Anderton

Sú dva dôvody, prečo nehodnotím Before sunset vyššie. Prvý film sa stal emocionálnym kultom mojho teen veku, pokračovanie taký potenciál nemá, pretože som bohužiaľ tiež stratil mnoho ideálov a snov, ako Jesse a Celine a som väčší realista. Vlastne to by mal byť klad. No a za druhé mi Celine viac pripomínala Juliinu postavu z Dvoch dňoch v Paríži, čo je myslím scenáristická chyba a zároveń zámer autorov. Mne sa ale príliš nepozdával, pretože v tejto polohe mi Celine až tak nesedí. Premýšlať je nad čím, čo znie ako idylka, môže byť v skutočnosti trápením a naopak. Trochu filmovo naivne mi pripadá osudovosť stretnutí tohoto páru, oni sú totiž skutočne pre seba stvorení, čo je vo filme spochybnené ako fráza. No ako hovorím, je nad čím premýšlať. Možno ešte časom prihodím jednu hviezdu. Možno ešte pred súmrakom. Alebo po polnoci.

Hotel Rwanda nastoluje viacero otázok a pre mňa je najzaujímavejšia tá, či je horšie to, že pre miestny kmeň predstavujú obyvatelia toho susedného švábov, alebo to, že pre nás, bielu elitu, predstavuje obyvateľstvo Afriky iba zanedbateĺnú špinu. Zaslúžime si napluť do tváre. Ale viac si zaslúžime vidieť oveľa viac filmov na podobné témy v distribúcii, o genocíde v Rwande sme mali možnosť vidieť iba jeden. Čo je tiež hanba. Po tomto filme si priaznivci intervencií do podobných extrémistických krajín budú hovoriť, že v tom treba pokračovať a že nečinnosť v tomto prípade bola chybou, odporcovia miešania sa do cudzích záležitostí budú zase hovoriť, že aj tak sa staráme iba do krajín s nerastným bohatstvom a o životy civilistov nám nikdy nešlo. Potom je hrdinstvo jedného človeka o to vzácnejšie. Vzácnejšie ako politikárčenie všetkých zbabelých mocností sveta. Po filmárskej stránke nemá zmysel film hodnotiť, toto je čisto o posolstve a akákoľvek režisérska exhibícia by bola iba na škodu veci. Je otázne, či nás režisér ušetril detailov vrážd preto, lebo je ťažké ich natočiť, kvôli prístupnosti, alebo to považoval za umelecky zbytočné.

Je to partia poriadnych volov, ale sú to správni chlapi. Túto eskortu im bol čert dlžný, ale asi nikdy na ňu nezabudnú. Ja som sa bál nejakej novohollywoodskej preumelkovanej nudy, ale Ashby ma dokázal na hodinu a trištvrte vtiahnuť tak, že by film mohol byť kľudne aj dlhší. A spoločne s ním aj Nicholson, ktorý to myslí vždy dobre, ale občas sa mu to vymkne kontrole. Po ruke má potom vždy ako argument nejaký zaujímavý psychologický žvást. Posledná eskorta je na prvý pohľad komédia, na druhý kritika establishmentu a na tretí príbeh jedného zbytočne zmareného ľudského osudu. Poprípade v ľubovoľnom poradí podľa nálady a povahy diváka. Pre mňa teda presne v opačnom poradí.

Regis Wargnier je taký francúzsky David Lean. Že bol jeho hlavným režisérskym vzorom, na to by som vsadil DVD Doktora Živaga. Veľká láska, milostný trojuholník, umne vykreslená atmosféra krajiny, v ktorej sa dej odohráva, melodramatická hudba, obetavý pohľadný manžel, proste podobný prípad ako Indočína. Štandartne akademicky natočený historický film, ktorý vzhľadom na svoju triezvu dĺžku ale nemá kedy začať nudiť a pre našinca má špeciálne body navyše. Len škoda, že ten francúzsky svet, o ktorom sa tu len hovorí, je vykresľovaný ako z inej planéty, ako svet bez problémov a ten, v ktorom sa manželia ocitli, ako svet bez nádeje na normálny život. Vyniká tým ale konflikt, takže z filmového hľadiska je to v poriadku. Pre mňa je forma filmu jasným ťahom na bránku akademicky zmýšľajúcich divákov. Oleg Menšikov bude v Rusku asi veľký sexuálny symbol. 70%.

Americký nezávislý film 90tych rokov sa niesol v duchu o mladých a pre mladých. Aspoň ja mám z toho množstva, ktoré nám ponúkla v priebehu rokov čt2, taký pocit. Američania takých filmov natočili snáď stovky, my sme tu mali iba Samotárov. Raz Vás takýto filmík zasiahne viac, inokedy menej, málokedy ale sklame. Bohužiaľ ak sa húli, tak tu to mal najviac zmáknuté Kevin Smith a čo sa týka vzťahov, tak s tými si zas najlepšie poradil popri ňom ešte Crowe. Chýba výraznejšia dramatická zápletka, hrdinovia sa schádzajú a rozchádzajú, hádajú a udobrujú a aby to nabralo spád, tak dôjde aj na tragédiu. Je to príjemné, Brody bol za mladi fešák a sympaťák, rieši sa tu nenásilne rasizmus a nekončí to tak, ako si po pol hodine budete myslieť. Mne to k letnej spokojnosti pred večernou telkou stačilo.

