Sanma no adži
An Autumn Afternoon
Obsahy(1)
Ozuův poslední snímek lze chápat i jako jeho uměleckou závěť; postarší vdovec Hirajama žije se svou dcerou a synem poklidný život. Jeho "bezproblémovost" ale začne narušovat vědomí, že dcera by se měla vdát, mít děti a rodinu a opustit otce. Ačkoliv si Hirajama tuto skutečnost nechce plně připustit, je si vědom, že jiné cesty, než jeho postupné osamění, není. začíná se učit být sám. (oficiální text distributora)
(více)Videa (2)
Recenze (14)
Príjemný film, pri ktorom som si uvedomil ako veľa diel sledujem, pri ktorých dochádza k násiliu, zrade, pomste a celkovo vyhroteným situáciám. Tento kúsok je oddychovka s pomalým tempom a rozumiem, že nemusí sadnúť každému. Príbeh zo života starnúceho otca, ktorý sa nakoniec "obetuje" a uvedomí si, že je správne ak deti majú svoj vlastný život a že jeho samého čaká v starobe len samota. Jeho precitnutie je v závere krásne nafilmované. Priamočiarosť deja je príznačne lemovaná interiérmi, v ktorých je vždy všetko pekne rovnobežné, priame resp. pravouhlé. Stopáž trochu uletela, no viac mi vadilo, že nám nebol predstavený ženích nevesty, o ktorom sa dlho rečnilo a venoval priestor, minimálne tak ako vdovcovým kamarátom, ktorí občas klábosili o ničom. ()
O chuti makrel som sa nedozvedel nič, no potvrdil, že úhory chutia skvele. Režisérova labutia pieseň. Vdovec žije s dcérou a synom v jednom dome. Vyrovnáva sa s nevyhnutnosťou chvíle, kedy mu dcéra odíde z domu. Neveselé poznanie trávenia jesene života v samote je presiaknuté alkoholom. Saké a whisky tečú prúdom. Popíjaniu sa nevyhne ani jedno stretnutie mužov vo filme. Nik neodmieta ponuku ďalšieho pohárika. Akoby ním zaháňali neveselé úvahy o starobe, umocnené pohľadom na život bývalého učiteľa. Dnes je z neho alkoholik, ktorý.je, namiesto odpočinku, z existenčných dôvodov nútený prevádzkovať malú vývarovňu a krčmu. Pomocníčkou je mu dospelá dcéra. Nikdy sa nevydala, aby sa postarala o ovdovelého ocka. Nešťastní a zatrpknutí sú po rokoch obaja. Okrem prúdiaceho chľastu sú výrazným prvkom filmu jeho výrazné a sýte farby. Posilňujú kontrast medzi osamelosťou staroby, kde všetky farby blednú a mohutnou silou životnej energie v rozpuku síl. ()
Jak chutnají makrely, to jsem se sice ze snímku až tak nedověděl, ale mnohem důležitější je, že tohle je nesmírně krásný snímek. Myslím na pohled. Ta vizuální stránka je prostě boží. Na tyhle barvy se tak nádherně kouká a je vidět, že režisér Ozu to pochopil. Krásný příběh, ale ten obal, v kterém je, mě dostal více. ()
[3,5*] "Mr. Horie, you were vice-president of your class, weren't you?" "He's still vice-president. His wife is president." Intímna rodinná dráma skoro až divadelného charakteru, ktorá je v podstate remake filmu Pozdní jaro (1949), z môjho pohľadu podstatne pútavejšie nakrútený. Pre režiséra znamená zakončenie jeho bohatého celoživotného diela, ktoré je charakteristické svojou štylistickou jednotnosťou - typické znaky jeho štýlu sú statická kamera snímajúca z podhľadu (pekne od podlahy), pomalé vyprávanie a opakujúce sa témy, ako vyrovnávanie sa so starobou a samotou, medzigeneračné rozdiely, rozpor medzi tradíciami a modernosťou. A ďalším znakom je herec Čišú Rjú, ktorého režisér obsadil snáď do každého svojho filmu, hoci jeho prejav je značne strojený (akoby ho režisér protežoval). Hlavnou dejovou linkou filmu je príbeh vdovca a jeho dcéry na výdaj, okolo ktorého sa odvíjajú nemenej zaujímavé mini príbehy, veľmi citlivo podané. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. "I'm glad she took it well." "Yes, indeed. I was afraid she'd cry." "Yes, I thought she'd be more disappointed. She looked so calm." "Yes, thank goodness." "What's with sis?" "What do you mean?" "Looks like she's been crying." ()
Krásná, ale poněkud rozvláčná a nudná sonda do života běžné japonské rodiny počátku 60. let, (nejen) o tom, že se stářím přichází i samota. Dokumentární hodnota filmu je obrovská, Evropan má konečně možnost nahlédnout, jak to vypadalo doma u generace prarodičů současných Japonců, což udrželo i mou pozornost, nevím ale, jak se film líbil japonským divákům v době svého vydání - kromě velmi věrohodného záznamu reality nic víc nenabízí (tím nemyslím, že by realismus byl nějak špatný, třeba Ozuův Příběh z Tokya je geniání mistrovské dílo). Pokud si chcete dopřát vrchol japonské filmařiny, doporučil bych vám spíše už zmíněný film, pokud jste ho ale již viděli, máte Ozua rádi a zajímá vás tradiční japonská rodina viděná pohledem sedícího hosta, nedejte na mě a na Chuť makrel se podívejte. ()
Reklama