Madison

Taliansky neorealizmus viac-menej obchádza pole môjho záujmu, pretože mám dojem, že jednotliví režiséri len prezentujú krutú neľútostnú spoločnosť a živoriacich ľudí na jej okraji, no celé je to zahladené do seba. Do istej miery si vážim posolstvo, ktoré sa režisér bez prikrášlenia snaží načrtnúť a určite má toto sociálne ladené dielo čo povedať aj súčasnému divákovi, lenže pravdou zostáva, že čo aké významné sú tieto čiernobiele ,,vykopávky", po emocionálnej stránke ma to nechalo absolútne chladnou a utrpenie hlavnej postavy ma nezasiahlo. Gemini to naznačil dobre, pre "významných" teoretikov filmového umenia je to zrejme esteticky-umelecko-sociálny skvost, no nemienim filmy velebiť a uctievať len preto, že sú všemožnými filmovými spoločnosťami označované za dokonalé.

Pôvodne som chcela udeliť 3 hviezdy, ale rozmyslela som si to v okamihu, keď som sa snažila spomenúť si aspoň na jedinú scénu, ktorá by ma "rozorvala" a zanechala trvácnejší dojem. Žiaľ, takej scény niet. Hoci mi táto skutočnosť neimponuje, jednotlivé filmové sekvencie sú len samoúčelne zostrihané, pozliepané a nezmyselne nasnímané. Dokážem byť tolerantná k rôznym zmesiam humoru a uctievam aj gilliamovskú absurditu, no oná absurdita mi zachutila len v Monty Pythonovskom Svätom gráli, ktorý napriek svojej do očí bijúcej "debilite" považujem za intelektuálny klenot. Dokonale chápem, čo chcel Gilliam svojím dielom povedať a podáva to nezvyčajným spôsobom. Perfektne je načrtnuté to, do akých perverzných, fantasmagorických hlbín sa človek prepadá, keď podriadi svoj život drogám, nie je to zobrazené typickým mazlivým hollywoodským štýlom, naopak. Bizarné nazretie do spustošenej ľudskej psychiky je spestrené neuveriteľnými šialenými prvkami. Gilliam sa snaží za každú cenu predrať z konvenčného prostredia Hollywoodu a chvíľami to svojimi kreáciami preháňa, aj keď... zastávam názor, že fantázii sa medze nekladú :) Skvelá myšlienka, skvelá úvodná (takmer jediná vtipná!) scéna s netopiermi a najmä tradične vynikajúci Depp, ktorému sa bezprostredná imbecilita svojej zhúlenej postavy zjavne dostala do krvi :)

Oceňujem De Nirov skromný príbeh z prostredia kriminality, v ktorom si vonkoncom nepotrpel na scorseseovské cynické maniere plné čierneho humoru, ale vsadil na jednoduchý vzťahový trojuholník "otec-syn-gangster", ktorý je vzájomne prelínaný a pútavý. Pozdáva sa mi, že De Niro kontrastne vykresluje mafiánsky svet očami naivného dieťaťa a triezveho dospelého a zároveň aj do postavy mafiána (v tomto prípade skvelého Palminteriho), - ktorý je v predstavách diváka automaticky spätý s vulgárnym slovníkom a chladnokrvnou náturou - vdýchol náznak ľudskosti a charizmy.

Ten film nie je zďaleka taký zlý, ako je tu vykreslovaný. Celkové dojmy ale ovplyvňuje najmä skutočnosť, do akej miery sa divák dokáže odosobniť od unikátneho Mlčania jahniat. Pravdou je, že diváci, bezmedzne uctievajúci tento jediný film, neschopní predstaviť si zamotávanie úspešného príbehu v ďalších pokračovaniach, by sa Červenému drakovi mali jednoducho vyhnúť. Jahniatka síce milujem, ale od Červeného draka som očakávala omnoho väčší trapas. Film sa snaží ísť v overených šlapajach, Hopkins si rolu šialeného doktora Lectera opäť vychutnával a Ralph Fiennes je príjemný záporák. Film drží nad priemerom ponurá atmosféra a napínavý koniec. Mlčanie jahniat nadstavilo príliš vysokú látku delikátneho napätia a inteligentného scenára, a preto by bolo hlúpe si myslieť, že ho niečo môže prekonať. Kto je zmierený s tým, že sa žiadne Mlčanie jahniat nekoná, nemal by byť sklamaný.

