maddy

„Allenovka“ bez Allena (režiséra), ale s Allenom (hercom). V čase natočenia snímku Woody síce ešte nebol až taký kultový tvorca ako je tomu teraz, ale stále sa mi nechce veriť, že v tomto si „len zahral“ a nenapísal, ani nezrežíroval. Nechýba tomu nič z jeho klasických „woodenovských“ esencií – intelektuálne konverzácie, satiristický podtón, kontroverzná téma.

Kápo je neprávom považovaný za najmenej výrazného a údajne aj najmenej populárneho filmového Avengera (aj keď po tých rekordných amerických tržbách Winter Soldiera to už odteraz pravda asi nebude), avšak u mňa má už dávno vydobyté miesto toho najobľúbenejšieho, na ktorého sa nechytá ani Thor s Iron Manom. A prvý film mi to svojho času len potvrdil. Mohlo by sa zdať, že moje hodnotenie bude nanajvýš subjektívne, ale v tomto prípade nebudem až tak nadšený ako väčšina päťhviezdičkových hodnotiteľov, ale po poriadku. Druhý Kapitán je úplne iný ako prvý film – až sa mi chce napísať, že s ním okrem postavy Kápa nemá vôbec nič. Marvel učinil pomerne odvážne rozhodnutie na miesto režiséra, resp. v tomto prípade režisérov a voľba tak padla na zatiaľ skôr televízne známych bratov Russoových (seriál Community). V ich rukách sa z príjemného vojenského retra, ktoré dominovalo prvému filmu stal o mnoho vážnejší film. Nechcem napísať to, pri komiksoch už obohrané, slovo temnejší, nakoľko od takého Dark Night (Rises) má Kapitán ešte stále na míle ďaleko, ale z Marvelovskej Fázi II rozhodne najdospelejší film, pri ktorom keď si odmyslíme schopnosti (v tomto prípade v podstate len dvoch) superhrdinov, tak tu máme klasický špionážny thriller silne odkazujúci do 70. rokov. Podstatne ubudol humor, napríklad v porovnaní s takým Iron Manom a na vtipnú nôtu sa takmer nikdy nehrá. Jediné, čo ostalo sú trefné, vypointované a skvelo fungujúce hlášky vedľajších postáv (Black Widow, Falcon). Prím tu však hrá slušne rozohraná, dobre napísaná a značne prekombinovaná konšpiračná zápletka reflektujúca súčasné témy ohľadom provizórnej bezpečnosti, resp. ceny, ktorú sme za ňu ochotný zaplatiť. Zároveň sa jedná o to najkomplexnejšie pokračovanie z Fázi 2, ktoré má skutočný dopad na udalosti a nejaví sa len ako dejovo nepodstatná výplň pred očakávanými Avengers 2 (problém Thor: The Dark World). Takmer sa núka film premenovať na Avengers 1.5: The Winter Soldier. Udalosti naberajú reálne kontúry a aj vedľajšie postavy sú plnohodnotne využité a nepôsobia len ako nepodstatná výplň v pozadí (napr. ako Hawk v Avengers). Nie sú to len jednorozmerné figúrky s vopred jasne zadefinovanou úlohu, kde je jasné kto je ten zlý a kto ten dobrý. Síce je zrejmé kto všetko sa dožije záveru (narážam hlavne na klaďasov), ale na scénu sa v rámci možností darí priniesť aj strach o postavy, kedy je minimálne aspoň na chvíľu možné zapochybovať ako to s nimi celé dopadne. Každá, ktorá sa tu vyskytne má na príbeh svoj vplyv a zohráva v ňom podstatnú úlohu (Fury). Zakomponovanie Black Widow má svoj dôvod a nie je to len parťáčka do bitky ako v Iron Man 2 alebo Avengers. Tento fungujúci politický thriller sa zároveň skvele skĺbi aj s tradične vynikajúcou akciou. Mnohovrstevne vystavaná zápletka je vyvažovaná neustálym prívalom akcie, ktorá má však v deji svoje opodstatnenie a žiadna z nej sa nedeje len efekt preto, aby ukojila „blockbusterové chúťky“ (až na tú záverečnú). Akčné scény sa nikdy neopakujú, je ich skutočne požehnane a každá je svojím spôsobom unikátna, či už je to Kápov súboj so stíhačkou, neuveriteľne adrenalínová automobilová naháňačka alebo bitka vo výťahu. Občas len jemne zahapruje roztrasená kamera a rýchly strih, ale nikdy výrazne nestráca na prehľadnosti. Tento serióznejší prístup kombinovaný s akciou tak pripomína snímky ako napríklad Mission Impossible alebo Bourneovú