nascendi

Ťažko mi je vysvetľovať a odôvodňovať, prečo West Side Story patrí do desiatky mojich najobľúbenejších filmov. Ťažko mi je pochopiť, prečo som ho nenašiel medzi tromi stovkami najlepšie hodnotených filmov. Ťažko mi bolo pred 30 rokmi vysvetliť predavačke v obchodnom dome Dunaj, aký poklad vo forme LP so soundtrackom mi za púhych 300 Kčs predáva. Pretože aktualizovaný príbeh Romea a Júlie, v ktorom vytvorila Natalie Wood svoju životnú úlohu a v ktorom boli od čias Freda Astaira a Gene Kellyho najúžasnejšie tanečné kreácie nepotrebuje pri zaraďovaní do mojej Top ten žiadne zdôvodnenie. Aj 50 rokov po premiére mám z jeho sledovania rovnako skvelé pocity, ako keď som ho videl po prvý raz.

Veľkolepý, zdanlivo pomaly plynúci western, ktorý snáď ani westernom nie je. Je o stretnutí troch veľkých túžob. Túžby podnikateľa doviesť, napriek chatrnému zdraviu, železnicu k Pacifiku. Túžby osadníka, zabezpečiť pokojný život svojich detí predvídaním trasy a potrieb budovanej železnice. A túžby záhadného hráča na harmoniku, pomstiť smrť svojho brata. Obrovské detaily, páliace slnko, všadeprítomný prach, neobvyklé plášte, kvílivý zvuk ústnej harmoniky striedaný zasnenou, nádej budiacou melódiou, to všetko a mnohé ďalšie som našiel pohromade iba v tomto filme. A to je tiež dôvod, prečo patrí medzi moje najobľúbenejšie a dokážem ho pozerať opakovane.

Ďalší nedotknuteľný film, ktorý akademici zabudli nominovať na Oscara. Za nedotknuteľný ho považujem napriek tomu, že muzikál nepatrí k mojim vyhľadávaným hudobným žánrom, hnutie hippies ma neoslovilo, nenosím dlhé vlasy a neochutnal som LSD. K pocitu pohody mi stačí pustiť si soundtrack alebo celý film, vychutnávať si, ako všetko speje k tomu impozantnému záveru, pri ktorom sa za fantastickej hudby plní brucho dopravného lietadla vojakmi posielanými bojovať nevediac za čo a premýšľať pritom, podľa čoho tí americkí akademici navrhujú nominácie.

Naturalizovaný bratislavský Kanaďan mi tvrdil, že správny preklad názvu mal znieť Ten, kto tancuje s vlkmi. Je to možné. Viac ma však potešilo, že sme sa zhodli na tom, že málokedy sa podarí nakrútiť taký nádherný, hlboko ľudský príbeh zasadený do krásnej prírody a podfarbený výbornou hudbou. A že omnoho častejšie stretneme potomkov tých primitívov v modrých uniformách, ako sa napchávajú hamburgerom a vyrevujú na nedeľnom futbalovom zápase.

Soundtrack som počúval omnoho skôr, ako som videl film a nemám k nemu žiadne výhrady. K filmu aj po niekoľkých projekciách výhrady mám, aj keď sa to zatiaľ obišlo iba so stratou jednej hviezdičky. Práve pri tomto filme pociťujem nevýhody päťhviezdičkového hodnotenia. Za kultový ho však nebudem považovať nikdy. Ani náhodou. Quentin Tarantino nemôže byť podľa mňa kultom, skôr diagnózou. Na druhej strane si myslím, že okrem Tarantina neexistuje nikto, kto by z takých mizerných črepín poskladal takú vynikajúcu mozaiku. Tak, ako sa v čínskej jedálni nesmiete zamýšľať nad tým, z čoho je to lahodné jedlo pripravené, ani u Pulp Fiction nie je vhodné do vnímania zapájať nič, s výnimkou očí a uší.

Keď si po niekoľkých desaťročiach pozerám film z mojich obľúbených šesťdesiatych rokov, nezriedka bývam sklamaný. Bola to iná doba a mnohé z toho, čo som obdivoval, už vybledlo. Klasické filmy sa snažím pozerať v optimálnych podmienkach, aby hodnotenie vyjadrovalo môj konečný vzťah k nim (ktovie, či sa k opakovanej projekcii ešte dostanem). V prípade Psycha niet rozdielu medzi pôvodným a súčasným dojmom. Je to úžasný film, na ktorom ako malú chybičku krásy vnímam iba vysvetľovanie duševného stavu Normana Batesa. To mi pripomína Sherlocka Holmesa vysvetľujúceho pomalšie chápajúcemu Watsonovi peripetie práve vyriešeného prípadu.

Už knižná predloha Kena Keseyho, ktorá vyšla pod názvom Bol som dlho preč bola taká pútavá, že mi ju nevďačný vypožičiavateľ zabudol vrátiť. Film je rovnako silný a predchnutý humanizmom a "človečinou". Film, ktorého každú minútu som prežil so zatajeným dychom, film, v ktorom iba zlomyseľný kritik nájde nejaké nedostatky, film, ktorý ma uchvátil napriek tomu, že nie je v ňom postava, s ktorou by som sa mohol, čo i len čiastočne, stotožniť. Asi najlepší film Miloša Formana. Film, ktorý je treba vidieť.

Je mi ľúto, ale toto je ďalší z filmov, ktorých hodnotenie znižujem pri opakovanej projekcii po pár desaťročiach od premiérového zhliadnutia. Nie preto, že by neprešiel skúškou časom. Naďalej ho považujem za vynikajúci film s úžasnými hereckými výkonmi, realistickým zobrazením doby a prostredia a nádhernou pesničkou. K plnému hodnoteniu mi však chýba osobný vzťah k príbehu a jeho protagonistom. A bez neho päť hviezdičiek nedávam.

Nádherný film nakrútený pred pol storočím podľa polovice Steinbeckovej knihy. James Dean v ňom predstavuje Cala Truska a je ľahké pochopiť, prečo ho milovali davy žien napriek tomu, že nakrútil iba tri filmy. Jeho stvárnenie Cala, ako hľadajúceho, túžiaceho, vybuchujúceho mladíka, niekedy prepadajúceho malovernosti a zúfalstvu je dokonalé a nezabudnuteľné. Cal môže žiariť aj vďaka skvelej ženskej spoločnosti Abry a jeho matky a poľahky dominovať nad nevýrazným Aronom a bigotným otcom. Film nie je ani zďaleka dokonalý, ale obsahuje niekoľko scén, kvôli ktorým ostáva v mojej Top 100.

Na tento film nedám dopustiť nielen preto, že to bol môj prvý western a pre ukážku jednoty času, miesta a deja, ale najmä pre charakterové vlastnosti z donútenia osamoteného hlavného hrdinu. Nezabudnuteľná je aj pieseň, ktorú zložil Dimitri Tiomkin. Zabudnuteľná pre mňa bola upnutá Grace Kelly, i keď to už v tej dobe bola slávna herečka a neskôr nemenej slávna monacká kňažná. V mojich spomienkach ju prekrýva živočíšna a vášnivá Katy Jurado napriek tomu, že to bola v podstate bezvýznamná herečka.