Hľadala som jeden jediný dôvod, prečo by som mala dať menej ako 5*, no žiadna triviálna maličkosť by nedokázala prelomiť melanchóliu, ktorá ma celým filmom sprevádzala. Z môjho pohľadu ide o bravúrne natočený muzikál podľa môjho gusta, ktorému nechýbajú klasické prvky romantického filmu, zahŕňajúce lásku, zradu, pomstu, nenávisť. Fantóm opery je ale niečím viac než len romantickým filmom. V prvom rade ma ohromilo pôvabné splynutie filmových obrázkov s úchvatnými opernými piesňami, kde každá melódia slúži na dokonalú charakterizáciu postáv a ich pocitov. Každá filmová scéna je vycibrená, zmysluplná, majestátna či romantická. Vždy ma dojímajú títo nešťastní hrdinovia, uväznení v područí vášne a žiadostivosti, ktorí neustále tápajú medzi dobrom a zlom, sužovaní poslednými kúskami zdravého rozumu, čo v nich ostal. Emmy Rossum je so svojím hlasovým rozsahom anjelská, Gerard Butler spieva a hrá úžasne, Patrick Wilson v žiadnom prípade nezaostáva, výprava je kúzelná, hudba magická a príbeh - pri ňom mi ostáva položiť jednu skromnú otázku: ,,Prečo sa podobne ladené námety nenatáčajú častejšie?" Naposledy ma takto nadchol Moulin Rouge, ktorý je, mimochodom, omnoho gýčovejší než Fantóm.

Moje prvé stretnutie s Priepasťou značilo, že si ten film nikdy neobľúbim, pretože som v tom čase dokola ospevovala dejové i technické spôsobilosti môjho milovaného Terminátora a Priepasť prišla na rad až neskôr, očakávala som komerčný nátresk, ale prehliadnuc nádherné efekty či perfekcionistický režijný prístup, ten film nebol určený komerčnému publiku, musela som naň dozrieť. Teraz po rokoch si po opätovnom pozretí Priepasti uvedomujem, ako ma fascinujú Cameronove originálne scenáristické nápady, ktoré vie vždy vkusne skĺbiť s porciou monumentálnych trikov, samotné napätie, vyrážajúce z nekonečnej hĺbky podmorského sveta by sa dalo krájať a film sa celý čas spoľahlivo drží na depresívnej úrovni, občas túto klaustrofobickú atmosféru uvoľňovali perfektní Ed Harris a Mary E. Mastrantonio, ktorí si neodpustili pár vtipných ironických hlášok. Od Camerona však divák akosi automaticky očakáva nejaké myšlienkové posolstvo či futuristickú víziu, týkajúcu sa nás, čoby morálne upadajúceho ľudstva a diváci, ktorí boli ukrátení o Special Edition a doteraz ju nevideli (nechápem, ako mohol Cameron vystrihnúť hlavnú myšlienku filmu), nemali šancu vstrebať najemocionálnejšie minúty filmu, v ktorých nás Cameron opäť stavia do pozície tých slabších a podriadených, neschopných postaviť sa vyšším silám. Film tak myšlienkovo bohatý a technicky veľkolepý, že sa divákovi pred očami črtá pravá režisérska genialita.

90%. Fantastický filmový úlet, ktorý je zábavný, primerane dojímavý, chvíľami skrz detailné opičie pohľady krásne emocionálny a čo mnohí oceňujú, má rýchly dejový spád. Som zbláznená do nových technológií (najmä kvôli nim hodnotím tak vysoko) a ako fanynka virtuálnych svetov som si digitálne opice vychutnávala tak, ako naposledy kingkongovské megalomanské bitky s dinosaurami. Problém ale vidím v krátkej minutáži. Tú dokážem odpustiť prostoduchým popcorňákom ako "Limitless" alebo "Source Code", ale tu s opičím potenciálom, ma tá dejová skratkovitosť trochu ubíja. Kvôli tomu je snímka hlavne vynikajúcou letnou zábavou s kúzelnými efektmi, ale nedosahuje epickej veľkoleposti filmov Pán prsteňov, King Kong či Avatar. Mala by som sa uchýliť k 4*, ale Caesarom (ktorý vôbec nepôsobí ako počítačová atrakcia, človek má pocit, že sa díva na ozajstného živého tvora) som tak fascinovaná, že je to málo vzhľadom k tomu, že aj pre tieto vizuálne efekty filmy milujem z celého srdca. So svojím výpovedným výrazom v tvári, ktorý je dokonale snímaný z každého uhla, mi ten šimpanz ešte aj teraz behá po rozume a zamilovala som sa do jeho prenikavého pohľadu tak, ako sa Pomo zamiloval do Carterovej šimpanzích očí v Burtonovej Planéte opíc :)

