nascendi

Veľké prekvapenie. Čakal som všeličo, ale to, čo som videl ma dostalo. Videl som už niekoľko filmov podobného razenia a tri hviezdičky dávam iba preto, že film bol nakrútený počas vojny, keď ešte zďaleka nebolo jasné, kto v nej zvíťazí. Inak by to boli maximálne dve hviezdičky za Carole Lombard. Aj keď som Ninočku ocenil rovnako, rozdiel v dojme hrá jednoznačne v jej prospech.

Freddie Mercury je môj rovesník a kapela Queen je jedinou, na obľube ktorej sa zhodnem aj s osobami o jednu až dve generácie mladšími. Je preto samozrejmé, že som mal primerane veľké očakávania a tie sa, ako je obvyklé, nemohli naplniť. Freddie Mercury bol fenomén, ku ktorému je možné priblížiť sa podobou, gestami, ale nie spevom. Okrem toho u týchto quasi životopisných filmov som enormne citlivý na to, čo si režisér vyberie na stvárnenie, ktoré udalosti bude predkladať divákovi ako zlomové. Nie vždy som sa s ním dokázal stotožniť a Rami Malek, resp. ten umelec, ktorý mu vytvoril tú otrasnú zubnú protézu, moje sklamanie dovŕšil.

Mám z tohto filmu taký nejaký vágny dojem. Viem s určitosťou, že sa dal nakrútiť lepšie, výraznejšie, ale súčasne neviem, čo konkrétne bolo treba na ňom zlepšiť. Pozrel som si ho so záujmom, pretože šach som hrával a Bobby Fischer fungoval najmä v šesťdesiatych rokoch, keď sa toho toľko v najrôznejších oblastiach odohralo. Film je o šachoch, ktoré sa hrali na pozadí inej, veľkej šachovej partie - súboja veľmocí v studenej vojne. V nej sa pravidlá menili za pochodu a podmienky hry boli náročnejšie, ako len dostať divákov ďalej od šachovnice alebo odstrániť vibrácie kresla. Stojí za zváženie, či si režisér vybral najcharakteristickejší úsek života Bobbyho, venoval mu takmer dve hodiny a potom celý zvyšok jeho života vybavil niekoľkými textovými správami pred titulkami. Ale na to má licenciu a ja nemám do toho čo kecať. Nakoniec film ma celkom zaujal, tak som spokojný.

Je pravdepodobné, že literárna predloha má k westernu tak blízko, ako tento film k paródii na western. Nejdem polemizovať s obdivnými komentármi, nejdem sa čudovať, prečo najvýznamnejší režisér filmových westernov nakrútil film, ktorý mal ostať medzi jeho neznámymi dielami. Nechovám obdiv k Johnovi Wayneovi, hudba sa mi nepáčila, správanie sa čudných figúrok som nepochopil, umiestnenie deja do Monument Valley považujem za Fordov zlozvyk a z toho, čo malo byť humorom na odľahčenie deja bola spravidla iba nevtipná trápnosť. Nemôžem si pomôcť, ale ešte aj mayovky vyznievajú lepšie ako tento nepodarok a porovnávači toho filmu s Leoneho spaghetti westernmi premeškali svoju príležitosť mlčať. Napriek tomu tri hviezdičky, lebo mi bolo iba ľúto bez toho, aby som sa naštval.

Uznávam, že tento dokument sa vydaril. Život Amy Winehouse nie. Nebol to prvý film, ktorý ukazoval, ako niekoho zabije vlastný úspech. A tí príživníci, ktorí sa na každého úspešného človeka nalepia, tí paparazzovia, ktorí pre dobrý záber spravia čokoľvek a tí takzvaní manažéri, ktorí z umelca dokážu vyžmýkať aj kostnú dreň, tí sa dodatočne tvária tak nezúčastnene, ako keby to dianie iba pozorovali z diaľky. Jazz nie je môj obľúbený hudobný žáner, pri mojom veku buď poznám meno speváka a nedokážem si vybaviť žiadnu skladbu v jeho podaní alebo naopak páči sa mi nejaká skladba, ale nedokážem ju spojiť so žiadnym menom. Preto bol môj pohľad na tento dokument bez akejkoľvek emócie.

