nascendi

Som dosť opatrný pri zaraďovaní komédií, paródií a iných "ľahkých" žánrov do mojej Top 100. Našťastie u Limonádnika je opatrnosť úplne zbytočná. Je to jeden z mála filmov, ktorý, podľa mňa, prekonáva i svoju literárnu predlohu. V tvorivom tíme dali o sebe, okrem režiséra a hercov, výrazným spôsobom vedieť aj kameraman, trikári, kaskadéri a ďalší. Hudobná zložka, poskladaná z chytľavých melódií a priliehavých textov, je jednou nohou trojnohého stolíka. Napriek tomu, že Limonádnik je kultom, legendou, stále sa ešte nájdu diváci, ktorí ho považujú za priemerný western so zbastardeným koncom. Asi pijú málo kolalokovej limonády.

Mám rád atmosféru v starších francúzskych filmoch. Je dobré, ak v príbehu, ktorý je psychologickým súbojom dvoch silných osobností, dostali príležitosť osobnosti herecké. Dokonca som po veľmi dlhej dobe videl Renata Salvatoriho. S filmom Spálené stodoly mám vlastne iba jeden problém, a to ten, že som výrazne zmeškal jeho začiatok, takže jeho hodnotenie je iba predbežné. Celý film som videl až po šiestich rokoch a netypicky som mu pridal hviezdičku. Je to naozaj herecký koncert, pričom Simone Signoret som vnímal ako matriarchálneho Jeana Gabina a Alain Delon mi zasa svojou zarputilosťou pripomenul poručíka Columba. Ostatné postavy a postavičky boli iba naznačené, ale z nich ma zaujala postava predsedu súdu. A nemôžem zabudnúť na výbornú hudbu, i keď nie som obdivovateľom Jeana Michela Jarrého.

Kto by od filmu s lákavým názvom a sľubným hereckým obsadením očakával niečo viac, ako zručne nakrútenú ratovaciu operáciu zajtrajšieho penzistu, bude asi trochu sklamaný. Redford vďaka pomačkanej tvári pôsobí ako nastávajúci penzista dôveryhodne, Pitt ako úspešný agent už menej. Bejrútske reálie, zaujímavá kamera a vhodná hudba síce prispievajú k zlepšeniu celkového dojmu z filmu, ale scenáristický deficit neprekryjú. Počas celého filmu som sa nezbavil pocitu, že toto som už niekde, niekedy, v mierne modifikovanej podobe, videl. Ale pri opakovanom zhliadnutí som bol k existujúcim nedostatkom tolerantný a jednu hviezdičku som s prižmúrenými očami pridal.

Krátku dobu pred opakovaným zhliadnutím tohto filmu som zaregistroval povzdychnutie si Donalda Sutherlanda o tom, že život by mal začínať smrťou a končiť orgazmom a nie naopak. Opakované zhliadnutie bolo v tomto prípade dôležité, pretože dej som si pamätal a mohol som sa sústrediť na to, čo mi pri premiére uniklo. Tá rozmáchnutá epickosť tam ostala, herecké výkony i triky je možné obdivovať aj opakovane, ale rozvláčnosť s viacerými hluchými miestami už bola zreteľne prítomná. Aj napriek tomu považujem Podivuhodný prípad Benjamina Buttona za vynikajúci film, ktorému reálne štyri hviezdičky svedčia viac, ako päť s prihliadnutím k tomu, či onomu. A koniec-koncov je úplne jedno, ktorým smerom sa život žije, pretože podľa slov Daisy "stejně všichni skončíme v plenách".

Čelný náraz sexuálne dezorientovaného dievčaťa s opileckou bandou povaľačov z Nebrasky nemôže dopadnúť dobre. Naturalistická snímka ma do deja vťahovala iba pozvoľne. Nebolo ani veľmi prečo. S tými nudiacimi sa, hlučnými a permanentne ožratými primitívmi a tiež s dievčaťom, ktoré sa cíti byť oklamané svojím telom sa môžem ťažko identifikovať. Ale rastúce napätie, veštiace poriadny konflikt, oprávnilo ten pomalší rozbeh. Pre riadne zhodnotenie potrebujem film vidieť ešte raz. Jednak preto, aby som si overil, či Hillary Swank má aj v origináli taký idiotský hlas, akým ju nadabovali a aj preto, aby som film videl do úplného konca, v čom mi zabránila časová nedisciplinovanosť TV Prima, ktorej už nepostačuje ani pridanie 15 minút k plánovanému koncu, aby sa zmestila do kože. O necelý rok sa stalo a môžem s pokojným svedomím potvrdiť štyri hviezdičky a pridať sa k obdivným hlasom nad Hilary Swank.

