poster

Mōjū

  • anglický

    Blind Beast

Drama / Horor

Japonsko, 1969, 86 min

Režie:

Jasuzo Masumura

Předloha:

Rampo Edogawa (povídka)

Producenti:

Masaiči Nagata
(další profese)
Nastala chyba při přehrávání videa.
  • Karamanlis
    ***

    Blind Beast je ťažko objektívne hodnotiteľným výplodom japonskej kinematografie, v ktorej o podobné počiny nie je núdza. Každopádne ide o odvážnu, dejovo prekvapivú a svojim spôsobom aj novátorskú snímku s nečakaným a ťažko pochopiteľným sadomasochistickým finále, ktorá je ale pre väčšinu divákov asi ťažšie stráviteľným sústom a niekomu môže prísť aj nudná (ako miestami mne). Pre milovníkov raritných a pokleslých filmov by však Slepá Môjû mohlo byť tou správnou voľbou.(27.5.2010)

  • Madsbender
    ****

    Pokleslý žáner erotického thrilleru/hororu, v ktorého centre pozornosti trvalo zostáva obdivovaná a idealizovaná krása ženského tela (v našich končinách v kombinácii s detektívnou zápletkou zastúpený vo forme gialla, v Japonsku naopak v špecificky zvrhlom j-exploitation) dostáva v rukách Jasuza Masamuru kontúry komornej tragédie až antického nádychu. Stredobodom príbehu, odohrávajúceho sa v pomyselných troch aktoch (expozícia, zoznámenie s postavami a položenie základných kameňov rozprávania, ďalej vonkajšia premena hrdinky a v závere absolútne prevrátenie vzájomných relácií) je vzťahový trojuholník medzi modelkou, slepým umelcom a jeho matkou. Zrejme sa nevyhnem zrovnaniu s klasickým Peeping Tom Michaela Powella, s ktorým Blind Beast zdieľa umelca so skrytými psychopatickými sklonmi, ktorý pretvára svoje vízie ženského tela, ktorého taje sú mu odoprené, do formy vizuálneho umenia (v tomto prípade sochárstva). Jeho vzťah k ženám ako neznámemu územiu sa stáva priestorom pre vypustenie nahromadenej nenávisti a odporu k rodičom a svojmu údelu, ktoré pretavuje do umeleckej činnosti. S podporou vlastnej matky však táto forma sebarealizácie prekračuje spoločensky únosnú mieru a stáva sa hrozbou pre objekt záujmu - unesenú modelku. Filmu dominuje tradičná dramatická dejová výstavba, ktorá stupňuje vyššie povedané, pôsobivá vizuálna stránka (väčšina deja sa odohráva v temnom štúdiu plnom skulptúr partií ženského tela) a nespoľahlivý rozprávač, ktorým je samotná hrdinka. Tá totiž v priebehu razantne mení postoj nielen k únoscovi, ktorého si omotáva okolo prsta, ale aj jeho motívom a osudu. Film vrcholí v záverečnej 20-minútovke, ktorá je bizarne experimentálnym (celý film je pojatý ako žánrový experiment a bádanie na neznámom poli, ktorého metafora je zosobnená v konaní antagonistu) výbuchom perverzie a dokonalým zrkadlovo obráteným odrazom predchádzajúceho príbehu. Dôkaz, že traja herci, minimum natáčacích priestorov a na prvý pohľad jednoduchý a predvídateľný dej v tradičných mantineloch môžu v správnych rukách vytvoriť niečo nezvyčajné. Subjektívne mi chýbala snáď len väčšia miera násilia (resp. jej priamejšie a explicitnejšie zobrazenie, ktorému sa skvostná kamera vyhýba) 80%(22.8.2014)

  • stub
    ***

    Zatím asi nejexperimentálnější Masumura, jakého jsem měl možnost vidět. První, delší část filmu, je zajímavá z psychologického hlediska (vztah Michia k matce v kontrastu s jeho vztahem k Aki, Akiiny pokusy obtočit si Michia kolem prstu a poštvat jej proti matce, zajímavé je ostatně i téma hmatu a slepoty), druhá část, řekněme necelá závěrečná třetina, jde spíše do extrému a prozkoumává podstatu a hranice masochismu, jen aby na závěr předvedla, jak končí překročení hranic mezi sebezáchovností a touhou po prožitku. Vzhledem k tomu, že k podobným žánrům ani tématům neinklinuji, jsou ode mě silné *** skvělou vizitkou...(8.8.2009)

  • Bloody13
    **

    Tohle mi nesedlo. V podstatě je to jen drama tří postav na minimálním prostoru, které se postupně mění v tragédii, aby v posledních dvaceti minutách rádoby šokovalo jak erotikou, tak především sebedestruktivní obsesí. Bohužel téměř bez krve (na to, co se tam dělo), za to s pořádnou dávkou přehrávání od obou hlavních protagonistů. "Řízni mě, prosím! Bodni mě! Víc, hlouběji! Aaach...!" Nevim no, ten závěr je už hodně mimo.(12.7.2017)

  • ChArLeNe
    ***

    Ateliér vizuálne veľmi esteticky nasnímany. Nechápem, prečo by umenie dotyku malo byť zvrhlé. Slepý ľudia namiesto oči využívajú hmat (, na tom predsa nie je nič zlé). Takže v dôsledku je to to isté, ak ide o nahé sochy. Po 3/4hod. to už začalo byť patetické. Takzvané zvrhlé chúťky mi pripadali nanajvýš smiešne, herečka akoby dostávala nespočetné množstvo epileptických záchvatov za sebou. "Zvrhlé" potreby uspokojované žene mužom ako v Ai no corrida, bohužiaľ už bez hĺbšieho zamyslenia. Ďalší snímok, považovaný za erotický. Erotika v spodnej bielizni? Mínus pre mňa aj bolo, že mi to ani prinajmenšom nepripadalo hororové. Možno v 70.rokov boli evidentne veľmi prísne kritéria, snáď keby som to videla o pár rokov skôr, mala by som rovnaký názor.(8.9.2011)

  • - Původní příběh napsal a v celostátním deníku Asahi ve 30. letech minulého století publikoval spisovatel Rampo Edogawa. (Courtemanche)

  • - Ve filmu herečka Noriko Sengoku představuje Eiji Funakoshiho matku. V reálném životě však byla pouze o 1 rok starší než on. (MrPierc)