Madison

Zemanove tvorcovské kvality sa po zhliadnutí jeho filmov v žiadnom prípade nedajú spochybňovať. V baladicko - pochmúrnom deji vystupuje na povrch čistá nezištná láska, ktorá premôže všetky neprávosti. Klasická schéma v Zemanovom pojatí spôsobuje príjemné groteskne-hororovo-romantické mrazenie a všetky tieto segmenty tvoria súdržný a vyvážený celok. Zo zlomyseľného čarodeja mi ešte teraz behá mráz po tele a rozhodne nejde s prihladnutím na morbídne vyznenie a skľučujúcu atmosféru o rozprávku pre deti.

Netradičná love story, ktorá sa ubrala úplne iným smerom než vidíme v klasickom Hollywoode. V iných filmoch nás v scenári nič neprekvapí, happy end si vydobijú diváci i štúdiá a partnerská láska je preceňovaná, nadnášaná a prezentovaná ako bod jedinej záchrany. Leaving Las Vegas búra tieto naivné domnienky a stavia príbeh dvoch zblúdilých duší do výšin nekonečnej osamelosti a sebadeštrukcie. Demotivovaný Nicolas Cage hrá s takým oduševnením, že divák má pocit, akoby jeho postava tápala v samotnom pekle, obaja sa spolu s Elisabeth Shue snažia byť vzájomnou oporou a dôvodom k bolestnému životu, no rozpad vlastnej individuality tomu nejasnému cieľu nedáva žiadnu nádej. Môže vôbec existovať človek, ktorý tak nevysloviteľne opovrhuje životom?! Cage je toho žiarivým dôkazom.

Kennedyovci nie sú žiadnou presne načasovanou historickou rozpravou o pochmúrnych udalostiach v Amerike, taktiež nie sú (pravdepodobne) detailisticky zachované ani postavy v ich skutočnom duchu a určite chýba množstvo dejových súvislostí... ale zaujíma to niekoho? Každému musí byť predsa jasné, že táto verzia Kennedyovcov je pojatá takým spôsobom, aby zaujala širšie vrstvy divákov, ktorí majú chuť sledovať príbehy v zákulisí, dotvorené hollywoodskou presladenosťou, emóciami, patetickými príhovormi, vháňajúcimi do očí amerických pamätníkov slzy dojatia nad tým, akú tragickú históriu napísal sám osud. Musím vyzdvihnúť dokonalý herecký casting - Greg Kinnear a Katie Holmes akoby vypadli z oka skutočným Johnovi a Jackie Kennedyovcom, skvelú dobovú výpravu a komorné nazretie za múry Bieleho domu s postavami a zaujímavými vzťahmi medzi nimi. Že je to cukrové a zveličené, neakceptujem ako argument. Toto je americký seriál na nedeľné poobedie a nie kvantom informácií nasiaknutý dokument na Discovery, preboha.

Chladnokrvná zombie vyvražďovačka, ktorá nemá zľutovania s divákovými nervami a tie má napäté až do strhujúceho finále. Je vôbec možné natočiť za ani nie 2 milióny taký suverénny horor?! Všadeprítomný chaos, panika, hrôza a napätie to maximálne korunujú. Kto podobné ingrediencie miluje, bude nadšený, ja sa aj po niekoľkých hodinách snažím ten hrozný zážitok absorbovať.

Najveľkolepejšie fantasy, aké kedy uzrelo svetlo sveta. Mohol by ešte niekto po Jacksonovi stvoriť ohromnejšiu Stredozem so všetkým tým magickým tvorstvom, ktoré je jeho bezprostrednou súčasťou? Diametrálne oddeľovanie jednotlivých častí hviezdičkovou škálou považujem za úplne nezmyselné, každá časť je znamenitou súčasťou dokonale premysleného komplexného filmového celku a nedá sa vyčleniť. Spoločenstvo je poetickejšie a príbehovo ucelenejšie, ostatné pokračovania sú vzrušujúcejšie a akčnejšie, no vo všeobecnosti túto perfekcionisticky a zároveň citlivo pojatú trilógiu o odvahe, priateľstve, dobre a zle v najbližších desaťročiach len tak niečo neprekoná.