Som absolútny ekonomický laik, takže som častokrát nechápal, čo kto práve na koho kuje a ako to v reále funguje, čo je ale dobre, v opačnom prípade by bol totiž Wall street zbytočne zjednodušujúci aj pre tých nechápavejších. Zjednodušujúci určite je, je ale aj pútavý, ako tak reflektuje vznik ekonomickej krízy, neparazituje na pôvodnom filme, neobracia oproti nemu karty úplne naruby a má v dnešnej dobe svoj význam. Šajovi hlavná úloha skvele sadla, jedinú výraznejšiu výhradu mám proti scenáristickým piklom s Gekkom, jeho prerody sú príliš rýchle a nevierohodné. Pritom sa jeho plán v závere mohol ukázať ako dobročinný zámer voči dcére, totiž ako zarobiť z danej sumy desaťnásobok a urobiť tak megaboháčov z celej rodiny. Titulková rodinná scénka je už holá zbytočnosť a pripomenula mi zásahy štúdií do záverov filmov v zlatej dobe Hollywoodu kvôli morálnym kódexom.

Elegantní mladí francúzski šik plukovníci v bielych uniformách zachraňujú životy bezbranných mladých nežných Vietnamok a do toho nám hrá vlezlá melodramatická hudba a režisér nám ukazuje tie najkrajšie obrázky Indočíny/Vietnamu ako z prospektov cestovnej kancelárie. Popritom prebiehajú politické intrigy, prevraty a zrady. Indočína mi pripomenula podobne ladený Dom duchov, lenže emocionálne ma bohužiaľ tak nezasiahla. Možno zato môže jej dĺžka, možno je to film pre veľké plátno, možno je to film primárne pre ženy. Jedna veľmi silná sekvencia v strede mi dala nádej, že ma film vtiahne, lenže ten naďalej pokračoval vo svojom rozvláčnom, aj keď určite premyslenom tempe. Inteligentná a historicky asi precízne napísaná melodráma, lenže klamal by som, ak by som nespomenul, že som sa miestami nudil. Možno by nebol od veci rozšírený zostrih do tvaru TV seriálu, ktorý by nás oboznámil viac s politikou regiónu a prehĺbil vzťahy hrdinov.

Podľa RTVS ďalšia klasická slovenská komediálna klasika, skutočnosť je ale trochu iná. Už ani vo svojej dobe totiž Výlet po dunaji nepresvedčil divákov, ani kritiku a nemá prečo osloviť ani tých dnešných. Jeho naivita je priamo v rozpore so satirickou kritikou Statočného zlodeja, ale najhoršie je, že nefunguje dobre ako veselohra. Dej je poslabší, jedná sa skôr o komické epizódky niekoľkých postáv počas výletu do Budapešti a tak jedinou skutočnou devízou filmu je nakoniec dobová výprava a návšteva štadiónu Ferencsa Puskasa, ktorý vzbudzoval údiv. Ale zase uvidíme Lasicu bez brady a zistíme, že v šesťdesiatom druhom vyzeral Satinský lepšie ako on.

Tento film mi ukázal dve veci. Za prvé, že sa v spoločnosti od sedemdesiatych rokov nič nezmenilo, stále sa môže považovať radový zamestnanec za novodobého otroka a za druhé, že americký sen nie je až tak americký, túžba po úspechu je celosvetová a pokiaľ na to nemáte povahu, tak sa Vám úspech vyhne. Rovnako, ako Samovi. Samozrejme, že dnes si už nemusíte nechať nadávať do negrov a nechať ohmatávať riť, ale aj to je diskutabilné. Zabijem Nixona je film o hereckom výkone Seana Penna a musím uznať, že sa do tejto úlohy maximálne vžil. Je potom škoda, že jeho výkon a rovnako aj film ostali viac menej nedocenené. Americký nezávislý film s trochu temnejšou atmosférou, na akú sme zvyknutí. No a pri pohľade na Penna v baloňáku som si spomenul na starý článok v Premiere, kde by si ho vedeli predstaviť v roli v celovečernom remaku Columba.

Vy ste John McClane? Nie, Ja som John Cale. Aha, lebo ja som myslel, že ste McClane, ale v určitých momentoch ste mi skôr pripomínali Hallenbecka a ak by ste ním ostali až do konca a urobili by ste tak z vašeho filmu regulárnu buddy movie, dal by som vám na vašu vlajku o jednu hviezdu navyše. Emmerich točí pre divákov, ktorí vedia, kto je a čo natočil, takže nás poteší viacero fórikov a najmä záverečné mávanie prezidentskou vlajkou ako upomienka na Gibsonovo absolútne vážne mávanie tou americkou v Patriotovi je parádne. A ono to funguje aj emocionálne! Jordanovky, Walkman v zásuvke, nasadenie okuliarov, politické rýpanie. Len škoda, že Emmerich dal nakoniec prednosť veľkej akcii pred humorom, tej je predsa len v mainstreame viac a zbytočne naťahuje stopáž. Keď už beloch v tielku a černoch v obleku a teniskách spolu a ešte k tomu v tak komickom prostredí, ako je Biely dom, tak tie hlášky by podľa mňa mali prevážiť.