trilógiu. Stále sa však nenachádzame v DC Universe (Dark Knight) alebo ani v X-men, takže nebol by to Marvel keby v závere netlačil na obohraný rodinný good-feeling pocit, ktorý sa možno hodí do Iron Mana, ale do tejto zápletky rozhodne nie. Posledná tretina, resp. záverečné zúčtovanie tak trocha nešťastne smeruje do vynútených komiksových vôd. Na scénu nastupujú šablónovité motívy ako z najotrepanejších videohier: „zasuň tri kartridže do troch rôznych zásuviek“ a bohužiaľ aj značná dávka pátosu – celé vynútené konanie so záchranou Winter Soldiera. Chápem, že konanie dobrých skutkov ku Kápovi tak nejako patrí, ale v závere to zachádza do dosť naivných rozhodnutí, ktoré k serióznemu filmu predošlých minút nesadnú. Áno, záverečná akcia je fenomenálna, pompézna, veľkolepá, svojim merítkom sa môže bez problémov rovnať so záverečným zúčtovaním v Avenegers a užil som si ju nadmieru. Pri výbuchoch vzdušných superlodí (alebo ako ich slovensky nazvať) tuhne krv v žilách a padá sánka. Taký tretí Iron Man so svojou prestrelkou na lodenici alebo druhý Thor s potýčkou v Londýne pri nej len blednú závisťou. Problém je ale ten, že tak vznikajú akoby dva rôzne filmy a tento typicky veľkolepý záverečný blockbuster nie úplne sadne k predošlej serióznej hodinke a pol. Zamrzí aj vynútený otvorený záver, ktorý je už pre Marvelovky síce tradícia, ale v porovnaní s prvým Kapitánom, ktorý sa dá chápať ako krásne ucelený film s jasným začiatkom a jednoznačným koncom a pritom stále zapadne do vytvoreného spoločného univerza, je to len zbytočný oslí mostík pre prípadnú trojku, pri ktorom som mal navyše pocit, že celá línia s Winter Soldier sa mohla hravo uzavrieť a ničomu by to neuškodilo. Oceňujem krok Marvelu odpútať sa od hravých, občas takmer až komediálnych komixoviek z predošlého obdobia, ale nabudúce by to možno chcelo ešte o niečo viac odvahy. Mŕtve postavy nechať skutočne mŕtve, aby sa v tomto unikátnom prepojenom filmovom versmíre docielil väčší moment prekvapenia. Winter Soldier síce občas príjemne prekvapuje, ale väčšinou sa ukáže, že je to len obyčajná predvídateľná hra s divákom, kde síce hrozí, že niečo by sa postavám teoreticky stať mohlo, ale v skutočnosti na to ako sa hovorí Marvel ešte stále nemá gule (jemný SPOILER: narážam na Furyho, ktorý tu silne evokuje osud Lokiho v druhom Thorovi. KONIEC SPOILERU). Takto drsné však Marvelovky asi nikdy alebo minimálne tak skoro nebudú. Pomyslená cena tej najlepšej tak stále ostáva neohrozene v rukách Iron Mana 3, aj keď Kapitán mal k nej dostatočne blízko. CELKOVO: 4* (8/10) / PS: potitulkové scény sú dve – prvá zaujímavá, aj keď pre nie-geekov neoboznámených s komiksami ťažko pochopiteľná a priamo odkazujúca na nové postavy, ktoré nás čakajú v Avengers 2, kde sa s nimi oboznámia už aj diváci a druhá dosť nepodstatná v štýle prvých Marveloviek, ktorá síce niečo naznačí, ale nič by sa nestalo keby tu už nebola. PS2: toto síce nemá so samotnou kvalitou filmu nič spoločné, ale ten slovenský preklad vyzerá skutočne divne! Winter Soldier je síce preložený do slovenčiny ako Zimný Voják a som rád, že sme neprebrali ten trápny český podtitul „Návrat prvního Avengera“, ale keď už preložíme pomenovanie jednej postavy prečo nechať tú druhú v anglickej transkripcii? To bol taký problém s prekladom Kapitán Amerika: Zimný Voják?! Alebo niekomu príde slovenský názov Captain America: Zimný Voják logický? Vznikol z toho taký prapodivný mix angličtiny a slovenčiny, ktorý nemá žiadne opodstatnenie. Ten kto anglicky vie si Winter Soldier hravo preloží aj sám a ten kto anglicky vôbec nevie, tak vo filme bude stále počuť len pomenovanie Kapitán Amerika a aj tak nebude vedieť napísať slovíčko Captain (ale toto si nevšímajte, ozýva sa zo mňa len tá prekladateľská duša zo školských čias).

