Ivanovo dětství

Tak mě zase dostal. Dějově jsem sice místy byla zmatená jak želva (což možná přisuzuji na projekce extrémně náročnému dni, navíc ale sám Tarkovskij prý odmítal analýzy svých filmů a chtěl, aby se každý film brál komplexně, proto po prvním zhlédnutím přehlížím pro mě zbytečné narativní skoky), ovšem působivost estetiky jednotlivých obrazů je - jako v každém jeho filmu - dechberoucí. Brodění se močálem, milostná zápletka v borovém lese, koně požírající na pláži rozsypaná jablka... Mrazení v zádech jenom kvůli té kráse na plátně. Z tohoto důvodu mi použití autentických dokumentárních záběrů po skončení války příjde poněkud rušivé (hlavně v necenzurované verzi filmu, kde se to mrtvými těly jen hemží), jakkoliv jsou záběry oprátek a gilotiny neobyčejně mrazivé a samy od sebe působivé. Nelze než dát absolutorium. (30.09.2010)

Hneď prvý film Ivanove detstvo naznačil schopnosti tohto nadaného študenta VGIK. Zobral si schématický žáner vojnového filmu zobrazujúceho vplyv jej hrôz na dieťa a ľudí okolo neho. No na rozdiel od iných filmov podobného razenia, ktorých vonkoncom nie je málo (spomeniem na ilustráciu iba jeden z mojich najobľúbenejších a to Idi i smotri:Come and see od významného Bieloruského režiséra Klimova), k tejto téme pristupuje s jemu neskôr svojským lyrizmom a citom pre kameru, nobojacej sa dlhých záberov. To čo na Tarkovskom veľa ľudí vrátane mňa obdivuje je vyberanie filmových lokácií pre scény, ktoré nielenže vždy dokonale laďia a spĺňajú svoj účel splynutia s hercami v jeden magickou filmovou rečou k divákovi prehovárajúci celok, ale aj často preberajú rozprávačskú iniciatívu a svojou silou zanechávajú na nás divákoch hlboké vizuálne ryhy v pamäti. Zároveň je ale táto jeho celovečerná prvotina jediným filmom z jeho tvorby, v ktorom sa prejavuje mierna ideologizácia, čo mierne kazí celkový dojem. No vzhľadom nato, že jeho natáčanie prevzal po predchádzajúcom režisérovi a taktiež išlo o jeho prvý celovečerný film, ktorý bol určite pod drobnohľadom Sovietskych autorít, by sa dalo polemizovať o úprimnosti tejto výpovede. Napriek tomu ale ide v porovnaní s inými filmami tejto doby z tohto regiónu iba o na hrane prijateľnosti sa pohybujúce minimum a stretol sa aj s odporom zo strany autorít, ktoré ho nazvali „príliš poetickým a nezrozumiteľným pre masy“. Príbeh sa odohráva za 2. Sv. vojny na fronte v období krátkej bojovej prestávky, počas ktorej sa obe strany pripravujú na ofenzívu. Je však zarážajúce, že napriek tomu, že ide o vojnový film, padne tu iba minimum výstrelov či dopadov striel delostrelectva. O decentnosti spracovania svedčí aj fakt, že opačná strana konfliktu, Nemci, sa na scéne objavia len raz. Hlavným hrdinom je Ivan, ktorý sa chce pomstiť za smrť svojej rodiny, vyvraždenej Nemcami. Kvôli svojmu nízkemu veku(14) a svojej malej výške sa stáva prieskumníkom za bojovými líniami. Svojím oduševnením výrazne prevyšuje väčšinu svojho okolia. Stáva sa miláčikom veliteľov a tí ho chcú poslať na vojenskú školu mimo bojisko. No Ivan sa tvrdošijne v svojej zaslepenej pomste snaží za každú cenu zostať pomáhať „vyvraždiť Nemcov“. Príznačná pre jeho detské chápanie vojny ako hry s nulovým súčtom je scéna, v ktorej si prezerá knihu s obrazmi Nemeckých maliarov, kde trvá na tom, že také zvieratá ako Nemci nemôžu maľovať a akceptuje tento fakt až pri poznámke, že ide o maľby 400 rokov staré. (10.05.2008)

