Reklama

Reklama

Pilíř francouzské nové vlny Jean-Luc Godard byl pravděpodobně nejvlivnějším filmařem poválečného období. Jeho průkopnická léta začala v roce 1959 jeho celovečerním hraným debutem Na konci s dechem (Bout de Souffle). Godard tehdy způsobil doslova revoluci v tehdejších filmových postupech, uvolnil filmové médium z pout a „přepsáním" dlouho uznávaného filmového jazyka zavedl nová pravidla filmového vyprávění, práce se zvukem a s kamerou. I ve svých pozdějších filmech intenzivně a s šokem narušoval kontinuitu filmového děje a nabourával do té doby zaužívaný systém filmové výroby, distribuce a exhibice, který podléhal konvencím Hollywoodské továrny na sny. Vytvořil úplně nový vzorec filmové tvorby.
Jean-Luc Godard se o svém nejnovějším filmu s lingvistickým názvem Sbohem jazyku vyjádřil: „Je to o muži a jeho ženě, kteří si již navzájem nerozumějí, protože nehovoří stejným jazykem." (Film Europe)

(více)

Videa (2)

Recenze (28)

Dionysos 

všechny recenze uživatele

Godard jako postmoderní mistr filmové dekonstrukce, a to dekonstrukce významů obrazů i slov. Tedy toho, co utváří lidskou realitu, kdyby to ve skutečnosti nebyla námi konstruovaná fikce. Aneb, jak se praví v úvodu, člověk uniká z fantazie do reality (jejímž základem nemůže být proto právě nic jiného než fantazie), z Přírody do Metafory (jak se jmenují dvě kapitoly tohoto filmu). A je tu další Godardův film, aby nám dokázal, že naše fantazmatická realita se skládá jen z náhodně poskládaných střípků obrazů, zvuků a vět, jejichž význam se po vytržení z ustáleného kontextu vyjeví jako dokonale prázdný a nepochopitelný. Až do doby, kdy si je složíme do nové jednoty. I když i ta bude jen odrazem našeho vnitřního vědomí, pohybujícího se v metaforách, konceptech a abstraktních významech, jež nás oddělují od pravého světa. Tím však netrpí pes, jak již věděl Rilke, a proto i člověk může objevit ztracenou Přírodu/ realitu pohledem zvířete, jediným pohledem, kterým člověk může sledovat vnější svět a ne jen svůj vnitřní, vědomý (svět útržků slov a vět, útržků filmů a knih). Stačí jen následovat základní dvojice: lásku a smrt, utrpení a onen svět. A k tomu hlavně Godardova psa. /// JLG opět na stopě bodu, o nějž se rozbíjí každá totalizace, bodu, v němž se otevírá nekonečno - ať už nekonečno možných cest společnosti, minulosti i budoucnosti, obrazů (...) - a s ním i svoboda. /// Jinak JLG má v 84 letech stále více nápadů s formou než kdejaký hollywoodský "bůh". Např. demonstrováním 3D tím, že nechá vést dialog lidi sedících za sebou (a jež by se v 2D normálně překrývali) nebo třeba tím, že rozdvojí obraz a pak jej opětovně nechá splynout (a vytváří tak další ze zcizovacích efektů, jež zkoumá už od prvopočátků své tvorby.) /// Viděno v kině ve 3D i 2D - určitě vyhledejte 3D verzi, bez ní je ná plátně zkrátka o jednoho ze tří goDardů méně. ()