Raging Bull VS Rocky present Geriatric Match. OK, to je trocha sarkastické označenie, ale v tomto prípade je len dobre, že rovnako vážne sa neberie ani samotný film. Priznávam, že séria s Rockym mi nikdy neučarovala, zato Scorseseho Zúriaci býk je iná káva a Grudge Match skvelo využíva obidva tieto filmy. Prečo využíva? On totiž bez potreby rôznych licenčných práv na konkrétne snímky alebo mená postáv šikovne spracováva dvoch najznámejších filmových boxerov, bez toho aby sa muselo jednať o ďalší sequel ktoréhokoľvek tohto filmu. Berie si len inšpiráciu v postavách, resp. hercoch, ktoré tieto dve ikony stvárnili a ich vzájomne nijako nesúvisiace filmy spája do akého si jedného univerza – príbehu, ktorý prezentuje ako spoločné udalosti o 30 years later. Rozhodne skvelý a ojedinelý nápad na filmovom poli. Scenár si ctí obidve tieto legendy a odkazuje na konkrétne situácie z daných filmov (napr. Rocky v mäsiarstve: Kedy začneme? Tu si ideme len kúpiť mäso, nie trénovať!). Nechýbajú v ňom ani úprimné ľudské dialógy „zo života“. Jedná sa v podstate o športovú komédiu, ale neskutočne nabitú fungujúcimi hláškami, odľahčeným feelingom, uvoľnenými hercami, ktoré si role užívajú. Čo viac od takéhoto niečo chcieť? Síce nanajvýš stereotypný, ale úprimne jednoduchý, nanajvýš pozitívny good-feeling movie s veľkým srdcom o dvoch časom poznačených boxeroch. Jednoducho old-school záležitosť a najpodarenejšie retro za posledných pár rokov. Dojem kazí akurát otravná postava ukecaného černocha Kevina Harta a trocha aj očakávané boxerské finále, kedy sa proti sebe do ringu po tých rokoch konečne postavia tieto dva kulty. Chýba mu potrebný drive a údernosť, ale pri veku 60+ rokov oboch hercov by už asi o niečo vážnejšie poňatie pôsobilo nanajvýš nepatrične. A konečne som si po tých rokoch obľúbil Stalloneho - takéto úlohy, ktoré ctia jeho predošlú akčnú kariéru, ale pri tom sa neberú smrteľne vážne mu sadnú rozhodne viac ako kvázi drsňáci, napríklad v Bullet to the Head. Grudge Match síce prišiel o nejakých 20 rokov (a 20 kíl) neskôr akoby si ktokoľvek želal, ale predsa! CELKOVO: 3,5* (7/10) a to na mňa ani nefungovala tá nostalgia, keďže dekáda obidvoch boxerských filmov ma podstatne minula a dohnal som ich až oveľa neskôr (popravde len nedávno v roku 2013) v rámci postupného zoznamovania sa so staršími filmovými klasikami.

