavnou témou je kanibalizmus, je Posledný vzdych natočený prekvapivo pokojne, nenápadne a na prvý pohľad konzervatívne. Vyložene sa vyhýba výslovne explicitným scénam. Napriek tomu pod povrchom drieme čosi zlé, temné, zákerné, smrteľne nebezpečné a úchylné. Čo len podporuje sústredený, hoci nijak zázračný výkon chladného Roberta Patricka. Pozitívne zaujme scenár, ktorý je prekvapivo vystavaný. Nechcem spoilerovať, ale uvediem aspoň jeden nenápadný detail za všetky. Zo začiatku to vyzerá ako Angel Heart. Teda pátranie súkromným detektívom (ktorý tým pádom vyzerá ako hlavná postava) po záhadne zmiznutom chlapovi. Avšak po polhodine sa táto linka prekvapivo končí a začína sa diametrálne odlišná.