nascendi

Popol a diamant som mal možnosť vidieť po takmer päťdesiatich rokoch. Vtedy ma inšpiroval ku kúpe literárnej predlohy od Jerzyho Andrzejewského, dnes k ubratiu jednej hviezdičky. Napriek tomu ho považujem za veľmi dobrý film, pri hodnotení ktorého je treba prihliadať ku všetkým obmedzeniam, panujúcim v dobe jeho nakrúcania. Z filmárskeho a hereckého hľadiska podľa mňa zostarol iba minimálne.

Po toľkých rokoch od premiéry a s prihliadnutím k súčasnej produkcii už málokto označí tento film za perverzný, škandálny, či poburujúci. Veď on vlastne ani nie je o sexe, ale o osamelosti, o bolesti a o zúfalstve. A o pokrytcoch. Ale tí nie sú na plátne, ale v hojnom množstve pred ním.

Tak sa mi konečne na tretí pokus podarilo dopozerať tento skvost svetovej kinematografie všetkých čias. Pri prvých pokusoch som koniec vždy prespal, pretože film televízia veľmi predvídavo dávala v neskorých nočných hodinách. Inak tie scény pôsobia rovnako odpudivo aj v predpoludňajších hodinách. Nielen scény, ale prakticky celý film mi pripadal odpudivý, odporný a zvrátený. Pristihol som sa pri pocite, že Fincher nie je výrazne menší psychopat, ako postava vo filme. Možno tiež verí na nejaké poslanie. Určite sa vo svojom remesle vyzná. Poburuje ma posolstvo, ktoré vysiela divákovi a zaujíma, kam až ho dovedie cesta, na ktorú sa vydal. Problém vystihol užívateľ, ktorý tento film porovnal s Mlčaním jahniat. Aj v ňom bolo niekoľko nevábnych záberov, ale tie neboli cieľom, vyplývali z deja a dokresľovali ho. Nemám najmenšie námietky. V rámci psychohygieny si však Sedem radšej zapamätám ako film s nezmyselne moknúcimi detektívmi, ktorí si rovnako nezmyselne svietia baterkami aj tam, kde by stačilo stlačiť vypínač. Dvoma hviezdičkami hodnotím filmy, ktoré ma sklamali až do mierneho rozčúlenia. To je prípad tohto filmu, ktorý už nehodlám vidieť, ani nič meniť na jeho hodnotení. Aj keby som mal byť exkomunikovaný z ČSFD.

Z tohto filmu som pred pár rokmi videl iba kúsok, a aj to v neskorých večerných hodinách. Už si nespomínam, čím ma tak štvorhviezdičkovo zaujal. Teraz som si ho nahral a cez deň pozorne pozrel. Obrovské prekvapenie. To je predsa film nakrútený psychopatom a pre psychopatov a vôbec ma nezaujíma, či tým psychopatom bol Stone alebo Tarantino. Prikláňam sa k názoru, že obaja. Aká satira, aké varovanie? Sú to iba bohapusté orgie násilia pre divákov, ktorí svoj záujem dokážu vybudiť iba takto silnými podnetmi. Po zhliadnutí výtvorov tohto typu sa vo mne prebúdza moralista.

Ťažko mi je vysvetľovať a odôvodňovať, prečo West Side Story patrí do desiatky mojich najobľúbenejších filmov. Ťažko mi je pochopiť, prečo som ho nenašiel medzi tromi stovkami najlepšie hodnotených filmov. Ťažko mi bolo pred 30 rokmi vysvetliť predavačke v obchodnom dome Dunaj, aký poklad vo forme LP so soundtrackom mi za púhych 300 Kčs predáva. Pretože aktualizovaný príbeh Romea a Júlie, v ktorom vytvorila Natalie Wood svoju životnú úlohu a v ktorom boli od čias Freda Astaira a Gene Kellyho najúžasnejšie tanečné kreácie nepotrebuje pri zaraďovaní do mojej Top ten žiadne zdôvodnenie. Aj 50 rokov po premiére mám z jeho sledovania rovnako skvelé pocity, ako keď som ho videl po prvý raz.

