bloodline

Marastické trápenie pána McG v štruktúrach filmovej variability naďalej nepozná hranice. Štandardne predvedená práca pri This Means War odsúva čiastočne vydarený pokus o akčnú komédiu do veľkého vreca nalinajkovaného priemeru bez prenikavého zážitku. Opus konzumnosti na ľahko stráviteľnom podnose z 3/4 nevyužitou začatou dejovou líniou, neublížil mojim predstavám, ale naopak pripravil telo po náročnom dni na zaslúžený spánok. Tom Hardy a Reese Witherspoon oslnili sympatickým výkonom, zvyšok sa niekde slnil vo sne...

Tak tomuto sa hovorí filmový homerun! Konečne športová dráma podľa môjho gusta. Od hereckých výkonov cez scenár, hudbu až po výpravu dávam absolutórium. Baseball je krásna hra, aj keď na sledovanie náročná, ale sfilmovanie na úrovni Svetovej ligy pokorilo všetky moje predsudky. Obával som sa nalinajkovaného amerického klišé na spôsob The Blind Side, ale páni Miller a Pitt ma viac ako príjemne prekvapili. Čo k tomu viac dodať? Vidieť, prežiť a velebiť :)

Je pravdou, že Kramerov odtlačok sa nevyhýba ani mojou osobnou komparáciou s podobnými skvostami na spôsob Crash. S mozaikovým predvádzaním do dnešných dní sympatizujem, aj keď zámer originality pomaly, ale isto vyprchá. Crossing over reprezentujú tú statočnejšiu a kvalitatívne vydarenejšiu pozostalosť obľúbeného subžánru. Prečítal som si rôzne zaujímavé úvahy, kritiky, názory, ale hľadať skutočný princíp tohto filmu pozostáva z útržkov viacerých relevantných názorov. Gloriola amerického sna častokrát víťazí nad ľudskou dôstojnosťou, alebo vidina ilúzie demokracie pokorí medziľudské vzťahy či rodinné väzby... Filozofovať sa dá donekonečna. Film splnil základný cieľ vytvorenia priestoru pre diskusiu ohľadom aktuálnej témy imigrácie a jej ne/výhod a obzvlášť geopolitický priestor USA je v tomto smere viac ako špecifický.

Dôstojné upgradovanie Shrekovej žatvy rozprávkových postavičiek, ktoré však nemôžem považovať za plnokrvnú originálnu divočinu, pretože sláva postavená na vysychajúcom močiari v kombinácii s ťažko priepustným scenárom podstupuje kritickejší drobnohľad, ktorý, žiaľ, nenaplnil moje skromné očakávania. Kocúra a jeho kumpánov tak môžem vnímať ako jednorazovú slepú vývojovú vetvu (zatiaľ nie vedľajší odpad), poznačenú kŕčovitosťou posledný dvoch zlobrových zárezov, ktorá si na(ne)šťastie zarobila na pokračovanie...

Antický Armageddon poznačený (alebo skôr postihnutý) hollywodsko-bollywodskym škrabopisom. Zeus s jeho olympským združením zmietli z Tartaru aj posledný kvalitatívny plamienok chudáka Prométhea a s ním aj moje hodnotenie. Sokrates svojho času dobrovoľne vypil bolehlav, dnes by mu stačilo zhliadnuť Immortals...

English people, voodoo people! Efektívne zúžitkovanie prostriedkov a výsledkom je krásne vztýčený britský prostredník americkej produkcii, hrdo sa týčiaci ako sovietska vlajka nad východnou Európou. Stačilo tak málo (jednoducho vyzerajúci marťankovia, jednoduché charaktery a dej a britský pohľad na svet s typicky suchým, ale oduševneným humorom) a z podpriemerne vyzerajúcej podpásovky vznikla slušná sci-fi férovka (z časti) pre silnejšie povahy, ktorá hravo premočí americké vyblýskané sci-fi limuzíny s čínskym interiérom.

Rozlúsknuť rébus, kto trpí horšou formou deviácie, či Ženy v pokušení alebo Muži v naději, je skutočne sizyfovská úloha. Pán Vejdělek si urobil zo vzťahov trhací kalendár, čo považujem za najväčšie mínus. Konštrukcia námetu postavená na veľmi slušnom, strihu, výprave a kamere, nie celkom korešponduje s mojim pohľadom na vzťahové rošády. Určite sa dalo dráždiť so cťou a nie s až perverzným podtónom, kde už sami protagonisti nevedia či majú dieťa a ak, tak s kým. Tu už končila sranda... Skutočne ma potešil efektný záver, to bolo pohladenie pre oči a brnknutie na dojemnú notu.

Vzkriesenie kultu tým najnemožnejším spôsobom, pod taktovkou ťarbáka Nispela. Obdivuhodná deštrukcia logiky, zdravého rozumu a fantasy žánru. Jeden a 1/2* za stráviteľnú výpravu a slušné kostýmy s maskami. Inak sa mi zvyšok nehodnotí ľahko, vlastne sa ani nedá hodnotiť... Ukážkové biele zuby z reklamy na Si(ck)gnal a pol metráková bojovníčka s mečom ťažším ako guľomet Maxim figurujú na piedestály mnohých, do očí bijúcich, prešľapov... Balansovanie na pomedzí B a C kategórie si Conan the Barbarian nezaslúži.

Takto to dopadne, keď sa rozhodne nežnejšia časť populácie natočiť svoj pohľad na The Hangover. Paul Feig si zavaril pod vlastným kotlom a za 125 minút vyformoval tuctový priemer s nadpriemernou Kristen Wiig a so značne výkyvom trpiacim scenárom. Vtipu pramálo, romantika sem-tam ukázala rožky, ale inak to nebola moja šálka kávy, nebodaj fľaša piva... Nech sú chlapi akékoľvek prasce, vedia to (nielen na striebornom plátne) roztočiť, zatiaľ čo intrigovanie, podlizovanie a iné ženské predsvadobné rituály akurát pokazia večer... Napokon, bez urážky dievčence a dámy, percentá hovoria jasnou rečou.

Skvelé výpravové scenérie (+ námet) trhajú tŕne z päty v podobe podvyživeného scenára a málo presvedčivého hereckého umenia. Ťažké vetné konštrukcie netreba čakať, všetko plynie rozvláčne pomaly ako rozplývanie nad farebným pigmentom dinosaurov. Skromnosťou, strohosťou, mystickosťou a prostoduchosťou vyvolal vo mne The Hunter sympatické dojmy, ktoré umocnil jednoducho pôsobiaci záver.