Madison

Pýcha a predsudok čoby staroanglická kostýmovka disponuje všetkými zložkami, ktoré dnešným romantickým filmom chýbajú. Pán Darcy a slobodomyseľná Elizabeth ma doslova strhli vzájomne vytryskujúcou chémiou a ich nadnesené dialógy, oplývajúce duchaplným podpichovaním či scény, kde sa len výrečné pohľady zarývajú do vnútra, vo mne vyvolávajú neuveriteľné emócie. Niektorí by mohli namietať, že Austenová bola pobláznená romantička s naivnými sklonmi, ktorá navyše svojím postavám vdýchla nereálny, afektovaný podtón, no treba uznať, že práve toto iskrivé nevinné poňatie dievčenskej vášne a nenávisti, dodáva snímke šmrnc a osobité čaro, vyžarujúce z každej jednej scény. Na Wrightovi ma fascinuje skutočnosť, že dokázal tak obozretne pracovať s kontrastmi a zobrazenie prudérnej konzervatívnej spoločnosti dokonale vyvážil prekrásnou kamerou, plnou romantického slnka (záverečná scéna pri svitaní s prežarujúcim slnečným svetlom doteraz patrí medzi moje najobľúbenejšie), úchvatnou klavírnou Marianelliho hudbou, ktorá doslova spôsobuje vnútornú slasť, rozprávkovou výpravou a koniec koncov precítenými hereckými výkonmi (MacFadyen a Knightley sú po Leovi a Kate mojou druhou najobľúbenejšou filmovou dvojicou). Presná vnútorná charakteristika postáv, pozostávajúca z jasných osobnostných čŕt (oduševnelá Elizabeth, strohý pán Darcy) či brilantné chytré dialógy, v ktorých sa usadila austenovská vznešená irónia, činia z tohto diela najúžasnejšiu kostymnú záležitosť, aká sa mi doteraz dostala do rúk a v mojich očiach zatieňuje aj Pokánie alebo Rozum a cit. Dielo, pred ktorým sa skláňam bez predsudkov vo svojej najúprimnejšej pokore.

Priblblá Megan Fox pobrala krásu sveta, no odmietnuť úlohu v Bayovom úspešnom trháku a namiesto toho sa promenádovať v treťotriednych snímkach, ktoré nemajú hlavu a pätu, môže urobiť len úplný idiot. Niečo tak scenáristicky a filmársky trápne sa len tak nevidí. Jedna hviezda za našpúlené pery Megan Fox.

Roztomilý muzikál, na ktorom najviac oceňujem vizuálnu odviazanosť a poriadnu dávku (na dobu vzniku) atraktívnych efektov. Celkovo z neho vyžaruje úchvatne detská atmosféra, jemný sentiment a niektoré scény majú neskutočné kúzlo. Chytľavé piesne a skvelá Julie Andrews, no hviezdu odoberám za prehnanú dĺžku a zbytočnú natiahnutosť. Zaangažovanosť nožničiek by tempu filmu určite prospela.

K intenzívnemu hororovému feelingu nepotrebujem hordy umelej krvi a úchylných zombíkov, celkom si vystačím s duchárskym strašením a mrazivou atmosférou. Ale musíme si priznať, že narozdiel od jednotky, sa tu vyskytuje podstatne menej napínavých scén a na plnej čiare víťazí zbytočné kecanie a lamentovanie. Na to, že film stál až 3 milióny (!!!), je minimálne klaustrofobický a pravdupovediac, úplne zbytočný.

Čo sa týka čistokrvného žánrového zaradenia (bez zmesi fantasy alebo sci-fi), ide o najlepší akčný film 90tych rokov a zároveň môj najobľúbenejší akčný film vôbec. Skala je vykrištalizovanou ne-emocionálnou akčnou zábavou a jej hlavného záporáka ani nemôžeme nazývať záporákom, pretože Ed Harris čoby vodcovský silný generál len napráva nezaslúžené krivdy, zatiaľ čo Nicholas Cage je vo Face off dokonalým stelesnením (perfektný herecký výkon) bezcharakterného úlisného psychopata, ktorý si svoje šialenstvo vychutnáva všetkými desiatimi. Face off je znamenitým príkladom toho, že akčný film nemusí byť nutne zaškatuľkovaný ako žáner bez hutného scenára a aj akčný film je schopný - pod vedením skutočných filmových majstrov, ovládajúcich rovnocennú schému "obsah-forma" - obsahovať príbeh a dramatické vyústenie a zároveň si v ňom divák nájde postavy, ktoré za tú dvojhodinovú chvíľu stihne milovať alebo nenávidieť. Film disponuje parádnou akčnou jazdou, skvelými "wooovskými" vychytávkami (holuby, spomalené zábery), prekrásnou dynamickou hudbou Johna Powella, ktorá svojou emocionalitou (zvončeky v pozadí:-) tromfla samotného hudobného kráľa akčných filmov, Hansa Zimmera a koniec koncov, v rámci žánru priam geniálne zvládnutý obsahový potenciál - pri strielacích scénach vám na tých postavách fakt záleží. Po dlhom čase som oprášila starú nostalgiu a definitívne som sa utvrdila v tom, že Skala padá na druhú priečku.

