boogieman

Vynikajúca čierna komédia s štipkou body horroru, tvrdo satirizujúca rôzne aktuálne neduhy vyspelej spoločnosti - od potreby byť videný cez apatiu jednotlivcov i spoločnosti až po absurdnosť niektorých spoločenských snáh o inkluzivitu. Humor miestami zatína do živého. Film je dobre natočený, má spád, plynulo preskakuje medzi rôznymi témami a to všetko sa odohráva v príťažlivom prostredí rôznych lokácií v Osle. Potešia aj drobné detaily ako pekná práca s typografiou. 4.5*.

Špecifické obdobie v živote vysokoškoláka môže z odstupu pre mnohých ľudí ktorí ho prežili pôsobiť ako radostná bezproblémová jazda, pretože keď vás zrazí buldozér, pár faciek vám príde ako banalita. Aj to je jeden z dôvodov, prečo je hlavná hrdinka pre mnohých nesympatickou postavou. Stačí sa však nechať trochu uniesť do minulosti, dať si ruku na srdce a uvedomiť si, že tieto banality mladíckeho života spôsobovali vrásky aj nejednému z nás. Pokiaľ na toto divák pristúpi a prihodí trochu empatie, dostane sa mu filmu s pomerne nezvyčajnou tématikou, ktorá nielenže nebýva sfilmovaná často, ale je tu naviac spracovaná civilne, bez zbytočného pátosu a citlivo. Na debut dobré. 3,5*.

Doležitá a aktuálna téma, ktorá je spracovaná spôsobom ktorý sa k nej hodí. Od vyššieho hodnotenia ma odraďuje predovšetkým to, že tákyto typ dokumentov s reportážnym základom nie je zrovna mojím obľúbeným žánrom. Napriek tomu oceňujem prítomné remeselo a aj odvahu pustiť sa do tejto neľahkej témy, ktorej súčasná spoločnosť v našich končinách príliš nenahráva. Takisto sa mi páči, že film sa nebojí ukázať prstom - a hoci nesúdi - jeho cieľom nie je ani objektivita. 3,5*.

Film má spoločný základ s režisérovým debutom. Ide o mikropríbehy obyvateľov dvoch bytoviek, odohrávajúce sa pri procese sťahovania. Buduje sa tu mytológia spolubývania medzi zaujímavým ansámblom charakterov. Narozdiel od debutu tu však inscenovanosť filmu oveľa viac vystupuje na povrch - zatiaľ čo prvý film pôsobil pomerne prirodzene, u tohto snímku je okamžite cítiť ruka režiséra za každým drobným gestom. Hojne sa tu využíva opakovanie motívov - či už vizuálnych alebo hudobných, pribudlo adiegetickej hudby ktorá súvisí s miestami až rytmickým využitím montáže. Priestor a zvuk mimo záber - hoci stále dôležitý - nie je už esenciálny.  Miesto toho sa nám tu dostáva štipky snovo-magických elementov, ktorými sú opradení niektorí obyvatelia bytových domov - tieto pasáže v svojej vizualite vystupujú mimo zvyšok filmu. Nevravím, že je to horšie ako debut - ide skôr o evolúciu, a film mi i pár dní po zhliadnutí stále ostáva v hlave. Je to však krok smerom, ktorý sa nie úplne stretol s mojou predstavou, a tak musím ešte prehodnotiť nakoľko mi tento vývoj príde zaujímavý. Pritom už prvý záber s pôdorysom bytu, ma nechal triasť sa nadšením na to, čo príde. Vlastne ani nie som sklamaný - stále je to tak blízke odkazu Tatiho, stále to má v sebe úžasnú ľahkosť, stále je to prosto pôsobiaci film, ktorý v sebe skrýva mnoho. Cením si úsmev, ktorý sa mi derie na pery keď si spomeniem na niektoré scény, a hravosť ako nájdeme tu, je v dnešnej kinematografii vzácna.

Diverzifikácia a inkluzivita vo filmoch Marvelu je žiaľ často tým najhodnotnejším a najlepším čo do hollywoodskej kinematografie prinášajú. Problém je, že scenáre a réžiu focus groupy nezvládajú až tak dobre.

Keby sa film oprostil od zbytočného, v hollywoodskej veľkoprodukcii očakávaného pátosu druhej polovice, a miesto toho by viac pritlačil na miestami až Béčkový feeling "komplexnej" metanaratívnej sebaparódie, bol by som spokojnejší. Slovo sebaparódia pritom v tomto prípade myslím v tom najlepšom slova zmysle. Obsahuje to samozrejme mnoho podvratných elementov, a reflektujú sa tu reálie súčasnej blockbusterovej tvorby - zdieľam sentimenty v komentári užívateľa Traffic, len s tým rozdielom, že v tomto prípade mi to na dobrý film nestačilo.

Fantastický film. Možno nie až tak zaujímavý ako Tempestad, a v spracovaní omnoho klasickejší, stále však silný a audioviozuálne nápaditý. Film podáva presne toľko informácií koľko treba, pristupuje k divákovi s rešpektom, je skvele odohratý, zasadený do príťažlivého prostredia a disponujúci mnohými vizuálne strhujúcimi scénami, ktorým nechýba sila (strihanie, práškovacie lietadlo atď.). Podprahový pocit toho, že sa každú chvíľu môže odohrať niečo znepokojivé dodáva filmu silné pnutie. Pritom nejde len o čakanie na zlo - film ukazuje aj krásne aspekty života detí, hoci v neľahkých podmienkach. Rozhodne tu nie je núdza o ľudskosť, a film je s protagonistami sympatický, no na situáciu v ktorej sa ocitli sa nepozerá jednoznačne, je si vedomý, že je komplexná. Takto si predstavujem podarený prechod do hraného filmu po 15tich rokoch tvorenia dokumentov. 4.5*.

Režijný štýl Teda Fendta by sa zjednodušene dal popísať ako oddramatizovaný Rohmer, aj keď ide iba o moje pocity limitované mojou diváckou skúsenosťou. Dostane sa nám teda nemálo banálnych životných situácií, ktoré zjavne nemajú žiadny zásadný vplyv na životy postáv. Tento štýl réžie mi na papieri príde fascinujúci, a v mojich očiach lepšie fungoval napr. aj v režisérovom predošlom snímku Short Stay. V praxi to však často znamená, že jeho filmy sú pomerne nudné, čo našťastie býva zmiernené rozumnou stopážou. Pri tomto snímku mi však toho Rohmera prišlo možno o štipku viac ako by som chcel. Nenudil som sa, aj vďaka kráse 16mm filmu, ale moje pocity sú vlažné. Uvidíme čo režisér prinesie ďalej.

Riadna sračka, a to mám hranicu tolerancie voči hollywoodskemu trashu nastavenú veľmi benevolentne. Jedna hviezda za zábavu s magnetmi. Patetické.

Škoda, že je tak dôležitá a zaujímavá téma tak nešťastne spracovaná. Napriek tomu si človek z toho môže niečo odniesť, a Netflix marketing je pre túto tému skvelá správa. Určite sa oplatí pozrieť, aj keď po filmárskej stránke to nie je nič úžasné. Nie všetko však musí byť aj dobrý film, občas je informačná hodnota takýchto diel omnoho zásadnejšia ako kvalita ich filmového spracovania.