Jeden z prvých Tarkovského filmov som nedávno pozrel druhý krát, ale ani tak mi nedal to, čo by som od neho chcel. Úvodné minúty patria Ivanovi, no neskôr sa do toho primieša zdravotníčka Máša, no jej postava je v podstate zbytočná. napriek tomu jej Tarkovskij venoval dosť priestoru a Ivan ide v týchto momentoch bokom. Komornosť snímku a stále opakujúce sa lokácie zapríčiňujú častú nudu a hluché momenty. Posledných asi 5 minút film ako tak zachraňuje a je to jediné, čo sa divákovi vryje do pamäti. 60%. (16.12.2012)

Je zaujímavé sledovať UPROSTRED akejkoľvek vojny, asi by som povedal, že najlepšie to zbadať, je z druhej svetovej, ako akýsi chlapec - “HRDINA” , sa prediera svojim holým životom, i napriek tomu, že mu život visí na vlásku. Nie je ťažké uveriť tomu, že mnohí z nich sa nachádzali na miestach, kde byť nechceli, vojna sa rozšírila všade navôkol, ako nejaký MOR, prišla do končín, kde sa z „chlapca stal muž” . Videl som dva pozoruhodné snímky na túto tému, pričom tento Andrejov debut sa napríklad nepodobá naturalistickému Idi i smotri, režiséra Klimova, z roku 1985, s Alexejom Kravčenkom v hlavnej úlohe, to Fljora, to má oveľa, ale oveľa horšie, ako Ivan z Ivanovho DETSTVA, Andreja Tarkovskijho. Skôr by som ho prirovnal ku psychologickému Plechovému bubienku, režiséra Schlöndorffa, z roku 1979, s Davidom Bennentom v hlavnej úlohe, jeho Oskar má spoločne rysy s Ivanom, lebo Fljora je v takých extrémoch, ktoré si títo dvaja chlapci nedokážu ani predstaviť. Ivan je zhruba 11 ročný chlapec, zažil si toho veľa, matku a sestru mu chladnokrvne zastrelili Nemci, teraz spolupracuje na ruskom fronte, kde sa z neho stáva rešpektovaná osoba, a to z pozície vyššej hodnosti. Ivo je niečo, ako špión, či skôr prieskumník, chodí po nebezpečnom teréne, kde sliedi nepriateľ, aby zmapoval situáciu, t.j v tom prípade, ak sa to dá, môžme obkľúčiť nepriateľa. Skrátka, nasadzuje svoj KRK, aby pomohol tejto VECI. Náročný, depresívny a psychologický vojnový film, s ULTRA perfektnou čiernobielou kamerou Vadima Jusova, ktorá nastoľuje pravú, nefalšovanú, pôsobivú atmosféru, aká patrila do tej doby, na akýkoľvek front, nech sme kdekoľvek, tam všade číhala smrť ! V prvom rade, kamera, réžia a atmosféra, dodávajú snímku neuveriteľnú dynamiku, aj s Nikolajom v hlavnej úlohe, ako Ivanom, z ktorého spravila vojna nepokoreného človeka, až pokým nevošiel do rúk... (31.10.2016)

Po všech těch chválách tohoto filmu jsem čekal víc. Z toho co jsem zatím viděl od Tarkovského se mi líbilo vše, ale Ivanovo dětství není tím geniálním opusem, jako jeho následovníci. Kdo chce pocítit opravdovou sílu tohoto filmu, musí si počkat až do závěrečných minut, ze kterých opravdu zamrazí. Vidíme zde kombinaci syrových dokumetárních scén a záběrů ve kterých Tarkovskij naplno demonstruje své poetické vidění světa a to i v takových zrůdných věcech jakými jsou ostnaté dráty nebo rozbombarodvané sutiny domů. Již samotné dobové záběry jsou děsivé ale Tarkovskij jejich efekt svým okem ještě rozvíji a umocňuje tak jejich úzkoslivé vyznění. Několik vydařených záběrů se najde i v průběhu filmu, ale jádro bohužel tvoří nezáživné a místy i nadbytečné dialogy, jako např. ty se zdravotní sestrou Mášou. Naštěstí jsou zde i další silné pasáže, hlaně ty snové a tak se dá považivat Ivanovo dětství za vynikající film, ne však geniální. (20.06.2011)