Staroanglický skvost, ktorý je v mojich očiach pričinením povrchnej manieristickej aristokracie o niečo kúzelnejším filmom, než velebený Súmrak dňa. Dôvody sú prosté. Súmrak dňa vsadil na poetickú atmosféru odľahlého pánstva, kde sa do diváka zarývajú bolestivé pohľady zamilovaného Hopkinsa a Thompson, ale v podstate je ten film len zmesou pôvabných obrazov bez hlbšieho príbehu. Rodinné sídlo prezentuje anglickú spoločnosť - v celej svojej neľútostnej naliehavej otvorenosti - plnú pokryteckých snobov, ktorí si o láske čítali vo veľavýznamných knižkách národných mysliteľov, no v skutočnom živote tomuto pojmu vonkoncom nerozumeli. Diváka, vychutnávajúceho si spŕšku fajnovej dobovej arogancie, jednoznačne strhnú podmanivé obrazy anglickej smotánky či citlivé nazeranie do rodinného sídla, kde sa odohráva celá rozvrstvená rodinná dráma s nádychom nevyhnutnej tragédie a krutého cynizmu. Do mysle sa mi navždy vtrela inteligentná Emma Thompson čoby láskavá, no zároveň racionálne zmýšľajúca intelektuálka, ktorá spolu s Hopkinsom opäť predviedla vynikajúci herecký koncert. Pre mňa najlepší film od Ivoryho a prekrásne zachytená striktná dobová záležitosť.

Prvú polovicu ten film nemá šťavu, je nudný a hollywoodsky presladený (čo mi nie vždy prekáža), nasiaknutý divnými dialógmi, úpenlivými plačlivými pohľadmi a priam smiešnym herectvom Smithovým, ktorému som jeho dobrotivú polohu neverila ani minútu (chcelo to charizmatickejšieho herca a menej cukru v scenári), snáď len v ľúbostnej sekvencii si ma na pár minút pritiahol na svoju stranu :). Druhá polovica je síce tiež hollywoodsky presladená, no už sa v nej ako tak vykrištalizuje dej a spolu s Rosario Dawson je film uvedený na ,,správnu" americkú úroveň, plnú predvídateľných sladkých a romantických dialógov. Vo výsledku to nie je zlý film, vyčítam mu len to, že tvorcovia ždímajú ľudské emócie všade, kde by mali viať prirodzeným spôsobom. To je, bohužiaľ, hendikep väčšiny súčasných umelých filmov (The Blind Side, Zkus mě rozesmát,...)

Z tohto filmu mám rozpačité pocity, pretože mám dojem, že v Eastwoodovom pojatí je ústredná téma potlačená do úzadia a na povrch opäť vystúpili medziľudské vzťahy, ktorým ale chýba väčšie zaujatie. Život po živote je len radou dlhých, chvíľami nezaujímavých dialógov, ktoré sa náznakovo dotýkajú motívu života po smrti. Typická eastwoodovská "naťahovanina", ktorá mi pri iných jeho filmoch neprekáža, no tento námet si jednoducho zaslúžil väčšie rozpitvanie, nie len prepojenie ľudských vzťahov na štýl Allena alebo Inarritu. Pekné, celkom tragické osudy postáv mi, bohužiaľ, po čase vyšumia z hlavy vďaka monotónnemu režisérskemu pojatiu (kto očakáva klasickú dialógovú drámu, môže byť spokojný, osobne ma viac zaujala dejovo pohotovejšia snímka Hráči so smrťou s Juliou Roberts). Pochváliť ale musím skvele natočenú, mrazivú úvodnú sekvenciu tsunami a herecký výkon Damona, ktorý je dobrý všade, kde sa objaví.