Večeře u Noriko

Shion Sono zrealizoval v kinematografii veľmi zriedkavý (možno až unikátny) prípad, kedy svojím nasledujúcim filmom vysvetlil a rozšíril svet svojho predchádzajúceho snímku (pričom medzi spomínanými snímkami nejde o vzťah prequel-sequel). Noriko totiž pracuje s koncepciou, ktorú použil v svojom predchádzajúcom filme - Jisatsu saakuru (používa aj konkrétne zábery z tohto filmu), pričom ju rozvíja do oveľa širších súvislostí. Vzťah hry presvedčivejšej ako samotná realita (ktorá je tým zároveň popieraná) ako i fungovanie buričskej, možno až anarchistickej skupiny v rámci celkovej spoločnosti potom ešte vzbuduje spomienky aj na Fincherov Fight Club. (08.07.2005)

Film sice souvisejici s predchozim Suicide Club, ale celkove naprosto jiny. Vysvetluje motivace clenu Sucide Clubu, ale nijak neodhaluje veskere souvislosti predchoziho filmu, nesetkavame se se stejnymi postavami. Oproti Sucide Clubu je vystaven vice dokumentarne, cemuz prispiva rucni kamera a nekolik diegetickych vypravecu v podobe samotnych hlavnich postav, ktere se divakovi sveruji se svymi vnitrnimi pocity a predznamenavaji sva dalsi jednani. A v tom prave alespon pro mne tkvi klicovy nedostatek celeho snimku. V prvni casti se sice vypravecka jevi jako vhodny zpusob explicitniho zprostredkovani svych pocitu, nicmene v dalsich fazich pusobi komentar jiz spise rusive a v zaveru myslim uz vubec nebylo nutne divakovi sdelovat totez, co muze videt pomoci obrazu. Osobne mi byla blizsi syrovost Sucide Clubu a chvile beze slov dukladne pridavaly na atmosfere, coz se zde nedeje az tak precizne, nebot temer neni okamziku, ve kterem nejsou slyset slova. Samozrejme by nebylo na miste zadat po autorovi, aby byl tento film zpracovan naprosto stejne jako predchozi, protoze tim by oba ztratily na osobitosti, avsak zde plati, ze nekdy i mene je vice. Tak ci tak pro me ale urcite Shion Sono zustava jednim z nespornych talentu soucasneho japonskeho filmu a je to pankac jako hrom, ktery si nic nezada s ostatnimi predstaviteli tohoto proudu (Tsukamoto, Toyoda, Miike, Hiroki). "Gratulujeme pane rezisere, klobouk dolu." (Marek Eben pri zaverecnem ceremonialu MFF KV 2005). (10.09.2008)

Chýbajúce puzzle? Áno aj nie. Sono prostredníctvom Noriko a jej sveta vysvetluje svet Suicide Clubu, ibaže je to vysvetlenie čiastočné a hlavne silno symbolické. Piatu hviezdu vlastne nedávam preto, že pre mňa je Suicide Club dokonalý taký aký je, a teda najmä symbolický, a vysvetlenia nepotrebuje. Ako samostatný film to je ale geniálne bezpochyby tiež. (31.03.2013)

Psychoanalytická drátenka idúca až na dreň. Ak sa hovorí o Love Exposure ako ultimátnom zavŕšení všetkých filmov o láske, je Noriko's Dinner Table ultimátnym zavŕšením všetkých filmov o rodine. Sono sa ešte nikdy predtým neponoril tak hlboko a sugestívne do vnútra svojich postáv, pričom ich vydoloval takmer na maximum. A tiež až na jednu výnimku nikdy predtým nenatočil film tak zvláštny a pritom tak opojne a desivo uveriteľný. Pritom vo vzťahu k Suicide Club sa film nedá definovať ako jasný kúsok skladačky, ktorý perfektne zapadá do celku - naraz sa totiž odohráva pred ním, počas neho aj po ňom, pričom sa vyhýba jasnému prepojeniu či banálnym scenáristickým pokusom o vysvetlenie. Ponecháva ho taký, aký je, berie si len okrajové postavy, ich vzájomné vzťahy a miesto návratu tematicky rozširuje univerzum o majstrovský príspevok - štúdiu rodiny v modernej japonskej spoločnosti. Takmer dva a trištvrte hodiny hĺbkovej sondy pojednávajúcej o identite, vzťahoch, rodičoch a deťoch v hre, riadiacej sa prísnymi pravidlami a v ktorej má každý rolu, akú si vyberie. V hre zvanej život. Postupná metamorfóza Noriko, Yuky a ostatných, predstavujúca jemné psychologické odtiene, s ktorými Sono opatrne narába, podlieha tomu, čo si želá okolitý svet, nie tomu, čo si želajú jeho "hrdinovia". Osobne ma zaujali zámerné časové lapsusy, ktoré evokujú úmyselné ohýbanie reality, ktorá je reálnejšia ako skutočný svet. Začínam vidieť, že vlastne všetky Sonove filmy sú prepojené ako uzavretý kruh v spoločnom a jednotnom univerze, ktorého podobu a zákonitosti stanovil v roku 1985 svojim surrealistickým debutovým krátkometrážnym filmom Ore Wa Sion Sono Da!. Nerád sa opakujem a používam takéto výrazy, ale... Sono je génius. 100% (12.06.2014)

Na pozadí tragických udalostí, ktoré sme mohli vidieť v predchádzajúcom Sonovom snímku Suicide club sa odohráva rodinná dráma s fantastickou zápletkou. Všetky tie karmicko duchovné zákony nášho sveta sa stanú živnou pôdou sekty, ktorá viac ako o vlastnú identitu stojí o identity iné. Zomierame preto aby sa naplnila naša úloha a naša úloha je taká akú od nás klienti žiadajú. Príbeh neistej Noriko, jej sestry, otca a kamarátky, ktorý náznakovo odhaľuje tragické okolnosti Suicide clubu a zároveň formuje svoj vlastný príbeh plný výrazných scén a silných myšlienok. Nie je to nechutné, nie je to nepríjemné. Je to len smutné. Ručná kamera pôsobí autenticky. Mám skôr pocit, že Sonovi išlo skôr o znázornenie tej surovej jednoduchosti našich životov. A osobne sa mi veľmi páčil výber hudby. Pri ťažkých scénach vrážd, alebo zúfalstva sa ozývajú hravé tóny a príjemné melódie, ktoré krásne kontrastujú so všetkým čo nám film ponúka vizuálne. Nejedná sa síce o až takú dokonalosť, ale pôsobivosť zápletky a formálneho spracovania, len potvrdzuje Sionov status jedného z najtalentovanejších súčasných japonských režisérov. A každý jeho príbeh je vždy iné dobrodružstvo, kde fungujú emócie rovnako silno ako nepokoj, alebo nepríjemné pocity. (08.01.2014)