Adrian

"Bola nekonečne hlboká tá studňa, alebo som nekonečne pomaly padala tou studňou ja?" - Alica v krajine zázrakov zisťuje ako hlboko vedie králičia nora. Tou Alicou sme my diváci, tou norou je peklo, ktoré sme si my ľudia okolo seba vytvorili. Aj to je jedna z možných intepretácii príbehu filmu, v ktorom bývalý policajt pátra po zmiznutej dcére. Priamočiary príbeh je vďaka strihu a časovo nelineárnej naratívnej štruktúre rozmontovaný na malé diely a tie účelovo nanovo pospájané tak, aby odzrkadľovali duševné rozpoloženie hlavného hrdinu. V tomto smere ide Nakashima ešte výrazne ďalej ako u svojho predchádzajúceho Kokuhaku. Z hľadiska štýlu, ktorý už "brakovo ladenými" úvodnými titulkami dáva najavo svoju hyperbolickosť, to tak môže byť rovným dielom maniera a neschopnosť režiséra posunúť sa ďalej ako aj vycibrenosť, resp. postupná ciezelácia svojho rukopisu. To nech si každý v hlave vysporiada sám. Pravdou je, že už dávno vo mne nejaký film nevyvolal také zhnusenie a zahanbenie zo sledovania, ako tento, hoc stále si uvedomujúc tú náročnosť vyskladania to do tej výslednej podoby.

NAMOTÁVKA: Mohol by som to nazvať - jeden z najlepších muzikálov, aké som kedy videl, ale to by ani zdaľeka nevystihovalo to, čo všetko tento film ponúka. Vlastne ani viac o tom teraz hovoriť nechcem - ale v skratke - znova tu máme Sona, ktorý je nespútaný, eklektický, svojsky štylizovaný, pop-kultúrny, mišmašový a hýriaci nápadmi. A znova a to je hlavné - je to veľká zábava. -------------- UPDATE/POKRAČOVANIE/VYTRIEZVENIE: Ak Vás predchádzajúce slová navnadili na Tokyo Tribe, tak ste boli asi v rovnakej pozícii ako ja pred samotnou projekciou filmu. O to strmší pád som zažil počas a po filme. Aj keď obdivujem design i dekoráciu lokácii v ktorých sa príbeh odohráva a doceňujem Sonovu schopnosť aj prostredníctvom strihu, dlhých záberov a mixu hip-hopu, rapu a syntetizátorov veľmi dobre rozvhrnúť hlavné figúrky príbehu a uľahčiť vám tým vašu orientáciu v príbehu i lokáciach, sú to asi tak všetky pozitíva tohto príbehu pre mňa. Zvyšok je anarchistický bordel, kde tentokrát spojovacia niť je veľmi krehká až "neviditeľná" a chýba mi tu signifikantná podvratnosť - niečo zmysluplné za tým všetkých chaosom (narozdiel od podobne ladených jeho predchádzajúcich filmov). I keď je docela možné až reálne, že práve táto neexistencia je Sonom účelovo plánovaná ako zdvihnutý prostredník všetkým, ktorí majú nejaké očakávania. A práve možno preto posledných 15minút obsahuje všetko to, čo mi vo filme dovtedy chýbalo a v záverečnej rap skladbe je viac nadhľadu a "múdrosti" ako v celom filme predtým. Tak či tak, tentokrát to išlo mimo mňa. A hoci v tomto smere druhá polovica filmu (keď celý ten "war of gangs mayhem" skutočne vypukne) je na tom lepšie ako prvá , najnepríjemnejší fakt a veľmi nemilé prekvapenie je pre mňa prítomné v celom filme - takmer nulová prítomnosť humoru a vtipných momentov. Sono síce úspešné predáva nadsadenosť celého toho nezmyslu, ale skutočná odľahčenosť a pointovanie momentov absurdnosti vtipom, tá tu teraz v mojich očiach absentuje. Za poslednú dobu je to tak prvý Sonov film, i keď tu možno povedať že dvojhodinový videoklip, kde som nemal pocit, že vyše dvojhodinový film trvá tak o polovicu kratšie, ale naopak - dvojhodinové Tokyo Tribe mi prišlo naťahované a dlhšie ako napr. Ai no mukidashi.

Keďže ide o iný pohľad na tvorbu štúdia Cannon, ďaľší komentár je zbytočný a ponúkam ten, ktorý je u "konkurenčného" projektu - The Go-go Boys: The Inside Story of Cannon Films.

