Anderton

Keď Tatarka ponúkol svoj scenár Uherovi, ten sa musel poriadne preľaknúť, čože to má vlastne natočiť. Našťastie si zobral na pomoc najlepšieho kameramana široko ďaleko, ktorý s ním dokázal vytvoriť skutočný hard core surrealizmus. A to je pre mňa na Zázračnici to najhodnotnejšie. Je totiž naša a tak aj na jej chyby sa budeme dívať ináč. Niektoré zábery sú úchvatné, vidíme v nich množstvo predmetov či už symbolických, alebo na efekt. Spájajú ich však iba postavy a pocit, dej nie je pre tvorcov podstatný. To bude kameňom úrazu pre mnohých, rovnako ako aj fakt, že bez neho nie je jednoduché dodať filmu spád a tak si získať diváka. Aj toho náročného. Umelci majú tvorivú krízu, bojujú medzi umením a zákazkovým remeslom, majú sny, sú osamelí a chcú Anabelu. Riešia sa otázky domova, smrti a svoju úlohu zohráva aj vojna. Ja si myslím, že keď je daný taký apel na rozprávanie obrazom, tak by mal byť film menej urozprávaný. Na prvý krát je potom menej uchopiteľný a percentuálne nehodnotiteľný.

Úplnou náhodou som videl prvé dve časti seriálu, o ktorom som nikdy nepočul a asi to nie je náhoda. Najhoršia nie je ústredná nadprirodzená zápletka, ani priemerné dialógy a herci, ale veľmi slabé počítačové triky. Moment, keď sa v druhom dieli agentka FBI "zakuklí", je ten, po ktorom som si povedal, že toto je strata času. Takže pozor, radšej sa na to nenamotajte, pretože pri seriáloch akejkoľvek kvality to nie je vôbec ťažké.

Lásky jedné hnědovlásky a nabúchaný Vetchý.

The Hustler som mal z predpubertálnych rokov zafixovaný ako poriadny veľký chlapácky film s veľkým frajerom na čele. Samozrejme je to trochu inak, film je o životnom stroskotancovi, či lepšie povedané, osamelej lodi na vode, ktorá náhodou stretla inú osamelú loď, lenže namiesto zakotvenia stále plávajú bezcieľne na rieke. The Hustler je depresívny a veľmi komorný film s pomalým tempom (mne ale pripadá oveľa viac cool, ako dnešný zbesilý strih) a skvelo napísanými a zahranými postavami. Svet biliardu je pochmúrny, plný pokrivených charakterov, ktoré sa pohybujú po zavšivených pajzloch. Z tohoto hľadiska nepovažujem Biliardového kráľa za športový film, pretože tie zobrazený šport glorifikujú. Možno je to predstaviteľ amerického realizmu, každopádne je to ale taký malý, televíziami zabudnutý klenot americkej drámy.

Neviem, či som film pochopil správne, podľa komentárov predsa nemá riešenie. Je to možné, pokiaľ ale prijmeme jedno možné vysvetlenie udalostí, všetko, čo sa vo filme odohráva, je akceptovateľné. Hra na lži bola aj svetová vojna, plná agentov s krycími menami a myslím, že aj na toto chcel Grillet svojou štruktúrou príbehu a hlavným hrdinom poukázať. Nie je to tak hutné, ako Vlani v Marienbade, nemá to srdce, ako Hirošima, môžeme však porovnávať aj s neskoršími dielami tohoto razenia ako napríklad Jakubov rebrík, alebo Púha formalita, kde je ale záver jednoznačný. V prípade Muža, ktorý luže, si istí byť nemôžeme ničím. Je hodnotné, že aj v slovenskej kinematografii máme zástupcu takéhoto netradičného schizofrénneho štýlu rozprávania. Či sa jedná iba o prázdnu pózu, experiment, umelecké dielo, zaujímavý triler, alebo hlbokú drámu, nato bude mať každý divák iný názor.

