Putování tučňáků

Příroda dokáže být stejně krásná jako krutá. Toto omleté, avšak pravdivé klišé nám dokument Luca Jacqueta představuje v tak nádherném provedení až se tají dech. Musím říct, že pokaždé, když mám depku, nejraději bych na Antarktidě žila, tam totiž funguje úplně jiný žebříček hodnot, člověk jako by byl blíže přírodě, ale hlavně tolikrát hledanému nadpozemskému ráji - ticho, klid, led, vítr, polární záře. Tady zbývá poslední nedotčený kout země, tady se lze ukrýt před člověkem. O to víc pak zamrzí, jak to ten člověčí komentář tučňákům kazil. Tady by snad nebylo potřeba jediného slova, celá nepopsatelná krása filmu by v tichu přerušovaném jen zvuky přírody ještě více vynikla. (09.11.2005)

Pěkný dokumentární snímek z prostředí syrové a lidskou rukou nedotčené Antarktidy se zaměřuje na ekologii a etologii tučňáků císařských v době jejich zásnub a rozmnožování. Pro své mladé musí rodiče trpět, podnikat nebezpečné a vysilující cesty za potravou, kde se buď stanou článkem potravního řetězce a skončí v čelistech tuleně leopardího nebo naopak uspějí a dokáží přinést pro své čerstvě vylíhlé mládě zásoby potravy. Snímku bych vytknul na dokument příliš dlouhou stopáž, pravděpodobně by šlo dobrých patnáct dvacet minut vypustit. Jinak se mi pohled do života těchto zvířat líbil, protože jsem se dozvěděl spoustu nových věcí, které navíc obaloval příjemný hlas zpěvačky Emilie Simon. 127,5 miliónů dolarů(výdělek celosvětově) (24.02.2007)

Platí to isté, čo pri Putovaní vtákov. Dokument je to krásny, nádherná príroda, úchvatné zábery tučniakov, ktoré sú občas omnoho roztomilejšie, ako by som si ich zblízka predstavoval. Lenže mne viac vyhovujú klasické, televízne dokumenty, ktoré nepresiahnu dĺžku pol hodiny. Tá, takmer trojnásobná, je pri absencii skutočného deja trochu ubíjajúca. Sústreďujeme sa na jeden pár a ich špuntíka, čo už náznakom deja je, ale jednoducho tento typ filmov, určených pre kiná, nie je môj šálok kávy. (01.01.2013)

4,5  Nesmierne sugestívny dokument o živote tučniakov cisárskych na Antarktíde. Divák prežíva s hlavnými hrdinami všetky ich strasti aj radosti, zatají dych pri všetkých nebezpečenstvách, ktoré na nich číhajú (a že ich je teda požehnane), smúti pri ich stratách, dojíma sa pri narodení malého tučniačika a pri opätovných lúčeniach a stretnutiach. Tučniaky žijúce v nesmierne nehostinnom prostredí, musia ustavične bojovať o prežitie. Úchvatné zábery sú podfarbené výbornou hudbou Émilie Simon, ktorá sa spolupodieľa na celkovej atmosfére filmu. (12.08.2021)

Veľmi dojímavý príbeh životného cyklu prekrásneho živočíšneho druhu, ktorý s hrdinskou dôstojnosťou nesie jeden z najhorších údelov na našej planéte. Na kinospracovaní v podstate klasického dokumentárneho filmu sa podpísala snaha priblížiť tento žáner širšiemu konzumnému publiku. A tak je film namiesto typického komentáru okorenený fiktívnymi monológmi a dialógmi samotných tučniakov (rsp. jednej rodinky). Na prvý pohľad netradičné a občas pôsobiace trochu infantilne, keď si však privyknete, uznáte, že tento spôsob rozprávania príbehu je veľmi sugestívny. Znásobuje dojmy, ktoré vytvára samotná vizuálna stránka (vynikajúca kamera!). Dojímavých momentov zažijete hneď niekoľko, pretože príroda je krutá živiteľka a slabým sa druhá šanca neujde. Najdojímavejší záber bol pre mňa na maličké mláďa, trasúce sa zimou po tom, čo sa len na chvíľu dotklo ľadovej planiny, kým si ho rodičia medzi sebou vymenili... Nájdu sa však aj oveľa smutnejšie a realistickejšie scény a tak neodporúčam brať na film príliš malé alebo citlivé deti. Na dokreslenie atmosféry sa vo filme strieda nádherná inštrumentálna hudba s akýmisi „pesničkami“, ktoré vyzerali ako niečo medzi Kylie Minogue a Björk a ako jediný element ma rušili pri sledovaní. Vzhľadom na súčasný spoločenský profil divákov v kine spočítate na prstoch rúk, no zároveň si užijete ničím nerušené sledovanie úchvatnej prírody a príbehu, aký nenapíšu scenáristi v Hollywoode. (11.07.2005)