Dokument, ktorý vznikol ako inside pohľad/odpoveď na dokument Mark Hartleya - Electric Boogaloo: The Wild, Untold Story of Cannon Films, je spôsobom rýchlosti a nákladnosti produkcie ako i následným uvedením - tak príznačným príkladom pre samotnú tvorbu Cannon štúdia v jej počiatkoch, konkrétne Menahmem Golam - jeden z dvojice ľudí, ktorý stáli za vznikom/úspechom/pádom štúdia Cannon, odmietol svojú účasť na Hartleyho dokumente a radšej inicioval vznik vlastného dokumentu na danú tému. A nakoniec som rád, že vznikli tieto dva dokumenty, dva pohľady, ktoré majú mnoho spoločného (vyzdvihnutie pre-sales modelu, ktorý Cannon pomáhal etablovať na filmových marketoch a ktorý je dnes samozrejmosťou, ďalej spôsob vedenia Cannonu a vzniku filmov ako modelu, ktorý sa tak podobal starým štúdiovým modelom v "zlatom veku Hollywoodu") ale i rozdielneho - tak v samotnom štýle (Hartleyho eklektickejší, modernejší a dravejší prístup vs. tradičnejšie poňatie výstavby dokumentu, ktorý prezentujú Go-go Boys). A tak, ako mi dokázal aj Hartleyho snímok vyvolať veľkú vlnu nostalgie, tak to dokázali aj Go-go boys, ktorí ku koncu tlačia na emócie možno až príliš. Vo výsledku - ako nostalgia príťažlivé, množstvom nových informácií obohacujúce a v kombinácii s Hartleyho dokumentom ako dvojkombo nevyhnuteľné!

O príbehu netreba hovoriť - hoci zaujímavé prostredie, prepracovanosťou neprekračuje rámec B-čkovej akčnej produkcie (to nie je výtka, to je iba konštatovanie). Michael aj Lateef stále objemovo spuchnutý - ale mrštnosť im miestami nechýba. A vôbec, celkovo to mohlo byť veľmi zaujímave B-čko, ktoré si viem živo predstaviť ako by bolo nadupané v akcii , keby za kamerou stálo duo Stovall-Florentine a nie Stovall-Barbarash. 5/10 . Ale keď už neprší, tak aspoň som rád, že kvapká... 5/10

Komerčný moloch, ktorý na ceste stať sa Top 1 v all time Korean box office zničil všetko, čo mu stálo v ceste (vrátane Avatara) - je ovšem inak takmer nezaujímavý. Dokonca aj tá prehliadka CGI festu skôr ešte ukazuje kórejské slabiny, ako prednosti. Tradičné rozdelenie filmu na dve časti, kde tá druhá predstavuje vlastne hodinový akčný klimax, je len začiatkom schématičnosti tohto typu projektu. Väčšia pozornosť na kochanie sa v epickosti pred podrobnejším vykreslením detailov geniálnej stratégie zamrzí, ovšem vďaka Choi Min-sikovi a jeho charizme valiacej sa spoľahlivejšie ako lavína dole kopcom, si to väčšina ani nevšimne. Vo výsledku teda jednohubka, ktorá si svoju obrovskú megapopularitu doma v Kórei vyslúžila nie ani brnkaním na nacionálnu strunu hrdosti (hoc samotný dej k tomu dáva permanentnú príležitosť) ale skôr známym neštaštím morského trajektu Sewol Ferry v I. polovici 2014, ktorého markantným znakom bol práve "slabý veliteľ" danej ferry, k čomu práve postava Choia dáva pre kórejcov toľko potrebný protiklad a príklad hodný nasledovania. 5/10

hlavne ako studium inspiracnej bazy pre Kim Jee-woonov "The Good, The Band and the Weird"....

Zaujímavá premisa vyťažená až na kosť v civilnom, ale o to viac intenzívnom podaní. Plus výborné snímanie a záberovanie. Osobne pre mňa ukážkový príklad malého - veľkého filmu. 9/10

Podobne minimalisticko-atmosferické ako švédsky Let the Right One In s dejovým pôdorysom a lá "Carrie nastupuje do svojej prvej práce". Ovšem tam, kde si švédské upírske tesáky udržali svoju auru inakosti až do konca, u dánskeho vlkozuba záverečná 15-minútovka až príliš pripomína beh cez známe a tým pádom jednotvárne žánrove formulky a klišé. Namiesto sviežosti tak ostáva po skončení v ústach pachuť zvyšku pokrmu zo včerajška...škoda. 6-7/10.

Vitane severske osviezenie znameho zanru s vybornym soundtrackom a krasne pointovanymi obrazovymi skratkami.