Ženy mého muže

Ivan Vojnár je vymírající druh (možná poslední exemplář) česko-slovenské kinematografie, totiž režisér vybavený autorským viděním světa. V tom dnešním se mu nelíbí, ale je dalek kritiky či karikatury, jen jím tak teskně bloumá spolu s náladově přesnými herci (trochu ruší jen seriálové výkony Noska, Polívkové a Pauhofové, to jsou však naštěstí malé role), ze kterých bych nejvíc vyzdvihl čím dál lepší Zdenu Studénkovou. Na Ženy mého muže si těžko kdo za rok dva někdo vzpomene (pokud je vůbec kdo zaregistroval), ale já osobně si čas od času rád dopřeju takovouto očistnou depresivní lázeň. (25.10.2009)

„Chceli byť slávni a keď sú, ľutujú. Máš to ako so sexom – robíš to a hovno z toho.“ Herečka/moderátorka za zenitom. Krachujúce manželstvo so záletným a navyše aj duševne chorým manželom. Policajné vyšetrovanie vraždy. Ilegálna emigrantka z Macedónska (v Bratislave). Vzťah medzi zdravotnou sestrou a jej umierajúcim pacientom. Sieť predajní na umelé kvety. Slovensko-ázijský šoubiznis. Na jeden film nie málo. Práve roztatárenosť scenára, skáčuceho z jednej témy do druhej (teoreticky by každá stačila na vlastný film), je hlavným mínusom pekne zrežírovanej snímky. Plusom sú skúsené herecké výkony (v podstate všetci dokázali i na malom priestore dôstojne vystihnúť charakter svojich postáv, len u Táni Pauhofovej má divák pocit, že tu hrá len preto, aby si zasa dala dole podprsenku). (29.01.2010)

Hodina a pol hovoriacich a sexujúcich snobských hláv. Slovenskí režiséri si berú od niektorých českých kolegov tie najhoršie klišé tohoto typu filmov. Veci sa riešia v luxusných reštauráciách buď pri jedle, alebo káve, naštevujú sa modelingové agentúry, luxusné byty a dej je všetkým ukradnutý. Na druhej strane je to asi jediná príležitosť, kde uvidíte Pauhofovej kozy. Na začiatku sa zdá, že film má určitý potenciál, lenže trmáca sa odnikiaľ nikam a tvári sa ako psychologická sonda do prázdnych duší spoločenskej smotánky. Studenkovej som postavu uveril, asi to bude aj jej schopnosťami a najsympatickejšou postavou je mladá Makedónčanka, ktorá mala byť akýmsi katalyzátorom, alebo osobou, prostredníctvom ktorej si ostatní uvedomia vlastné prázdno. Možno pri výraznejšom scenári. Že to pôsobí maximálne televízne, asi netreba ani spomínať. No a ešte tu máme ten symbol sakury.... (05.01.2014)

Okrem ďalších momentov mi pri tomto filme vyskakuje otázka, prečo sa vzdali pôvodného, pracovného, názvu "Kvet sakury", bol by minimálne poetickejší, hoci motív kvetu sa vo filme objavoval viac-menej náhodne a v konečnom dôsledku neurčito, až do bezvýznamna (neviem sa zbaviť pocitu, že to nebol tak celkom pôvodný zámer). Ale ani anktuálny názov veci nepridal. Celkovo mi tento filmík prišiel ako snaha o niečo trošku iné, aj keď stále vzťahové. Miestami almodovarovské, miestami lynchovské, no v konečnom dôsledku našsky trochu zahanbené a nesmelé, rozbehané na 5 smerov no vždy len pár krokmi. (možno som čakala väčšiu zlobu) (25.10.2009)

0,5*/5...TRAPAS!!! Na tomto filme je všetko tak zlé, že kategória "odpad" je bližšie než sa patrí... Povedzme, že tuším (veľmi matne) o čom to chcelo byť, ale výsledok je katastrofický. Hrozní herci (vedie policajná dvojica- to je karikatúra jak vyšitá), zmixované "všetko a nič" do jedného veľkého ..ehm NIČOHO, psychológia vycucaná z prsta, postavy trápne a povrchné. Keď čítam oficiálny text distribútora tak neviem či sa mám smiať alebo plakať. Hrôza a des...PS: Film aspoň mierne môže ospravedlniť (možno alibistická) info, že bol prestrihaný bez vedomia režiséra...nečudoval by som sa, lebo ten výsledok na to patrične vyzerá- chaos. (02.01.2010)