„Chaos is merely order waiting to be deciphered.“ Enemy nie je thriller, ale mysteriózna dráma, navyše lynchovského typu, to je potrebné si ujasniť hneď na začiatku a od toho odvíjať svoje očakávania. Pri opätovnom spojení režiséra Villeneuvea s hercom Jakeom Gylenhallom pravdepodobne viacerí očakávajú podobne ladený snímok ako ich minuloročný thriller ako Prisoners. Znepokojivý síce Enemy je, ale úplne iným spôsobom. Evokuje podivnú tvorbu Davida Lyncha (Mullholand Drive, Lost Highway), prípadne neskoršieho Kubricka (Eyes Wide Shut), príbehom jednej osudovej postavy hľadajúcej svoje identitu následne Hitchcocka (The Man Who Knew Too Much). Na rozdiel od klasicky hollywoodskych Prisoners sa však neprispôsobuje očakávaniam komerčného diváka , ale skôr pripomína prvotnú režisérovu tvorbu ako napríklad čiernobiely Polytechnique, akurát v oveľa nejednoznačnejšej forme. Ponurá atmosféra betónovej džungle v spojitosti so znepokojivým hudobným doprovodom, odťažitou kamerou dotvárajú schizofrénne, úzkostlivé pocity hlavnej postavy, ktoré postupne naberajú na intenzite a v závere smerujú až do zľahka úchylných sexuálnych fantázii. Šokujúci posledný záber filmu, ktorý sa odprosťuje od pointy a namiesto toho vyvoláva zmätok v hlavne diváka, už len potvrdzuje jeho podivnosť. Bez odpovedí, len s nejasnými vodítkami (pavúci) si túto psycho-hádanku, alebo chaos ako to vo filme zadefinuje hneď úvodný epitaf, musí rozlúštiť každý sám. Najvýstižnejšie označenie sa ponúka „surreal movie“. Villeneuve, na rozdiel od ďalšieho thrilleru pre masy, spracoval artový, minimalistický film. Aj v ňom však dokazuje, že aj v scénach odohrávajúcich sa v temných zákutiach izieb dokáže vytvoriť takmer až hmatateľnú hrôzu a napriek nejednoznačnosti celého diania si plne udržať divákovu pozornosť. Jeho výnimočnosť spočíva aj v tom, že po neuspokojivom závere bez vysvetlenia, podnecuje na spätné zamyslenie sa nad celým filmom, odhaľovaním jeho zmyslu, odkazov a vytvorení si vlastnej interpretácie. A nepamätám si iným film z posledného obdobia, ktorý by takto podnecoval divákovu fantáziu a zamestnával jeho mozog. Nad filmom je tak možné premýšľať dlhé hodiny/dni, ale aj ho jednoznačne odsúdiť ako obyčajný „mindfuck“ bez zmyslu. Záleží na divákovi, ale hodnotenia budú v tomto prípade rozhodne veľmi rozporuplné. Nebudem sa však diviť ani tým nespokojným divákom, tento prapodivný trip rozhodnie nie je pre každého. Po predošlom režisérovom snímku sa mu síce prekvapivo dostalo širšej pozornosti, ale tá mu skôr uškodila. Je určený na festivalové premietanie určené artovým snímok a tak je k nemu potrebné aj pristupovať ....takže ešte raz „Chaos is merely order waiting to be deciphered.“ CELKOVO: 3,5 (7/10)

Jeden by čakal, že od roku 2007 kedy po Blair Witch opäť oživila formu found footage nekončená séria Paranormal Activity, už tento novodobý lacný hororový trend opadne. Ale nie, máme tu rok 2014 a stále sa ročne vynorí niekoľko desiatok kúskov, ktoré sa chcú zviesť na tejto módnej vlne. The Borderlands nie je žiadnou výnimkou, ktorá by tento námet niečím ozvláštnila. Mení sa akurát tak prostredie, kde je tento krát dianie situované do rozpadnutého kostola. Od found footage už nečakám žiadne zázraky a zvyčajne odpustím aj otrepaný námet, predvídateľnosť a spoliehanie sa na tie najopotrebovanejšie hororové mechanizmy (opakované ľakačky ako náhle buchnutia do steny, spadnutie obrazu a pod.), pokiaľ je to aspoň slušná hororová zábava a od tej má Borderlands bohužiaľ ďaleko. Prostredie kostola zo začiatku síce vyvolá prísľub tajomnej atmosféry, ale faktom je, že väčšinu stopáže sa vo filme nič zaujímavé, resp. ani strašidelné nedeje. Úvod je neskutočne naťahovaný - v podstate celých prvých 40 minút je úplne zbytočných; sledovanie debát postáv nezaujímavé - navyše ich stvárňujú dosť nevýrazní herci a keď konečne príde aj na nejaké to strašenie, tak trvá nanajvýš 2-3 minúty a podobné scény sú vo filme asi len tri alebo štyri. Záver nijako negraduje a finálna scéna je skôr na zasmiatie ako by znepokojovala. Musím síce uznať, že tie strašidelné scény prekvapivo fungujú bezproblémovo a v nich režisér dokazuje, že vie diváka aj efektne poľakať, takže to pobehovanie po tmavom kostle má skutočne niečo do seba (hlavne, ak to človek pozerá sám v noci), dokonca sú scény v rámci found footage aj dostatočne prehľadné, takže divák nesleduje len rotrasené zábery kamery, v ktorých nechápe čo sa práve deje, ale čo z toho keď to hovoríme asi o 10. minútách celého filmu a zvyšok je obyčajná, ničím zaujímavá nuda. Možno som v tomto prípade s hodnotením až nadmieru kritický, ale mňa už jednoducho tie nevýrazné, opotrebované, stereotypné found footage horory vôbec nebavia. CELKOVO: 1,5* (3/10)

Mali sme tu už množstvo found footage hororov s duchmi, so zombies, s mimozemšťanmi, s démonmi, s masovými vrahmi, s trolmi, s Yetim atď. a teraz prichádzajú na rad, áno opäť raz mimozemšťania a trápna hra na efekt, ktorá sa diváka snaží presvedčiť, že opäť sleduje „reálnu“ udalosť akýchsi Brown Mountain Lights (to si vážne niekto v dnešnej dobe myslí, že na to diváci skočia?!). Ako by toho už nebolo dosť. Alien Abduction má síce celkom rýchly rozbeh a tak divák nemusí pretrpieť pre found footage takmer až povinnú prvú pol hodinu, kde sa postavy len rozprávajú o ničom. Mimozemšťania nastúpia na scénu takmer hneď v úvode, resp. po nejakých 10 minútach (dianie v tunely), ale ďalej sa vo filme už vôbec nič nedeje a rodina len sedí ukrytá v dome jedného burana (klišé zobrazenie amerického redneck-a: vulgárneho, špinavého, ryšavého poľnohospodára) alebo sa prechádza po lese. Najväčším kameňom úrazu tu je však kamera (akože v rukách autistického chlapca), kde je nie absolútne nič vidieť. Je to len jeden chaotický sled nadmieru roztrasených, rozmazaných záberov do tmy alebo žiarivého bieleho svetla. Vyslovene tu nie je vidieť, čo sa vlastne na scéne deje a nebojím sa povedať, že Alien Abduction je jeden z tých NAJNEPREHĽADNEJŠÍCH found footage horor aké som videl. To už aj zábery v Slumber Party zo série V/H/S/2, kde mal kameru prichytenú na chrbte pes boli tisíc krát prehľadnejšie, čo o mnohom vypovedá. Takže pokiaľ si chcete užiť „epileptické záchvaty“, pri ktorých budete 85 minút rozoznávať, či je v zábere rozmazaný strom, balvan alebo ksicht E.T.-ho, smelo do toho. Za mňa teda nie, takto rozhodne nie! Preto je aj to hodnotenie také aké je. CELKOVO: 0,5* (1/10)