Zaujímavý dokument o nevypočítateľnom vládcovi Severnej Kórei. Aj keď má oproti svojmu otcovi niekoľko plusov, stále patrí do skupiny (Trump, Putin, Erdogan a ďalší), pre ktorých je unikátna existencia života na našej modrej planéte iba zanedbateľnou komplikáciou pri rozohrávaní svojich patologických hier, v ktorých sú hlavnou postavou. Za najdesivejšie obrazy považujem úprimné náreky pri úmrtí Kim-čong-ila a spontánne brodenie sa v rieke, aby sa o čosi priblížili k jeho nástupníkovi plaviacom sa okolo na člne. Jedna generácia na odvykanie pravdepodobne nebude stačiť.

Pred tromi dňami som si pozrel Free Solo a zdalo by sa, že ide o dokumenty rovnakej krvnej skupiny. Ale nie. Zatiaľ, čo pri Free Solo išlo najmä o technickú stránku veci, o vytvorenie rekordu, Amazoniu vertical považujem za expedičný film. Film o dlhej, neprebádanej a všemožným spôsobom nebezpečnej výpravy. Výpravy na miesta, ku ktorým sa všetko ničiaca "civilizácia" neustále približuje. Buď vypaľovaním savany alebo vozením rozmaznaných turistov motorovými člnmi kam až sa dá. Nerozumel som výhodnosti šľapiek pri chôdzi po rôznorodom povrchu, nerozumel som množstvu hadov a chrobače bez vážnych následkov pre členov výpravy a nerozumel som ešte pár veciam. Ale rozumel som záveru, ktorý upozorňuje, že kam sa dostane tá zábavychtivá banda, tam skončí aj tá najdivokejšia príroda.

Obdivujem tvorivý tím, ktorý dokázal vykúzliť v africkej rezervácii úžasný príbeh. A tak ako sa u kúzelníkov nesnažím prísť na ich triky, nezamýšľam sa ani nad tým, akým zázrakom sa toto všetko podarilo nakrútiť a vtiahnuť tak diváka doprostred príbehu. Dokonalé zladenie aktérov, príbehu a hudby bolo nutnou podmienkou. Pridanou hodnotou bolo dokumentovanie krásy a krutosti divokej prírody. Ale ľutovať obete kolobehu života a smrti bude divák iba do chvíle, kým sa objavia vypasení kreténi na džípoch,. ktorí dokonalými zbraňami strieľajú na všetko, čo sa hýbe a nie sú pritom ani hladní.

Mám dva dobré pocity v spojitosti s týmto filmom. Prvý je, že som sa neúmyselne dostal až k sledovaniu posledných 40 minút filmu a bolo som tak ušetrený toho, čo komentátori kritizujú. A druhý je moja zásada nehodnotiť dokumentárne filmy, pretože priemer dvoch rozporuplných pocitov, ktoré som ma u tohto filmu je iba priemerom. Nemám rád horolezectvo. Videl som niekoľko filmov o horolezcoch a neoslovuje ma odôvodnenie ich lezenia tým, že tam ten kopec je. Na druhej strane uznávam, že nič podobne fascinujúce, ako zábery z jeho lezenia na Kapitána, som nevidel a pravdepodobne už ani neuvidím. So záverom filmu prichádza otázka - Čo ďalej?

Je mi veľmi ľúto, že sa nemôžem stotožniť so štvorkovými hodnoteniami väčšiny užívateľov. Krásna príroda vo mne evokovala obrazy a vône z prázdninových pobytov na Strednom Slovensku. Piesne boli krásne, tance dokonalé, len ich bolo veľa. Tak veľa, že som si pripadal, ako keby som sledoval nejaký etnomuzikál. Stretnutie so Zacharom a Mistríkom a ľúbozvučná reč ma potešili, ale viac ako tri hviezdičky nedokážem dať.