Bola som zanietenou ctiteľkou štúdiových Batmanov v obrazovo romantickom Burtonom poňatí, ale vzdávam hold Nolanovi za to, že dokázal túto legendárnu komiksovskú figúrku povýšiť nad súčasné braky a dodať jej v zbesilom a šialenom tempe (brutálne rýchle strihy a svižný dej) prirodzený a uveriteľný rozmer. Ba viac. Vo významnom načrtnutí politického i morálneho aspektu - zaoberajúcim sa klasickými etickými princípmi dobra a spravodlivosti - vystupuje na povrch filmársky najprecítenejšia a obsahovo najhlbšia komiksovka všetkých čias. Zatiaľ čo v Batman begins sa Nolan rozbiehal, v Temnom rytierovi sa pohral aj s tým najnepodstatnejším detailom, tvoriacim rámec absolútnej vizuálnej i scenáristickej dokonalosti. V neľútostnom podsvetí Gothamu - ktoré nekompromisne strháva ľudí do tmy utkanej z korupcie a zločinu - vládne Heath Ledger čoby absurdný Joker, predvádzajúci jeden z najfamóznejších hereckých výkonov (áno, prekonal aj samotného Jacka Nicholsona). Vďaka výdatnej porcii scenáristických uzlov a bizarných nápadov (charakterizujúcich Jokerovo šialenstvo), vďaka elegantným trikom, monštróznej hudbe a šlapajúcim strihom, Nolan rozplieta krutú anarchiu a lá jedno z najväčších filmových fantasy dobrodružstiev vôbec, ktoré mi pripomína, prečo nikdy neprestanem milovať filmový svet.

Zábavné retro v spielbergovskom habite alebo... ako mi zachutila hravá, mimozemská variácia na roztomilého E.T-ho. Spielberg sa v producentskom kresle po mnohých epopejách vrátil tam, kde ho mám najradšej. Piata hviezda je veľmi subjektívna, pretože moja detská duša sa po dlhom čase vrátila do - nostalgiou opradených - časov minulých (E.T., Blízke stretnutia...,), a to sa hocijakému filmu nepodarí. Vďaka, Steven.

Jeremy Irons!!! Je diabolský. Zdieľam skromný názor, že dať mu na plecia úlohu samoľúbeho, pyšného a nekompromisného Rodriga Borgiu, bolo to najlepšie možné rozhodnutie. Pri pohľade na jeho herecké majstrovstvo sa v divákovi búri množstvo negatívnych pocitov, aspoň ja som jeho kruté vyčíňanie prežívala dosť intenzívne :) Seriál nám detailne predkladá osudy a tragédie borgiovského klanu, z ktorého najviac vyniká práve spomínaný Jeremy Irons. Diváka poteší majestátne nazretie do talianskej - korupciou utopenej - politickej scény, utkanej z bezprostredných intríg a rafinovaných snáh vyšplhať sa na piedestál absolútnej "zbožňovanosti" a nesmrteľnosti. Divák si v duchu kladie otázku, ako je možné, že kresťanstvo - ktoré vo svojej pravej podstate slúži hlavne na usmerňovanie svojich ovečiek - sa dostane do rúk manipulatívnym, neľútostným vládcom, ktorí z neho vyžmýkajú jeho pravý náboženský zmysel a upravia si ho podľa vlastných sebeckých pravidiel? Rodrigo Borgia je ukážkovým príkladom chorobnej túžby po moci, ktorý do svojho šialenstva strháva aj ostatných. Nadchla ma skvelá výprava, akoby vystrihnutá z romantických snov "ako to v tej dobe asi mohlo vyzerať", úchvatné kostýmy, komorné dialógy a najmä monumentálne zachytená atmosféra Talianska činí z tohto diela viac než len televíznu historickú kostýmovku.

Nejde síce o žiadne veľkolepé vylodenie v Normandii ani o extrémne brutálnu vojnu v Somálsku, Wallace k nadpriemernému filmovému zážitku nepotrebuje hektolitre krvi a lietajúce končatiny, naopak. Vystačil si s americkým patriotizmom, sentimentom v zákutiach domova, zatiaľ čo vo Vietname si divák od neustálych akčných bojov a strelieb (s minimom krvi) nemá šancu vydýchnuť. Vojnové filmy nevyhľadávam a ani ich nemilujem, preto Údolie tieňov hodnotím nezávisle od iných, kvalitatívne lepších vojnových snímok. Nevadí mi americké vlastenectvo s množstvom veľavýznamných fráz, nevadí mi americká vlajka, vznešene povievajúca pred kamerou, nevadí mi patetizmus a ani plačúce manželky... Pochváliť musím razantného Gibsona, ktorý nesie väčšinu filmu na svojich pleciach - je znamenitý.

Hannibal nemá v porovnaní s Mlčaním jahniat prepracovaný príbeh a dá sa z neho vyčítať jeden úmysel - vzdať hold krvilačnému, nenahraditeľnému Hopkinsovi, čoby posmešnému doktorovi Lecterovi a podľa mňa sa to darí na výbornú. Hopkins si kradne celý priestor pre seba a je úžasný, chladný, elegantný a vynaliezavý - jeden z tých nenapodobiteľných psychopatov, ktorí sú inteligentnejší a chytrejší, než celý ansábel policajnej akadémie. Myslela som, že to bude katastrofa, ale po vstrebaní všetkých dojmov som dospela k záveru, že si to 4* zaslúži. Scott sa nesnaží z predošlých častí čosi kopírovať a rozhodol sa ísť vlastnou cestou s vlastnými režijnými vychytávkami a svojským, chvíľami "nádherne" brutálnym pojatím. Lecter mi bude chýbať - jedna z najcharizmatickejších a najcynickejších postáv, ktorá sa kedy objavila na filmovom plátne.