Teenegerský slasher vo forme muzikálu s prvkami komédie. Neviem ako iným, ale mne toto označenie znie ako dostatočné varovanie, ktoré mnoho napovie o kvalitách výsledného počinu. Každopádne neodsudzuj, čo si ešte nevidel a tak som sa do Stage Fright pustil ... a žiadne prekvapenie sa nekonalo. Neviem o čo konkrétne sa tu kto snažil (a asi mi to ostane navždy záhadou), ale skutočne nerozumiem, čo sa malo docieliť a pre koho mala byť táto kombinácia vlastne určená. Muzikálová časť je infantilná, s nemelodickými piesňami a ešte aj s hlúpymi textami, čo malo byť pravdepodobne zámerom, ale problém je, že celé je to až zúfalo nevtipné, navyše štylizované takmer ako High School Musical pre dvanásťročné deti. Hororová časť, ktorá by asi mala byť už určená pre tých vekovo aspoň o pár rokov starších, je zase amatérska, málo krvavá (za zmienku stojí jedine efektná úvodná vražda) a až prehnane, resp. nefunkčne parodizujúca slasher žáner. Nechápem, čo týmto spojením chcel básnik povedať. Výsledok je totiž jeden guláš, ako keď pes s mačičkou piekli tortu ... CELKOVO: 1* (2/10)

Ah. Erotica. Romance. My name is Dita, I'll be your mistress tonight. I'd like to put you in a trance ... oh, sorry, to som si zamenil s inou nymfomankou. Tá filmová nakoniec nie je taká kontroverzná ako sa snaží tváriť. Trier je síce úchylák a to priam znamenitý (a my dvaja si slušne rozumieme, takže má odo mňa niekoľko plných päťkových hodnotení), ale tento krát natočil viac menej štandardnú drámu ... akurát o zmlátenej nymf()manke. Toť celé. Pár odvážnych záberov sa síce nájde, ale nič čo by poburovalo alebo by to dnes už nevidel každý dvanásťročný vo free porno klipoch na Xtube. Paradoxne, napriek téme, tak najnormálnejší a v podstate aj najprístupnejší Trierov film zo všetkých. Trier tento krát oveľa viac dráždi divákove očakávania ako by chcel šokovať výsledným produktom. Ten je takmer až „životopisne“ vyrozprávaný príbeh o sexuálnych aférach mierne narušenej ženy, ktorá jednoducho potrebuje sex. No mater what. Rozhodne žiaden škandál, ani žiaden hardcore. Dokonca ani žiadna hlboká štúdia ženskej sexuality, nebodaj psychiky. Práve naopak. Trier sa tento krát nenápadne vysmieva všetkých pseudointelektuálom. Účelovo sa utápa v násilných alegóriách a metaforách (diskusie Charlotte Gainsbourg and Stellena Skärsgarda a ich prirovnávanie sexuálnych zážitkov k rybárčeniu) a uvedomelo sa vysmieva všetkých samozvaným filmovým filozofom, ktorý sa snažia hľadať zmysel aj tam kde nie je. A ja mu tento prístupu kvitujem (teda pokiaľ som ho správne pochopil a nemyslel to smrteľne vážne, v tom prípade ... radšej nechcem pomyslieť). Čo však ostalo pri starom je kvalitná filmárčina. Prvotriedne napísané dialógy, vypointované scény rozdelené do kapitol a precízne vedení herci. Trier je jeden z tých skutočne zručných režisérov, ktorý stále dokážu bez problémom utiahnuť film hlavne na dialógoch, k ním navyše pridáva hromadu zapamätania hodných scén, ktoré majú šancu nabrať kultový status, samostatnou kapitolou sú vynikajúci herci. Charlotte Gainsbourg je už moja dlho ročná obľúbenkyňa, aj keď v prvej časti Nymph()manky sa jej dostáva prekvapivo málo priestoru a prevažne ju strávi zbitá na posteli, výborne ju však zastúpila debutujúca Stacy Martin, ktorá napriek svojmu nižšiemu veku a neveľkým hereckým skúsenostiam dokáže plnohodnotne konkurovať, ak nie aj predčiť všetkých zúčastnených. Skĺbi sa v nej nevinnosť, jemná narušenosť, aj príjemné erotické vyžarovanie. Ostatné prevažne epizódne úlohy potešia hlavne svojou vypointovanosťou – po veľmi dlhom čase excelujúca Uma Thurman v roli