Madsbender 

všechny recenze uživatele

[Cinematik 2014] Istý článok pojednávajúci o Adieu au langage niesol titul "Godard a jeho pes". Výstižné. Ignorujúc protichodné názory haterov filmu (ktoré som si však pozorne preštudoval), rozhodol som sa prispieť svojou troškou, prachobyčajným náhľadom individuálnou optikou mňa ako diváka na zatiaľ posledné dielo veľkej osobnosti francúzskeho filmu. Večný avantgardný solitér a svetobežník-ideologický bigamista (ako tu bez ustania dokazuje) Jean-Luc Godard dosiahol úrovne konštantne sebestredného videoartu, ktorého egocentrická zahľadenosť do seba z neho činí rýdzo autorský fragmentálny rukopis. Na jednej strane nevyberavá vivisekcia fenoménu 3D (aneb kto chce kam, pomôžme mu tam, uhladená vizuálna atrakcia, ktorá sa stala symbolom dokonalosti diváckeho zážitku je tu s humorom Godardovi vlastným pokrútená a zvíja sa v komických kŕčoch) a opäť rušivá strihová skladba a montážna skratka (dohnaná do extrémnej opozície priľahlej stránky polarity akčného filmu - francúzskej gangsterky (pre plné pochopenie odkazujem na debutové A Bout de souffle), plus neodmysliteľne súvisiace mimozáberové násilie tu použité na povznesenie chvíľkového softhumanistického akcentu), na strane druhej ohromná studnica ideologických, mysliteľských, politických i literárnych prameňov, ktorá dáva postmodernistickej vízii vzťahového modelu "boy meets girl" v dramatickom žánrovom vzorci obšírny kontemplatívny rámec (príroda, ľudia, láska, svet, náboženstvo, spoločnosť, historická skratka, režimy, násilie, krása, smrť). Na prvý pokus sa tak nepripravenému divákovi môže zdať zmäteným, zmätočným a neusporiadaným bujarým opájaním sa samým sebou senilného starca, ktorý už nemá spoločnosti viac čo povedať. Godardovi však nejde (a ani nikdy nešlo, akákoľvek iná interpretácia jeho tvorby je chybná) o blaho a spokojnosť diváka; zosilňuje prostriedky na čo najdôslednejšie znepríjemnenie zážitku zo sledovania a zneužíva k tomu práve 3D, ktoré dlhodobo pranieruje za jeho povrchnosť a nedokonalosť, striedanie zvukových kanálov, utínanie scén, dialógové prechody (a práca s jazykom vôbec, ako na ňu odkazuje už názov, syntax tu hrá prim a jazyk ako nástroj vyjadrovania je pozbavený historických príkras a odsúdený na zánik ako zastaralý prostriedok komunikácie vyvíjajúci sa do bodu, v ktorom "každý bude potrebovať tlmočníka, aby rozumel tomu, čo hovorí") a čokoľvek, nad čím vládne železnou rukou revoltujúceho demokratického diktátora. Na detailný rozbor tohoto diela je potrebné ho vidieť ešte cca 9 krát a zavŕtať sa aspoň do polovice citovaných filozofov, umelcov, politikov či literátov, takže sa chýlim do finále. A keďže si môj komentár vyžaduje pseudohumorné zakončenie, dovolím si poznamenať, že toto skutočne nie je nič pre filmových dyslektikov trpiacich mozgovou dystrofiou. Či si to niekto zoberie osobne alebo označí za blábol, je mi z tej duše jedno. "Ach, bohové!" "Oh, film!" 85% ()

Reklama

Cappuccino odpad!

všechny recenze uživatele

Zbohom, jazyk? Skôr zbohom oči a zbohom žalúdok. To, že režisér skladal úplne nezmyselné zábery s úplne nezmyselnými rečami by som ešte ako tak pobral, ale že sa na to vyslovene nedalo pozerať, lebo ste vďaka 3D prevedeniu nemohli kvalitne ani čítať titulky a čím viac ste sa snažili, tak vám bolo o to viac a viac na vracanie (áno, doslova mi došlo ťažko od žalúdku a nie, nejedol som predtým nič ťažké)? To, že zo sály po krátkej dobe odchádzalo kopu ľudí hovorí samo za seba. Čo týmto všetkým chcel básnik povedať skutočne netuším. ()

