Večeře u Noriko

Při sledování Noriko mě mrzelo, že jsem viděl Suicide Circle až pak, protože jsem myslel, že mi objasní pozadí celého toho fenoménu Suicide Clubu (což se nakonec nestalo:). Zde jsou události kolem hromadných sebevražd jen jedním střípkem v celé mozaice příběhu, a zatímco SC byl především o vyšetřování sebevražd + ukazoval něco z japonské mentality, Noriko se ve svém delším časovém záběru může soustředit na pár lidí a především hlavní hrdinku a zkoumat, jak se časem a pod různými vlivy mění... z tohoto pohledu to myslím je o dost více propracované, a ne méně zábavné. (15.07.2005)

Noriko no Shokutaku je rozdělena do několika kapitol. V první kapitole nenastoluje "dokonalou a čistou romanci, aniž by se tam kdokoliv do kohokoliv zamiloval a nebo pomyslel jen na opačné pohlaví", ale snaží se do diváka propašovat pocity, které prožívá hlavní hrdinka; její pohled na svět a její trápení se tím, že ji nikdo nerozumí a že je ve svých 17 letech pořád na (úplně) všechno jen sama, bez přátel a pochopení rodiny. Kvůli tomu a touze někam patřit se začlení do extrémistické komunity, která, díky detailnímu vykreslení chodu, dává nový a lepší rozměr celému Jisatsu saakuru. Noriko není japan-shock ale mrazivé drama. Ruční kamera celé dění posouvá o stupeň výš do reálnosti a násobí tím tíhu emocionálního dopadu. Třetí díl by už nejspíš nebyl dobrý nápad, ale Noriko.. je prostě geniální. (10.07.2005)

Shion Sono zrealizoval v kinematografii veľmi zriedkavý (možno až unikátny) prípad, kedy svojím nasledujúcim filmom vysvetlil a rozšíril svet svojho predchádzajúceho snímku (pričom medzi spomínanými snímkami nejde o vzťah prequel-sequel). Noriko totiž pracuje s koncepciou, ktorú použil v svojom predchádzajúcom filme - Jisatsu saakuru (používa aj konkrétne zábery z tohto filmu), pričom ju rozvíja do oveľa širších súvislostí. Vzťah hry presvedčivejšej ako samotná realita (ktorá je tým zároveň popieraná) ako i fungovanie buričskej, možno až anarchistickej skupiny v rámci celkovej spoločnosti potom ešte vzbuduje spomienky aj na Fincherov Fight Club. (08.07.2005)

Na pozadí tragických udalostí, ktoré sme mohli vidieť v predchádzajúcom Sonovom snímku Suicide club sa odohráva rodinná dráma s fantastickou zápletkou. Všetky tie karmicko duchovné zákony nášho sveta sa stanú živnou pôdou sekty, ktorá viac ako o vlastnú identitu stojí o identity iné. Zomierame preto aby sa naplnila naša úloha a naša úloha je taká akú od nás klienti žiadajú. Príbeh neistej Noriko, jej sestry, otca a kamarátky, ktorý náznakovo odhaľuje tragické okolnosti Suicide clubu a zároveň formuje svoj vlastný príbeh plný výrazných scén a silných myšlienok. Nie je to nechutné, nie je to nepríjemné. Je to len smutné. Ručná kamera pôsobí autenticky. Mám skôr pocit, že Sonovi išlo skôr o znázornenie tej surovej jednoduchosti našich životov. A osobne sa mi veľmi páčil výber hudby. Pri ťažkých scénach vrážd, alebo zúfalstva sa ozývajú hravé tóny a príjemné melódie, ktoré krásne kontrastujú so všetkým čo nám film ponúka vizuálne. Nejedná sa síce o až takú dokonalosť, ale pôsobivosť zápletky a formálneho spracovania, len potvrdzuje Sionov status jedného z najtalentovanejších súčasných japonských režisérov. A každý jeho príbeh je vždy iné dobrodružstvo, kde fungujú emócie rovnako silno ako nepokoj, alebo nepríjemné pocity. (08.01.2014)

Niekomu to príde úchvatné, pripúšťam. Do detailov rozpitvaný banálny príbeh dospievajúcich dcér, túžiacich sa vymaniť spod rodičovských pút. Rodinné zázemie stopercentné, stabilné zabezpečenie a príroda predsa nepustí: každé mláďa chce byť dospelým jedincom. Pravdou tiež je, že v prostredí normovanej, na prácu a kariéru vysadenej spoločnosti, ponúkajúcej ako perspektívu dospelého veku len predpovedateľnú rodinnú a pracovnú nudu, sa môže stať uvažovanie o samovražde zaujímavou alternatívou. Navyše v krajine, ktorú nechráni ochranný pláštik všeobecne platných náboženských dogiem o hriešnej neprípustnosti suicídia (doliehajúceho chtiac či nechtiac aj na bezvercov a agnostikov). Inou možnosťou je prežiť si iné životy až do dôsledkov. Hravé skúmanie základnej pochybnosti - naozaj je to stále o tom istom? Alebo je vzdanie sa identity hrou, ktorá dokáže poraziť fádnu a sivú byrokraticko- podnikateľskú realitu? Každá mladícka rebélia však skôr alebo neskôr končí. Či už pokorným prijatím pravidiel, voči ktorým vehementne protestovala. Alebo tragikomickou pózou večnej vzbury, ktorá ale už vzburou nie je - je len zaradením sa do osídiel spoločnosti na inej úrovni. "Heuréka!" sa teda nedá vykríknuť ani nad týmto filmovým počinom, dôsledne síce pitvajúcim všetky záhyby hľadajúcej a blúdiacej dievčenskej duše, či myšlienkové poryvy smutného otca, ktorého postupne všetci opúšťajú, ale neprinášajúcom žiadne prekvapujúce, nové poznanie ani myšlienku. Opakujem: originálne poňatá, solídne zrežírovaná, no vo svojej podstate zbytočne rozvláčna banálna story o ťažkostiach dospievania v súčasnom svete. (09.09.2014)