vyšinutej ex-manželky alebo aj prekvapivo veľmi slušný (aj keď mnou neznášaný) Shia LaBeouf. Každopádne, ani tento krát sa nejedná o návrat prvotriedneho Larsa. Štvorhodinová verzia by bola neskutočne ubíjajúca (a je otázne, či sa jej niekedy dočkáme, resp. či vôbec existuje), avšak Nymfomanka pôsobí aj v tej prvej dvojhodinovej verzii dosť neucelene. Ako plnohodnotný samostatný film však nemôže fungovať. Chýba jej v závere potrebné katarzia a viac ako ucelený príbeh tak pôsobí ako sled jednotlivých epizód bez akéhokoľvek zmyslu. Rozdelenie na Volume I & II jednoducho nebolo najšťastnejšie a mohol to byť pokojne len jeden razantne zostrihaný film. Hlavne pri pomyslení, že z Volume II mohla byť radšej vystrihnutá celá záverečná tretina, o tom však v príslušnom komentári. Ani Volume I však nie je bez dejových zádrhelov alebo zakolísaní v tempe a taký predposledný akt s umierajúcim otcom je úplne zbytočný. Chýba mu potrebné emočné zázemie a bližší súcit s postavami, aby nevyznel do absolútne prázdna. Škoda, že druhá polovica nedala celej tejto sexuálnej odysei aj nejaký zmysel a namiesto toho vyvrcholila do nedôveryhodného kriminálneho zakončenia. O tom však v ďalšom komentári. Samotné Volume I na tento neduh ešte nedopláca. Skôr vyvolá prísľub očakávania niečo intenzívnejšieho, premyslenejšieho, prepojenejšieho. Takže ako hlása slogan filmu: „Zabudnite na lásku“ ... Toto totiž nie je umenie, toto je sex. Vo výsledku tak rozhodne kvalitatívny vzostup od priemerného fantasmagorického Antichrista (3*), kde sa Trier utopil vo vlastných alegóriách a nudnej Melanchólii (2,5*), avšak stále to nie je prvotriedny Dogville (5*), Dancer in the Dark (4,5*) alebo ani Breaking the Waves (4*). By the way, keď si striháte nehty na rukách, ktorú ruku ostriháte ako prvú? PS: Volume I & II som dal hneď za sebou, takže v podstate som sledoval jeden celý štvorhodinový sexuálny epos. / PS II: pri písaní recenzie príznačne hrá Madonna – Erotica album (1992)

Bublina spľaskla, a Volume II je tak ako 2 minúty po orgazmu, keď blažený pocit z predošle strávených minút síce pretrváva, ale ihneď na neho nemá chuť nikto. A paradoxne, sa vyvrcholenie ani nedostavilo. Podstatu som napísal v komentári k prvej Nymfomanke. Všetky pozitíva viac menej bez zmeny platia aj počas tej druhej, takže tento krát vytknem hlavne zápory, ktoré smerujem k Volume II, resp. k samotnému vyvrcholeniu. Druhá Nymph()manka sa v úvode ešte drží povahy prvého filmu, avšak s pribúdajúcimi minútami sa jej hravosť razantne vytráca a zameriava sa na sebadeštruktívnu cestu hlavnej hrdinky. Pridáva sa na erotike a do popredia sa oveľa viac dostáva kontroverzia celého filmu. Hlavne v prvej polovici to je až výslovná sado-mäsochystická sonda do života pár sexuálne zvrhlých postáv. V pamäti utkvie mnoho explicitných scén oproti prvej nymfomanke (negerské penisy, „kláda“ Shia LaBeoufa atď.) a v závere až doslovne znechucuje (odhalenie pedofila a jeho následné orálne uspokojenie). Celkový pokus o šokovanie diváka tak stúpa až riskantne vysoko. Film pôsobí ako taký kontrast medzi Volume I a II. „Dvojka“ sa už zameria na zdeptaný život dospelej nymfomanky a tak konečne vyniknú aj herecké schopnosti Charlotte Gainsbourg. S ničím z predošle vymenovaného vo svojej podstate nemám najmenší problém, keby celé dianie nebolo bez akéhokoľvek obsahu. Trierovi