Neverila som, že je možné, aby sa mi dostal do rúk thriler, pri ktorého sledovaní nebudem voči vrahovi pociťovať nenávisť a hnev - ba naopak, chápala som všetky jeho pohnútky a rozhodnutia, hoci boli šialené. Je snáď bežné, aby vrah nebol len neľútostným vrahom, ale len obeťou svojej výnimočnosti? Ako píše Cival, vďaka bohu za to, že Tykwer netočí filmy pre všetkých, no vykročil vlastnou cestou, plnou úžasných kontrastov (špinavý zadaždený Paríž = éterické zmyselné vône, malý, zhrbený, nepodstatný Grennouille = božský dar jeho nevšednej vnímavosti). Umelecké dielo, dokonalé v každom zábere, kedy je Jean-Baptiste otupený svojou ničotnosťou, silné vďaka nádhernej melancholickej hudbe, hereckým výkonom (Whishaw-Rickman-Hoffman) či celkovému atypickému spracovaniu. Ďalší hrdina (podobne, ako môj milovaný Dracula), ktorý nezabíja kvôli neuspokojeným chúťkam masového vraha, ale len pre tajomnú a ľuďmi nepochopiteľnú lásku a vášeň. Kontroverzný záver je priam mystickým, upokojujúcim vyvrcholením, ktoré uvrhlo morálne slabých ľudí do dimenzie vlastnej telesnej neovládateľnosti a skazenosti. Nedokážem pochopiť, ako niekto môže potupiť záverečnú, nadčasovo-umeleckú sekvenciu na bezduché amatérske porno. Znovu sa mi potvrdilo, že 90% ľudskej populácie tvoria radoví diváci, neschopní oceniť myšlienkový presah a "iný Hollywood". To je - pri pohľade na tržby - moje skromné tvrdenie.

Po štyroch videných filmoch od Almodóvara môžem konečne s čistým svedomím vyhlásiť, že jeho režisérsky štýl a telenovelské zápletky sú odo mňa na míle vzdialené. Jeho postavy, hoci sú psychologicky vycibrené, ma nevedia emocionálne rozkolísať, dejové zvraty mi pripomínajú mexické mydlové opery. Almodóvar siaha k hlbokým témam, snaží sa zaujať zmysluplným scenárom, ale stále mám pocit, že len pláva po povrchu a žiadneho vzrušujúceho vyvrcholenia sa nikdy nedočkám. Možno je to spôsobené príliš odosobneným režisérskym prístupom alebo jeho "vznešenému umeniu" jednoducho nerozumiem. Ak je pre mňa nejaký režisér v rámci španielskej kinematografie ukážkovým, tak je to Iňarritu - jeho príbehy sú preniknuté citom a tvorí postavy, ktoré dojímajú skrz ich nekonečné utrpenie a bolesť a nútia ma s nimi všetko naplno prežívať. Na Almodóvara som ešte psychicky nevyzrela a pravdupovediac, ani po tom netúžim.

Neil Jordan mi omnoho viac ulahodil čistokrvnou upírsštinou (Interview s upírom) a melancholickou romantikou (Hranice lásky), ale Michael Collins vo mne napriek perfektným hercom a dobrému scenáru nezanechal takmer žiadne dojmy. Bohužiaľ, mne čoby zhýčkanej milovníčke Hollywoodu nestačí k 100%tnému uspokojeniu "len" prepracovaný obsah. Zmocnil sa ma nepríjemný pocit, akoby som sa dívala na nezáživnú televíznu drámičku na nedeľné poobedie, ktorá v rámci vizuálu nemá vôbec čím nadchnúť, práve vďaka tomuto nedostatku si na razantného bojovníka za Írsku slobodu o mesiac už ani nespomeniem. Škoda, že tento významný politický námet nedostali do rúk majstri filmárskej zručnosti - bratia Scottovci, Fincher, ....

Zo starších Star Trekov mávam trochu zmätené dojmy, pretože im nejde uprieť úžasne hypnotická, tajuplná atmosféra, podtrhnutá magickým vesmírom a pomalým tempom, no práve dejová rozvláčnosť a absencia švihu či pohotovej akcie občas vrhá snímku do nepríjemnej nudy. Na jednej strane má divák možnosť vpíjať jednu podmanivú scénu za druhou bez toho, aby mu niečo uniklo - to je problémom mnohých dnešných filmov, pri ktorých ubieha všetko akosi príliš rýchlo. Zvažovala som 4*, pretože sa mi tento prvý Star Trek pozdával o niečo viac než 2 - Khanov hnev, ale nie je to film, ktorý by som si napriek úchvatnému atmosferickému prevedeniu chcela pozrieť v najbližšom čase znova.

Pri sledovaní tohto atmosferického starého hororu ma napadla jedna vec a to tá, že máloktorý film sa uberá zlatou strednou cestou. Zatiaľ čo súčasné horory sa utápajú v povrchnej krvilačnosti bez štipky príbehu a emócií, tak staré horory sa podriaďovali dobovým konvenciám, nadprirodzených tajuplných dejov sa dotýkali len náznakovo a veľakrát víťazila prehnaná dialogizácia. Strašenie možno prirovnať k Hitchcockovmu Psychu - obom týmto skvostom uberá tempo prílišná ukecanosť postáv a postavy detailne vysvetľujú aj to, čo si divák dokáže domyslieť aj sám - považovali divákov v minulom storočí snáď za intelektuálne nespôsobilých?! Psycho vo mne vďaka kultovým scénam zarezonovalo o niečo viac, ale Strašenie je v niektorých pasážach desivejšie a odvážnejšie. Gotický zámok, sugestívne zafarbenie a komorná strašidelná atmosféra sa postarali o vynikajúci filmový zážitok. Jednu hviezdu strhávam len za príšerne hysterickú Julie Harris, ktorú si v scenári mohli odpustiť.