Nostalgie

Monumentálny minimalizmus. Smútok a pocity odcudzenia vlastnej krajiny so svojho života preniesol Andrej Tarkovskij svojim spôsobom mohutne do tohoto diela. Nenájde sa tu nič veselé. Všetko, od starých zničených budov až po každú jednu postavu, prekypuje nostalgiou. Tým nepríjemným pocitom ktorý zaťažuje myseľ a dušu minulosťou. Minulosť ktorá sa už nedá vrátiť žije v spomienkach. Celí tento film je jedna veľká spomienka ktorá sa odohráva v mysli hlavného hrdinu. Do hlavy mu takmer celí čas nevidíme takže sa skoro celí čas prechádza po ruinách zo zamysleným pohľadom ktorý človeka doslova deprimuje. Vcítiť sa do tejto snímky je veľmi ťažké. Na 100% to dokázal asi iba sám Tarkovsij.Dlhé nábehy kamery nechýbajú. za vrchol filmu považujem scénku so sviečkou v kostole a samovraždu na mramorovej soche doprevádzanú hudbou Ludviga Va Beethovena. (03.11.2013)

Česká televize končí svoji recenzi větou: Jediným určujícím interpretačním klíčem tohoto navýsost niterného filmu tak zůstává jeho název. To je samozřejmě "blbost v blbosti". Kdo chce dešifrovat Nostalgii, měl by si přečíst esej Sørena Kierkegaarda "Nemoc k smrti", kde je nostalgie uváděna pod přesnějším pojmem "zoufalství". Ostatně Tarkovskij a Kierkegaard mají k sobě blíže, než je možná na běžný pohled patrné. Jejich existenciální filosofie se vyznačuje podobnými rysy, byť jinými než u Sartra nebo Becketta. Porovnejme třeba: Může-li si člověk sám nad sebou zoufat, znamená to, že si uvědomuje, že má já; a zoufá si nad ním, ne nad pozemskostí či nad něčím pozemským. (07.02.2024)

Film, ktorý treba vidieť minimálne dvakrát. Trakovskému sa podaril husársky kúsok. Jemu sa totiž podarilo zobraziť Taliansko ako Zónu. Asi z toho Taliani veľkú radosť nemajú, Nostalgia rozhodne nepôsobí ako reklama cestovnej kancelárie. No a teda ak sa tu Tarkovskij vyjadruje pomocou obrazu a množstva symbolov, ako má vo zvyku, tak mi nedá spať onen nápis na stene 1+1=1. Sovieti vymysleli rovnicu 1+1=3, kde dva nesúvislé obrazy dostali spojením nový význam, ako by to fungovalo v takomto prípade, je ťažšie určiť. Obrazy majú každý jeden význam a spolu majú ten istý význam? Kľúčom sú teda symboly. Voda vs. oheň, história vs. prítomnosť, domov vs cudzina, hudba vs. maliarstvo vs. poézia vs. architektúra, realita vs. predstava, atď. (08.04.2015)

Na Tarkovském mám rád všechno to, co tak nesnáším na psané poezii. Ta je (zbytečně) komplikovaná, vyžívá se v přehnaných emocích, není jí pokaždé rozumět a vždy by šla (minimálně) o polovinu zkrátit. Takové jsou i Tarkovského filmy a překvapivě mi to nevadí. Spíš ale, než že by se mi jeho filmy líbily, jsem jimi tak trochu fascinovaný. Hodnocení je zcela mimo mísu, i když na rozdíl od Zrcadla nebudu takový zbabělec a nějaké přiřadím. (24.11.2010)

Dosť som sa načítal o tom, že film by nemal byť jednoducho popísateľný, inak by prestal byť filmom, bol by len niečím povrchným a veľa rečí o tom, aké je toto umelecké dielo podobne, ako jeho ostatné. Nuž musím potvrdiť, že Tarkovskij bol génius. Jeho filmy sú veľmi nedivácke, sú rozťahané a plné obrazov, ktoré sú späté s jeho životom, ale aj s absolútnymi pojmami ako láska, nostalgia, vlasť a inými a mňa cez to všetko vždy priam opantajú a civím na ne ako blázon, ale kto je to ten blázon? Nie sú to ľudia, ktorých tí druhí, ktorí sa považujú za normálnych, aj keď často nevedia, čo to normálny znamená, len nechcú a nevedia pochopiť? To je dosť možné, tak ako bolo povedané vo filme. Proste ďalšie spirituálne dielo, ktoré pripája svoju beznádej, či nádej, ktovie ktoré, to by vedel najlepšie vyložiť asi autor, ale aj tak si v tom každý nájde to svoje a každý si to vyloží inak. Keď som pozeral film Andrej Rubľov, tak som z toho cítil dušu Ruska, aj keď to malo mnoho výkladov, aj keď to bolo zdĺhavé, tak som tomu svojsky chápal. Stalker bol pre mňa niečím tajomnejším, ktorý bol ešte zložitejší, no svoje som si tam našiel. Nuž toto však bolo na mňa veľa, je to ako z iného sveta, najmä ten koniec, aj keď sa v tom dá nájsť vzťah jeho a žien, vzťah ľudí, kultúr, spomienky a sú viditeľné výrazné umelecké ťahy s kamerou, svetlom, priestorom, tak z tohto sa asi budem spamätávať ešte dlho. Toto nie je povrchný film, je to nadčasové dielo, ktoré ma opäť v úvodzovkách nahnevalo, že som ho dosť nepochopil, že ma prevyšovalo intelektuálne a tam kde sa mi zdalo, že ho chápem, ma fascinovalo. Odhliadnuc od vecí, ktoré na filmoch nemám rád, ako samovraždy, fajčenie, zbytočná nahota, ktoré sú pre hlupákov zlými inšpiráciami, ak sa dobre neuchopia, tak toto dielo je opäť niečím výnimočným. Ja proste neviem, ale fascinuje ma to, keďže pravdu hľadám, hľadám odpovede a tie mi zrejme nedá žiadny Harry Potter, Doktor Dolittle, či Kill Bill. Tento Rus bol umelec a zaujímalo by ma, či to bola pravda, že na seanse sa mu zjavil Boris Pasternak a povedal mu, že natočí sedem filmov, čo sa napokon vraj aj stalo a ako je to možné. Proste toto nie je len film, tak ako jeho ostatné diela. Možno jednoduchosťou názvu chcel tentokrát prilákať aj bežného nenáročného diváka, no je to dávno a ako to mysleli už len ťažko zistím. Sám mám niekedy podivuhodné pocity, ktoré neviem pevne uchopiť, dokonca aj čo sa týka nostalgie a spomienok a preto dávam poézii priestor, dušu tohto človeka len ťažko popísať. Tie jeho mokré, studené, tmavé a zničené priestory v ktorých natáča, dodávajú jeho filmom atmosféru, kde sa máme sústrediť na hĺbku veci, no už ma začínajú po troch jeho filmoch otravovať, proste s tým bojujem a aj keď sa tomu poddávam, tak to úplne nechápem, ale cítim z toho dušu a to je pre mňa podstatné. Ako som to pochopil však vykladať nebudem, lebo nebudúce to pochopím možno inak a vy to možno tak, ako by som vám napísal nechápete, preto si to nechám pre seba. (02.06.2013)