Na začiatku pri rozhovore v súdnej sieni, keď jedna postava je a vzápatí zahodí jablko, ako jeden zo symbolov rajskej záhrady, som si povedal, že Kto seje vietor bude zrejme rovnako geniálny, ako táto scéna. Nemýlil som sa. Film začne ako boj dvoch ideológií, z ktorých jedna musí bojovať o svoje miesto na zemi a o právo na slobodné myslenie, aby sa v druhej polovici začali riešiť aj iné témy, ako napríklad dôležitosť presvedčenia človeka vo vlastný názor, nech je akýkoľvek. Tým dostávajú jednotlivé postavy plastickejšie charaktery a jediný človek, ktorý bude svojim spôsobom odsúdený, je niekto úplne iný, ako by divák, navyknutý na didaktické rozprávanie, čakal. Množstvo sarkastických, vtipných a zároveň pravdivých myšlienok, ktorých interpretom je Tracey, sadne ako detská riť na šerbel. Kto seje vietor je jedna z najlepších a najlepšie zahraných súdnych drám, aké boli kedy natočené. Pokiaľ nesúhlasíte tak vedzte, že mám právo slobodne myslieť a vám ho tiež neberiem. V opačnom prípade sa môžme stretnúť v súdnej sieni.

Spomínajú sa tu Bergman a Vláčil, mne ale Drak sa vracia od začiatku pripomína western. Nie je to tým, že by to bol režisérsky zámer, ale keďže sa jedná o knižnú adaptáciu, tak skôr dôkazom, že ľudia a vidiecky život sú všade v podstate rovnaké a odrzkadľuje sa to aj v literatúre. Ako by sa pri ňom nechal inšpirovať Eastwood v Tulákovi zo šírych plání a Drak zase si niečo vypožičal z Červenej rieky. Takže Drak sa vracia môžeme nazvať akýmsi slovenským poetickým easternom. Postavy toho veľa nenahovoria, chlapi sú drsní, vypijú si v krčme, ženy sú na nich závislé, hlavný hrdina je osamelý. Tá poetika je vytvorená kamerou, ktorá akoby sa snažila skryť (pretvoriť) reálny obraz prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva a hudba je potom skutočnou filmovou postavou. Film je pre mňa nehodnotiteľný, nakoľko a prečo sa mi páči, zistím až po druhom pozretí.

Komunizmus bol tiež jeden veľký nevydarený vtip, lenže na rozdiel od Rudolfa nám to nikto včas neprezradil a hra sa pretiahla na desaťročia. Pokiaľ sa budete na film pozerať od začiatku ako na politickú alegóriu, budete sa výborne baviť všetkými narážkami, ktoré sú tak zreteľné, že vtedajšiu gardu musel trafiť šľak, pokiaľ nemáte páru, o čom je reč a budete sa sústrediť iba na dej, budete sa bohužiaľ nudiť. Mladí filmári, zoberte kamery a nejaké tie svetlá a choďte do lesa, aj tam sa dá za pár drobných natočiť zmysluplný artový film. Hlavne, keď sa myšlienky v Slávnosti dajú aplikovať aj na súčasné politické prostredie (no dobre, prekračovanie hraníc máme dovolené).

Ako erotický film je to slabé, za film akéhokoľvek iného žánru sa to považovať nedá. Mohlo to byť slušné porno, ale to nebolo zámerom zrovna týchto tvorcov. Justine sa vlastne vôbec nebráni, iba pokrčí ramenami a nahodí priblblý výraz. Naivita ako v nejakom násilnom 10 minútovom porne na nete. Iba bez toho porna. Podobná blbosť, ako zážitky pani O a ľubovoľná časť Emanuelly. Chlapi v 70tych rokoch možno boli z toho nadržaní.

Pri podobných všetko riešiacich dokumentov určených pre kiná sa vačšinou nudím a po hodine a pol mám pocit, ako by som videl celú sériu nezáživného seriálu. Koyaanisqatsi má naopak tú nevýhodu, že trvá bez titulkov 80 minút a ja som vôbec nechcel, aby skončil. No a to je jediná výčitka a aj dôvod jednej hviezdy dole. Mať to dve hodiny, bol by som nadšený. Tým je povedané myslím všetko, ešte by som doplnil, že mám teraz trochu chaos v tom, ktorý že raketoplán je nám to ukázaný v závere, pretože médiami prepieraný výbuch posádky Challengera sa odohral v roku 1986, pokiaľ sa dobre pamatám. Jednotlivé sekvencie majú skvelú následnosť, gradujú a nie sú iba vyprázdnenou pohľadnicou pre potencionálnych mimozemšťanov. No a pokiaľ máte pocit, že anonymita v dave je výsadou iba generácie virtuálneho sveta, táto snímka je pre vás povinná.