Aljak

Roky 1983 a 2011 majú v indickej histórii svoje osobité miesto. A práve tieto dva roky sú priamo prepojené aj v tomto filme. Kriket je rozhodne zaujímavý šport, ktorému je z nášho pohľadu dosť ťažké pochopiť, ale celá tá atmosféra okolo toho stojí rozhodne za to. Či už priamo na štadióne, alebo v indických parkoch a uliciach, kde sa hrá kriket skutočne takmer na každom kroku. Zoya Factor ma teda o to viac bavil, a hoci to malo miestami trochu rozprávkový závan, tak napokon to malo vcelku vydarené posolstvo. Veľmi dobre tu bolo zobrazené akú veľkú silu má "amulet" v podobe Zoyi (typický fetišizmus), a taktiež populárny fanúšikovský fanatizmus, ktorý sa často prejavuje absolútne extrémne (či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle slova). Sonam a Dulquer boli vo svojich rolách vynikajúci. Takže celkovo super, takmer 5*.

Zaujímavé, netypické a tým pádom aj originálne. To sú najväčšie prednosti tohto filmu. Čakal som, že to bude príbeh plný sentimentu a ľútosti, ale opak bol pravdou - skôr mi to prišlo ako manifestácia nádeje a túžby plnenia snov. V neskorších fázach filmu sa tu dokonca objavuje aj značný filozoficko-etický rozmer, ktorý ešte viac dokresľuje celkový životný príbeh impulzívnej Yumy. Celkovo film hodnotím ako mierny nadpriemer. Bohužiaľ, po dialógovej stránke to bolo také vlažné, nedostatočné - určite tu bol oveľa väčší potenciál na rozvinutie rôznych tém, ktoré filmu dominovali.

V mnohých momentoch sa to tvári ako komédia, no v konečnom dôsledku to bolo také trpké - a zároveň také prirodzené, že by som aj uveril, že také niečo paradoxno-ironické sa môže skutočne aj stať. Priznávam, že postava Emilia mi išla spočiatku dosť na nervy, no počas filmu si snáď získa priazeň úplne každého. Film mal napriek svojmu smutnému podtónu v podstate príjemnú atmosféru, čo je dosť nezvyklé. Každopádne, nič výnimočné, ani nezabudnuteľné. Skôr taká oddychovka, veselá aj smutná zároveň.

Ku tuniskej kinematografii sa človek len tak často nedostane, takže to bol taký malý arabský závan. Po dejovej stránke to nebolo vôbec zlé a dilematická zápletka tomu ešte viac prospela. Ale ten štýl akým to bolo podané, mi prišiel taký mdlý, ťažkopádny, nevýrazný. Ako keby tomu chýbali nejaké poriadne emócie a to, či prežíval Hedi, bolo to najbežnejšie v živote človeka. Kontrast medzi tradicionalizmom a liberalizmom tu bol citeľný v podstate počas celého filmu, ale jednoducho tomu chýbala aj viac precítená emočná rovina. Nehovorím, že to malo byť za každú cenu nejaké sentimentálne, ale toto bolo predsa len také... nemastné-neslané. Dalo sa s tým zahrať určite viac, potenciál to malo.

Španieli točia parádne psychologické drámy, ktoré svojim námetom a zápletkou dokážu zakaždým zaujať (teda väčšina). Čo sa týka El árbol de la sangre, tak musím uznať, že sa mi v tom trochu obtiažne orientovalo a miestami som sa v tom akosi strácal, vďaka čomu mi isto unikli aj určité súvislosti. Neviem či to bolo len mojim nedostatočným sústredením, alebo to skutočne bolo tak ťažko čitateľne, ale niekedy by predsa len neuškodila trochu väčšia priamočiarosť. Konceptovo bol však film kvalitný, herecké obsadenie príjemné a vizuál pôsobivý. Len škoda, že tej prekombinovanosti deju, ktorý to moc veru neuľahčil. 3*

Principiálne by to mohol byť celkom dobrý film, keďže má skutočne čo povedať. Napriek tomuto potenciálu sa to napokon dosť utopilo v lacnom humore, ktorý bol dôsledkom toho, že tu chceli za každú cenu odťažiť vážnu tému tým pseudo komediálnym závanom. Niekedy treba drámu nechať proste drámou, a rozvíjať dejovú líniu a dialógy v medziach jedného žánru. Samozrejme, nemám nič proti tomu, keď sem tam na odľahčenie situácie prehodia postavy aj nejaký dôvtipný dialóg, ale to žiaľ nebol tento prípad. Každopádne, pointa filmu bola napokon pekná. Ale to je predsa len málo...

Téma filmu výborná, spracovanie pôsobilo realisticky a prirodzene. V osobe mladého Ahmeda na prahu dospievania tu máme ukážkový príklad toho, ako to vyzerá, keď človek pojme všetko až príliš radikálne a extrémne. Bolo by však mimoriadne naivné sa domnievať, že takýto extrém je bežný. Vo filme je skutočne dobre vystihnutá podstata, že Ahmed je len dielom manipulácie miestneho imáma. Sled udalostí hovorí sám za seba. V závere som čakal, že Ahmed napokon podľahne čaru túžby a ten pocit v ňom zlomí to jeho radikálne "ja". No bohužiaľ... Musela to vyriešiť až karma. Celkový dojem je mierny nadpriemer, ale akosi tomu chýbali kvalitnejšie dialógy a väčšie využite toho psychologické rozmeru, ktorý tu miestami vystupoval do popredia, ale len veľmi jemne...

Potenciál tohto filmu bol priam 5-hviezdičkový, ale tá forma, prevedenie a celkový efekt boli absolútne slabučké. Mám pocit ako keby to pán režisér Nawapol chcel poňať až príliš artovo alebo poeticky, a napokon bol výsledok taký aký bol. A pritom už len tá samotná myšlienka tohto filmu bola absolútne fascinujúca. O to je mi viac ľúto, že z toho nevyžmýkali nič iné, len artovú mozaiku s náznakmi filozofických dilem. A to je fakt bieda! (Kiežby sa niekto tohto námetu chytil viac epickým spôsobom).

Námetovo fajn, dokonca aj svojim posolstvom, ale celé mi to prišlo také nejaké vlažné. Dominantnou témou bolo nečakané priateľské puto medzi novinárom a televíznou hviezdou. Napriek kvalitnému hereckému obsadeniu (najmä skvelý Tom Hanks) mi to celé prišlo také nevýrazné a svojim spôsobom obyčajné. Samozrejme, bolo tam mnoho svetlých okamihov, zaujímavých dialógov a scén, ale z celkového pohľadu to vôbec u mňa nevyvolalo žiadny Waw efekt. Všetko to išlo akosi prirodzene a priamočiaro - a to akosi žiadnemu filmu nikdy nepomôže.

Čo sa to stalo s francúzskymi komédiami? Kedysi to bola priam záruka zábavy, a teraz je tých dobrých ako šafránu. No a Les Vieux Fourneaux určite medzi tie lepšie ani náhodou nepatrí. Bola v tom cítiť obrovská snaha a tlačenie na pílu, aby to bolo vtipné, ale mne osobne išli všetky tie tri dôchodcovské postavičky kvalitne na nervy. Jediným svetielkom nádeje bola akurát tak Sophia. Celá tá "naháňačka" bola infantilná a správanie trojice starcov bolo na úrovni škôlky (asi ešte horšie). Najlepšia časť celého filmu bol napokon ten retrospektívny príbeh o Berthe a nesmiernej krivde, ktorá pretrvala dekády. Za to je tá 1* (a fakt nechápem tým premršteným hodnoteniam ostatných).