V roku 1964 som končil strednú školu a Sergio Leone začínal šokovať Američanov i zvyšok sveta novým poňatím westernu. Darilo sa mu obdivuhodne, veď z ôsmich nakrútených filmov som polovici dal plné hodnotenie a dvom výborné (dva som zatiaľ nevidel). Týmto filmom nezačínal iba Leone, ale aj jeho spolužiak Morricone a jeho objav Eastwood. Možno sa mýlim, ale inú trojicu tohto razenia nepoznám. Pre hrsť dolárov je podľa mňa najwesternovejší Leoneho film, v ktorom sa iba odliepal od klasického amerického čiernobieleho poňatia westernu. Kam až došiel si človek najlepšie uvedomí, ak si pozrie dolárovú trilógiu a na záver si pustí dvojnásobné Vtedy ... Potom sa už nemôže čudovať, že mám Leoneho ako trojku v mojej režisérskej Top ten.

Moje tretie stretnutie s Hanekem a druhé s mladým Arno Frischom a Ulrichom Mühe. Opäť silný emocionálny zážitok. Počas celého filmu mi blúdili hlavou otázky, či je to možné a ak áno, čo s tým. Mrazivý až desivý film, ktorého sila je v kontrapunkte medzi činom a reakciou naň. Z reakcie rodičov je zrejmé, koľko patologických vlastností Benny podedil a koľko ich v tom citovo vyprahnutom, sterilnom prostredí získal počas svojho krátkeho života. Dokonca som presvedčený, že ak by sa Bennymu prepiekla táto stichprobe, cesta k Funny Games je otvorená. A nie je to iba osobou režiséra a hercov.

Netušil som, že po tridsiatich rokoch bude všetko trochu inakšie. Knihy sa to netýka. Doteraz tróni medzi stovkou mojich najobľúbenejších. Len film nahlodal zub času. Poznajúc príbeh, sústredil som sa na jeho vyznenie vo filme, ktorý som si už príliš nepamätal. A cez to lákavé, dojímavé pozlátko už presvitali aj falošnejšie tóny, účelové scény a ťah na Oscara. A na dabingu tiež nebolo treba šetriť. Zámerne som sa nevenoval kladom filmu. Tie sú nesporné a štyri hviezdičky vyjadrujú môj výsledný dojem. Asi je užitočné pripomenúť, že to znamená vynikajúci film.

Nečakané prekvapenie. Opäť som si raz vychutnal príjemný pocit, ktorý sa dostaví keď sledujem výborný film, o ktorom som predtým nič nevedel. A tento film sa skutočne vydaril. Ani som nevedel, čo skôr mám obdivovať. Nádherné presvetlené exteriérové obrazy, doplnené hudbou, ktorá by potešila aj bez filmu? Zaujímavú prácu strihača, ktorú si inokedy ani nevšimnem? Pútavý príbeh o zdanlivej maličkosti, ktorá fungovala ako výhybka v niekoľkých životoch? Hercov? Pretože aj ako neobdivovateľ Keiry Knightley uznávam, že ona i ostatní pôsobili dostatočne uveriteľne. Čerešničkou na dorte bolo stretnutie s Vanessou Redgrave, ktorá nám od Antonioniho Zväčšeniny poriadne vyrástla. A prečo som po vymenovaní všetkých kladov nedal plný počet hviezdičiek? To zatiaľ neviem. Možno to zistím pri opakovanej projekcii.

Renton odlíšil tento film od Vtedy na Západe tým, že mu pridelil štyri hviezdičky. Aj odo mňa mal pôvodne štyri a po čase sa k nim vracia. Nevypísanú súťaž som rozhodol nasledovne: Vtedy na Západe v Top 10, Dobrý, zlý a škaredý v Top 100 a Pre niekoľko dolárov navyše mimo topiek. Rozdiely medzi nimi sú minimálne. Aj preto, že ďalších westernov tejto úrovne sa už nedočkám. Leoneho filmy majú svoj rukopis (všadeprítomný prach, pozvoľné tempo prerušované iba hvízdajúcimi guľkami, starostlivo vybrané odevy, vyprahnutá krajina, veľké detaily zarastených a potiacich sa tvárí, drsne jazdené kone a do toho všetkého znejúca hudba, ktorá v tomto žánri nemá sebe rovnú), ktorý po pridaní príbehu vytvára harmonický celok. A keď si nevšímam napr. špičku cigary odstrelenú koltom takmer bez mierenia, nemám veľa námetov na kritiku.