ako scenáristovi evidentne dochádza dych, a kým v úvode sa ešte môže spoľahnúť na kapitolu so sadistickým pánom K (výborný Jamie Bell), ktorá je tesne na hrane medzi tým čo divák ešte znesie (detailný záber na Gainbourgovej vagínu a jej úmyselné bitie) a čo už sa javí ako neprimeraný pokus šokovať, v závere už jednoznačne sklamáva. Posledná, takmer až kriminálna tretina je len nastavovanou kašou, kedy Trier pravdepodobne nevedel ako túto látku adekvátne zakončiť. Síce sám netuším ako to šlo zmysluplne uzavrieť, ale pravdou ostáva, že práve vyvrcholenie je to, na čo sa každý nymfoman teší. Tu sa prekvapivo žiadne nedostavilo. Nie je v tom žiadne prepojenie jednotlivých častí, ani motívov. Rozdelenie len na tri pomerne zdĺhavé kapitoly film nepríjemne spomaľuje a výsledkom je jeden nekonzistentný zážitok, ktorý ako celok nefunguje. Volume II tak mierne kazí dojem a očakávania, ku ktorým predohrou navnadila prvá nymfomanka. Preto je aj to hodnotenie tento krát o bod nižšie. Ale ako som písal v úvode, pozitíva som už vypísal v prvom komentári, tu sa už vyslovene zameriavam len na negatíva. Stále to je obstojný Trier, ale zvyknutý som na výborného Triera, takže v tomto prípade skôr sklamanie.

V jednoduchosti je krása a Walter Mitty sa nebojí priznať, že je len takou „rozjarenou rozprávkou“, ale za to nadmieru efektnou. Oslavuje radosť zo života a zároveň si ho užíva plnými dúškami. Optimistická jednohubka, z ktorej srší pozitívna energia a pohodová atmosféra, ale kvôli banálnej story, rovnako ako jej rozuzleniu a dosť prostoduchým myšlienkam sa k nej vracať asi nebudete. To v tomto prípade však až tak nevadí. Je pre mňa prekvapivé akým schopným režisérom je Stiller a ani raz počas dvoch hodín nespadol za hranicu pátosu, ku ktorému mohol v tomto filme hravo skĺznuť. Miestami do neho zakomponoval veľmi decentný, nesilený humor (scény s „Viete kde je Eyjafjallajokull?“ sú snáď najúsmevnejšie za tento rok) a ustriehol si aj prvotriedne vypiplaný vizuál. Má úchvatné scenérie s prekrásnymi zábermi prírody a dianie navyše hravo dotvárajú nápadité fantasy scény z Walterovej mysli, ktoré nikdy nestiahnu film do prepálenej frašky (otravná je jedine „superhrdinská“ naháňačka v uliciach zo začiatku filmu, ktorá silne evokuje časy prepálených Stillerových komédií). Je to taký vyvážený pomer strelených fantasy scén a prikrášlenej reality. Nechýba tomu pár trefných nápadov (napr. rőntgenová bitka) a celé je to dotvárané energickým soundtracom (napr. Dirty Paws od Of Monsters and Men). Navyše veľmi slušný Ben Stiller v hlavnej úlohe, ktorý dokazuje, že najlepšie vie zrežírovať sám seba a po mnohých otravných rolách v podpriemerných komédiach (česť výnimkám) mi vôbec nevadil, práve naopak sympatizoval som s ním v každej sekunde. Prekvapivou úlohou je následne tradične skvelý Sean Penn v závere. Vznikol tak jeden „good-feeling movie“, z ktorého cítiť radosť a hľadať v ňom hlbší zmysel alebo silnejšie myšlienky je úplne zbytočné. Stále je to viac menej „klasický Hollywood“, ale v tej najpríjemnejšej presladenej forme. Režijnú tvorbu Bena Stillera odteraz sledujem s veľkými očakávaniami. Nech sa vykašle na účinkovanie v tých trápnych komédiach, ktoré servíruje posledné roky a vrhne radšej na réžiu (Ben Affleck buď mu príklad, ktorý sa z priemerného herca vypracoval na prvotriedneho režiséra).