ancientone 

všechny recenze uživatele

K novému Godardovi rýchlo a stručne, bez pozastavovania sa nad komentármi ľudí, ktorých očákavania od filmu vyhláseného experimentátora sa pohybovali evidentne ďaleko za hranicami nonsensu. ........................... Zbohom, jazyk je ďalšou zo sérií Godardových esejí, filmových koláží, dekonštrukcionisticky zhromažďujúcich a prepájajúcich kvantum odkazov, citácií, všemožných asociácií, v ktorých sa vo výslednej podobe vyzná len autor sám. Máme pred sebou anarchistickú esenciu Godardovej tvorby samu o sebe a samú pre seba: hranie sa s médiom, skúmanie jeho vlastností a možností cesty kadiaľ sa uberať (slepé uličky sa rozhodne nevylučujú), pričom sa nám nedostáva nič, čo by nás malo ako divákov uspokojiť. Nie je poskytnutá žiadna prístupová cesta, žiadny kľúč, žiadne orientačné body. Máme pred sebou len s konštantnou pračudesnosťou pokrivený sled obrazov a zvukov, pričom komunikácia s ním je výsostne náročná a hľadanie prístupov do jeho útrob sa javí len ako nepohodlný boj s veternými mlynmi. Filozofickosť, resp. filozofické hĺbka či filozofický potenciál diela, je v tejto atmosfére čírej nejasnosti a zahľadenosti do seba ponorená do hustej hmly ambivalencie a skepsy, podobne ako téma komunikácie v diele samom. Jednoznačný postoj, či už negatívny ale pozitívny, je k snímke prakticky nemožné zaujať, nakoľko s jedná o neustále a nepreniknuteľné zneisťovanie, zneisťovanie a zneisťovanie. ............................ Z toho všetkého sa vynára aspoň jedna všeobjímajúca otázka: Máme pred sebou niečo zaujímavé a obohacujúce? Myslím, že nie. Zbohom, jazyk by mohol byť určite zaujímavý a obohacujúci , ak by nešlo len o ďalší zo série autorových experimentov, kde rekapituluje svoje až punkom nasiaknuté zvyky rozkladania a opätovného skladania filmových elementov do podôb vyvolávajúcich dojem bizarne kubistických kreatúr, ktoré z jeho dielne už dávno poznáme a aspoň mne osobne sa zdajú byť po toľkýkrát nadbytočné, dýchajúce len vďaka kanonickému menu autora, teda asi jediného človeka, ktorý vie, o čo ide, a ktorému je film určený. Ostáva tu masa pochybností, stáleho prevracania názorov a náhľadov na film, ktorý je vo svojom ponorení do seba samého aj tak v nepohnuteľnej, nerozšifrovateľnej pozícii. .............................. Ešte ma napadla taká poznámka za okraj ohľadom "skúmania filmovej reči" - podnetnejší a obohacujúcejší príspevok v tomto smere poskytol súčasnej kinematografii Carlos Reygadas so svojím POST TENEBRAS LUX. ()

nascendi 

všechny recenze uživatele

V poslednej dobe nemám šťastie na dobré filmy. Jean-Luc Godard je slávny predstaviteľ francúzskej novej vlny. V jej rámci hľadali, experimentovali a robili všetko možné, aby zaujali náročného diváka. To bolo niekedy v šesťdesiatych rokoch a ani vtedy som mu príliš nerozumel. Ale keď ako 84 ročný nakrútil tento film, strelil podľa mňa úplne vedľa. Väčšina jeho nápadov mi pripadá samoúčelná a ťažko pochopiteľná. A keďže stále zastávam názor, že film musí byť povinne pre diváka, ťažko si viem predstaviť divácku skupinu, ktorá by tento jeho počin prijala s nadšením. ()

Galerie (14)

Zajímavosti (3)

  • Pes Roxy hrající ve filmu je v reálém životě domácí mazlíček režiséra Jean-Luc Godarda. (Terva)
  • Natáčelo se ve francouzsky mluvící části Švýcarska. (Terva)

Reklama

Reklama