kikuka

..ako cesta od nikadiaľ nikam..a predsa..pohyb medzi nádychom a výdychom či vzdychom, spomienkou a snom.. ("Toto je morské pobrežie, Otec Pluche. Ani zem, ani more. Je to miesto, ktoré neexistuje." - síce o inom a od Baricca, ale sedí to.)

..snove..mala som pocit prvej a tretej osoby zaroven..hoci som film pozerala aj prvy raz, bol mi znamy..a predsa novy..skutocne ma fascinuje nielen vizualna stranka wongovych filmov, ale aj jeho sposob prace s hudbou a hudobnymi motivmi..what a differance a day made..24 little hours..brought me sun and the flowers where there used to be rain..

..zmyslové až zmyslené..zábery s akváriami mi evokovali juhokórejské Swiri, celkovo však štýl snímania pripomínal Wongove červené akvarely..veľmi dlho, až do posledných 15-20 minút je film vyslovene vnemový, je sledom udalostí, náhod, zhôd okolností, ktoré skrývajú intímny mikropríbeh - naozaj zmestiteľný do krabičky z ružového dreva..a ešte jeden mikropríbeh - tentokrát mimo nej..zmestí sa do dlane a je o pocite, o tom, zniesť to, že vás niekto drží za ruku..

..uhm..prislo mi to ako nizkorozpoctovy sen..nedotiahnute "velke sceny", tancujuce pekne tety, nejake to lietanie, ale dokopy nic moc..taky tridsiaty vyluh..asi..ale rat glue - :-P

Nedalo mi a musela som spomienky z detstva občerstviť. Jean-Claude bol furt drsný ako zrelý ovčí syr, všetci hrali ako anglický dabing HK filmov a tak.. ale bolo to cool.. taký karate Rocky IV bez juxtaponovania techniky a prírody a bez verbalizovaných politických odkazov..

István Szabó rozhodne nepatrí medzi režisérov, ktorí sa vyžívajú v prudkých akciách, rýchlo vyspádovaných filmoch, kde ledva postrehnete, že film začal a on už aj končí. Rozhodne však nepatrí medzi režisérov, ktorí by filmami nakrútenými "vlastným" tempom nedokázali udržať vašu pozornosť, pričom uprednostňuje v zásade "klasické" vyjadrovacie postupy. Tak je to aj v prípade Božskej Júlie, kedy po asi 2/3 filmu v štýle "charming" anglických filmov podľa Jane Austenovej na celkovo priemernej úrovni prichádza čas na odvetu. Paradoxne, je veľmi pravdepodobné, že sami vopred uhádnete, alebo aspoň približne odhadnete, ako to všetko skončí. Napriek tomu, je záver Božskej Júlie spolu s božskou Annette Bening dôvodom, prečo ísť do kina.

Scenár je v zásade zhlukom scénok, ktoré ani réžia, ani strih nedokázali dať do nejakého zmysluplného celku. Herci tak vlastne ani nemali čo hrať, takže ich prejav pôsobil ako nezohraná improvizácia, hoci niektorí sa úprimne, ale márne snažili – viď Zooey Deschannel (Paulina kamarátka Kit) a Kathy Bates (Trippova mama). Treba uznať, že vďaka hudbe film hmýri emóciami. Žiaľ, ide o city donesené a pre Lemru lemravú úplne cudzorodé. Chýba rytmus, tempo je pomalé a rozťahané. Pokusy o vtip ostali v štádiu príprav, takže nedošlo ani k zvyčajnej chybe – zabitiu vtipu.Ale zvieratká boli skvelé.

je naozaj skvelý pocit vychádzať z kina tanečným krokom, na ktorý ma naladil film. Som úprimne rada, že takéto muzikály nie sú vyhradené na sobotnú noc na Dvojke, nedeľu podvečer na ČT2, alebo len na dobu, keď spím a hlavou mi plávajú krásne tajomstvá. Dreamgirls nie sú sen, treba ich sledovať s očami otvorenými.

Chačipe je vo svojom výsledku zaujímavý dokument silný svojou výpoveďou, ako aj formou. Jeho veľkým plusom je to, že nepredostiera jednoznačný pohľad na deti, nedojíma, nežmýka slzičky, nesúdi a neodsudzuje. Jednoducho predkladá divákovi deti, ich hry, ich pohľady na svet. Prenecháva tak priestor tomu, čo nevypovie nahlas, čo nechá otvorené. Práve táto zdanlivá ignorácia faktu, že deti nemajú rodičov, ktorí by boli schopní sa o ne postarať, necháva ho zaznieť silnejšie. Je prítomný svojou neprítomnosťou. Najmä keď téma „opustené deti“ priam láka k citovej manipulácii a vydieraniu diváka. Chačipe však emocionálnu zložku presúva do druhého plánu. Súcit s deťmi je stále prítomný, no nebije do očí. Zostáva na úrovni faktu a na povrch sa priamejšie dostáva len pri rozhovoroch s Aďkou o jej mamičke a o tom, ako by maminka, sestra Saška a ona mali byť spolu. Aďka nevie, či má maminku brániť, alebo povedať, že ich so sestrou jednoducho odložila (áno, znie to cynicky). Väčšina ostatných scén rozhovorov s deťmi, ich jašenia a predvádzania sa ich ukazuje nie ako chúďatká zbiedené, sirôtky opustené, ale ako bandu bĺch. Vreštia, naháňajú sa, mlátia sa, sú na seba hnusné, majú mierne rasistický pohľad na vonkajší svet (medzi sebou zjavne nevnímajú rozdiely). Jednoducho, sú to decká. Navyše, hlavným nositeľom výpovede o deťoch sú ich vlastné dielka. Či už ide o animácie (vrátane psíka, ktorý kaká zemiaky, ale aj rozanimovaných kamienkov), krátke nacvičené scénky, alebo pasáže, ktoré nakrúcali deti samé.

One of these mornings..Wont be very long..You will look for me..And I´ll be gone..//..keď som si Miami Vice pozrela posledne po skúške z deleuzovskej filmovej filozofie (obraz-pohyb, obraz-čas), pochopila som, o čom to nebohý pán písal: Miami Vice je ukážkou vnemového filmu, ktorý unáša, no nenechá si diváka odplávať úplne..drží ho presne medzi Havanou a Miami.. a to mi maximálne vyhovuje..aj keď, v Havane najlepšie mojito som mala v hoteli National..a Chico neprišiel :-( .. sakra, film, ktorý urobí leto v ktorejkoľvek ročnej dobe a pri ost ktorého je príjemná činnosť od varenia, cez veľké upratovanie, po šoférovanie, letné sprchu a "relaxovanie" vo dvojici..