nascendi

Pri x-tom sledovaní som si uvedomil, že aj keď je tento film vo svojom žánri legendou, nestačí to na najvyššiu priečku v hodnotení. To by museli existovať osobitné kategórie filmov, v rámci ktorých by mal veľmi slušnú šancu. A pri x+1 sledovaní som bol nútený ísť na mierne nadpriemerné hodnotenie. Pravdepodobne k tomu prispel nielen slovenský dabing, ale aj skutočnosť, že pri opakovaných sledovaniach sa pomer pozitív a negatív mení.

Tak som sa konečne dostal k opakovanému zhliadnutiu samurajov. Ani neviem po koľkých desiatkach rokov. Bol som primerane napätý. Jednak preto, že film mám zaradený medzi stovkou najlepších a jednak preto, že údaj 3:30 h. vzbudzuje rešpekt. A nesklamal som sa. Nemôžem tvrdiť že film ubehol tak, že som si to ani nevšimol. Síce som sa nenudil, ale plynutie času som vnímal. A aj keď mám pochopenie pre iné vnímanie času v roku 1954 a Japoncami, nepochopil som napríklad, prečo dva japonské znaky trónili na obrazovke 4 minúty 10 sekúnd. Ale k vlastnému filmu. Je neskutočne autentický a uveriteľný. Keď majú byť postavy špinavé, chudobné, ustráchané, zbabelé, dôstojné a akékoľvek iné, tak nimi aj sú a pri sledovaní mám dojem, že sa cez nejaký priezor dívam na ľudí z doby a prostredia, v ktorých sa dej odohráva. Problém som mal iba s postavou stvárnenou Toširom Mifune. Na to asi musí byť človek Japoncom, aby tohto nervného, hyperaktívneho, uvrieskaného, ale i vtipného a lišiacky prešibaného samuraja vnímal bez zdvihnutého obočia. Film obsahuje veľké množstvo zaujímavých myšlienok, obrazov a postupov, ktoré môžu zaujať i dnešného diváka. Ale moje povzdychnutie nad tým, že nikoho nenapadlo darovať Kurosawovi nožničky, je aktuálne aj v tomto prípade.

Napriek veku príjemný film s dobrou atmosférou, vtipom, nadhľadom a perfektným záverom. Ani ukričaní Taliani nepôsobia tak rušivo, ako v iných filmoch z tohto obdobia.

Petri, Volonté a Morricone veštili zážitok. Námet je výborný, aktuálny a geograficky neobmedzený na Taliansko. S jeho realizáciou to už bolo o niečo horšie. Prekážala mi talianska ukričanosť, Volontého patologická úlisnosť a výnimočne ma nezaujala ani hudba majstra Morriconeho.

Môj najobľúbenejší film s Elvisom, pretože vďaka chytľavým melódiám a Ursule ho dokážem prežiť bez straty desiatky.

Film som hodnotil tromi hviezdičkami iba podľa dojmu, ktorý vo mne zanechal pred viac, ako tridsiatimi rokmi. Zaujímal ma vplyv času na pôvodné hodnotenie. Obzvlášť ak mladší užívatelia ČSFD v komentároch hýria superlatívmi. Bohužiaľ! Paródie mám vo všeobecnosti rád, ale súčasne ich považujem za riskantný podnik. Ak je v nich parodická zložka nevýrazná, obdivovatelia parodovaných diel sú náchylní ich vnímať, ako menej vydarený kúsok do ich kolekcie. Ak je prehnaná, a to je prípad tohto filmu, oberá ctiteľov paródií o možnosť vychutnať si to, čo paródiu robí paródiou. V každom prípade ide naďalej o nadpriemerný a dobre zahraný film, ktorý po skvelom nástupe postupne stráca invenčnosť. Takže tri hviezdičky z dávnej spomienky ostávajú aj naďalej.

Z Mušky mám taký minimalistický dojem. Okrem minimálnej dĺžky si vystačí s minimom farieb, s minimom slov i s minimom citov a nálad. Napriek tomu som neskĺzol k minimálnemu hodnoteniu, pretože bol nakrútený maximálne.

Už ma znervózňovalo, že som dlhšiu dobu nemohol dať žiadnemu filmu plný počet hviezdičiek. Aj Návratu som ich dal s výhradami, ktoré som onedlho zmenil za hviezdičku. Tie nie sú významné oproti tomu, že som zasa po čase videl krásne nasnímaný, dobre zahraný, bohato členitý príbeh a stretol sa v ňom s množstvom známych a dobrých hercov. Až zo záverečných titulkov som zistil, že režisérom bol Anthony Minghella, čo mi zdôvodnilo, prečo ma tento film zaujal rovnako, ako predtým Anglický pacient. Oba považujem za "pocitové filmy", pri ktorých je dôležitý výsledný dojem. A ten bol dobrý napriek tomu, že ani mne sa nepozdávala razancia Renée Zellweger a jej neprirodzená chôdza s mávaním rúk. Myslím si, že Oscar pre ňu nie je zaslúžený, ale doprajem jej ho. Veď sa stačí pozrieť, kto všetko a za čo už dostal Oscara.

Po poslednej projekcii som napriek "morálnym dôvodom" ponechal štyri hviezdičky. Pred ním takmer všetky filmy tohto žánru končili dolapením a potrestaním zločincov. Aj tu, ale tento film je prelomový v tom, že glorifikuje zločincov a robí ich (na rozdiel od primitívnych zabijakov, ktorými boli v skutočnosti) príťažlivými, sympatickými hrdinami, ktorí z donútenia alebo v sebaobrane sem-tam niekoho zastrelia. Výsledkom je, že najodpornejšou postavou filmu je filmová manželka Gene Hackmana, ktorú by zastrelil každý druhý divák. A od úspechu tohto filmu sa nám sympatickí a nepotrestaní gauneri na plátnach utešene rozmnožili vytvoriac tak nový stereotyp. Jeden extrém vystriedal druhý a bude nejakú dobu trvať kým sa to po krivke tlmených kmitov dostane do rovnováhy. A počtom hviezdičiek to nezmením.

Tisícročnú včelu vnímam a hodnotím rovnako, či už ide o štvordielny seriál alebo o hodinu kratší film. Vystrihnutá hodina neznižuje hodnotu pôvodného seriálu, ale ju ani nezvyšuje. Film je pohodlnejší na sledovanie, ako seriál, pretože divák nemusí týždeň čakať na ďalšie pokračovanie a lepšie vníma kontinuitu deja. Jakubiskovi sa podarilo bezchybne pretlmočiť Jarošov román i verne zobraziť dejinné obdobie, v ktorom sa príbeh rodiny Pichandovcov odohráva. Tisícročnú včelu považujem nielen za jeden z najslovenskejších filmov, ale aj za najlepší slovenský film vôbec. Ako u seriálu, aj u filmu považujem za potrebné oceniť majstrovstvo kameramana a nádhernú hudbu Petra Hapku. Českí herci vhodne doplnili slovenskú hereckú elitu, ktorá sa tu zišla. Možno by bolo lepšie trochu krotiť Císlera, ktorý sa s vervou pustil do úlohy maďaróna, ale je to iba vec názoru. Tisícročnú včelu som videl viackrát a nebudem považovať čas strávený pri jej ďalšom sledovaní za stratený.