Veľkolepý, zdanlivo pomaly plynúci western, ktorý snáď ani westernom nie je. Je o stretnutí troch veľkých túžob. Túžby podnikateľa doviesť, napriek chatrnému zdraviu, železnicu k Pacifiku. Túžby osadníka, zabezpečiť pokojný život svojich detí predvídaním trasy a potrieb budovanej železnice. A túžby záhadného hráča na harmoniku, pomstiť smrť svojho brata. Obrovské detaily, páliace slnko, všadeprítomný prach, neobvyklé plášte, kvílivý zvuk ústnej harmoniky striedaný zasnenou, nádej budiacou melódiou, to všetko a mnohé ďalšie som našiel pohromade iba v tomto filme. A to je tiež dôvod, prečo patrí medzi moje najobľúbenejšie a dokážem ho pozerať opakovane.

Ďalší nedotknuteľný film, ktorý akademici zabudli nominovať na Oscara. Za nedotknuteľný ho považujem napriek tomu, že muzikál nepatrí k mojim vyhľadávaným hudobným žánrom, hnutie hippies ma neoslovilo, nenosím dlhé vlasy a neochutnal som LSD. K pocitu pohody mi stačí pustiť si soundtrack alebo celý film, vychutnávať si, ako všetko speje k tomu impozantnému záveru, pri ktorom sa za fantastickej hudby plní brucho dopravného lietadla vojakmi posielanými bojovať nevediac za čo a premýšľať pritom, podľa čoho tí americkí akademici navrhujú nominácie.

Naturalizovaný bratislavský Kanaďan mi tvrdil, že správny preklad názvu mal znieť Ten, kto tancuje s vlkmi. Je to možné. Viac ma však potešilo, že sme sa zhodli na tom, že málokedy sa podarí nakrútiť taký nádherný, hlboko ľudský príbeh zasadený do krásnej prírody a podfarbený výbornou hudbou. A že omnoho častejšie stretneme potomkov tých primitívov v modrých uniformách, ako sa napchávajú hamburgerom a vyrevujú na nedeľnom futbalovom zápase.

Soundtrack som počúval omnoho skôr, ako som videl film a nemám k nemu žiadne výhrady. K filmu aj po niekoľkých projekciách výhrady mám, aj keď sa to zatiaľ obišlo iba so stratou jednej hviezdičky. Práve pri tomto filme pociťujem nevýhody päťhviezdičkového hodnotenia. Za kultový ho však nebudem považovať nikdy. Ani náhodou. Quentin Tarantino nemôže byť podľa mňa kultom, skôr diagnózou. Na druhej strane si myslím, že okrem Tarantina neexistuje nikto, kto by z takých mizerných črepín poskladal takú vynikajúcu mozaiku. Tak, ako sa v čínskej jedálni nesmiete zamýšľať nad tým, z čoho je to lahodné jedlo pripravené, ani u Pulp Fiction nie je vhodné do vnímania zapájať nič, s výnimkou očí a uší.

Keď si po niekoľkých desaťročiach pozerám film z mojich obľúbených šesťdesiatych rokov, nezriedka bývam sklamaný. Bola to iná doba a mnohé z toho, čo som obdivoval, už vybledlo. Klasické filmy sa snažím pozerať v optimálnych podmienkach, aby hodnotenie vyjadrovalo môj konečný vzťah k nim (ktovie, či sa k opakovanej projekcii ešte dostanem). V prípade Psycha niet rozdielu medzi pôvodným a súčasným dojmom. Je to úžasný film, na ktorom ako malú chybičku krásy vnímam iba vysvetľovanie duševného stavu Normana Batesa. To mi pripomína Sherlocka Holmesa vysvetľujúceho pomalšie chápajúcemu Watsonovi peripetie práve vyriešeného prípadu.