nascendi

Výmenu som si s chuťou opakovane pozrel nielen preto, že som k nej nemal napísaný komentár. Filmy nakrútené podľa skutočných udalostí majú svoje zvláštne čaro. Príbeh, ktorý sa viac-menej náhodne dostal Eastwoodovi dostal do rúk, bol dostatočne zaujímavý a nosný, takže bolo iba vecou jeho tvorcov, či z neho vznikne film príťažlivý aj pre divákov. Myslím, že sa to podarilo. Atmosféra, dobové reálie, herecké výkony, ako aj spracovanie príbehu boli z môjho pohľadu takmer bezchybné. Na druhej strane som mal dojem, že film vyvrcholil už pár minút pred koncom a Angelina Jolie mi do hlavnej úlohy celkom nesadla, aj keď sa snažila zo všetkých síl. Takže vynikajúci film, ktorý však na najvyššiu priečku nedosiahol.

Nedokážem odhadnúť koľkokrát som Antona Špelca videl a ani netuším, koľkokrát som použil niektorú z početných hlášok, ktoré odzneli v tomto slávnom filme. Dokážem si však spraviť prehľad mojich hodnotení filmov, v ktorých Vlasta Burian hral a zaradiť Antona Špelca medzi jeho nadpriemerne dobré filmy. Je mi to ľúto, ale ani moja obľuba Vlastu Buriana spojená s nostalgiou mi neumožňujú ani jeden z jeho filmov zaradiť k tým, ktoré považujem za vynikajúce a pridelil som im štyri hviezdičky.

Kočár do Vídně bol pre mňa v čase premiéry veľmi príjemným prekvapením. O čo menej v ňom bolo hercov, dialógov i scén, o to viac námetov poskytoval na zamyslenie sa. Aj knižnú predlohu Jana Procházku som si v roku 1967 kúpil (za 8.- Kčs), aby som sa presvedčil, že by ju v tej dobe nikto lepšie nenakrútil ako Karel Kachyňa. Majestátna organová hudba, nekončiaci jednotvárny les (ako pohybujúce sa rákosie v Onibabe) so zlovestným oparom, traja ľudia a dva kone vytvárali ťaživú atmosféru, ktorá pri Kristinom sledovaní pohybu voza prechádzala až do hororového ladenia. Tentoraz som si už všimol aj drobné nedostatky, ktoré o niečo znižujú pôvodný veľkolepý dojem. I tak považujem Kočár do Vídně za jeden z najvýznamnejších československých filmov druhej polovice 20. storočia.

Dvaja, ktorí sa náhodne stretli, štyri dni, ktoré spolu prežili a výsledkom je film, ktorý síce rozdelil užívateľov ČSFD na dve protichodné skupiny, ale tú, ktorú zasiahol, zasiahol do čierneho. Už som viackrát písal, že problémom pri písaní komentárov k romantickým filmom je, že pisateľ pri nich odkrýva časť seba. A pretože špeciálne u tohto filmu nemám o to záujem, napíšem iba, že nikdy predtým a ani potom som nevidel tak skvelý, do detailov zvládnutý herecký výkon, aký predviedla Meryl Streep. Že Clint na chvíľu opustil úlohy drsných policajtov, pištoľníkov a pomstiteľov a vo svojom filme, ktorý vynikajúcim spôsobom aj režíroval, si uveriteľným spôsobom zahral nový typ postavy. Že aj pri opakovanom zhliadnutí si môže divák vychutnať skvelé dialógy a ponoriť sa do príbehu aj vďaka dobre vybranej hudbe. Že film okrem zážitku samotného ponúka viacero možností na zamyslenie sa a hľadanie vlastnej odpovede na nadhodené otázky. Že obsahuje scény, ktoré ani po rokoch nevymiznú z pamäti. Že je to film, ktorý zaslúžene patrí do mojej stovky najobľúbenejších.

Po dlhej dobe veľmi príjemné prekvapenie. Filmov z väzenského prostredia už bolo nakrútených neúrekom. Časť z nich sa vydarila a Cela 211 patrí k nim. Scenár k nej je napísaný veľmi vierohodne. Herci, v tomto prípade skôr predstavitelia úloh, boli starostlivo vybraní, čo významne prispelo k uveriteľnosti príbehu. Prostredie väznice bolo autentické, pripravené so zmyslom pre detail. Prehnitosť väzenského systému bola zvýraznená primeraným spôsobom, ale nedominovala. Od plného počtu hviezdičiek film delilo iba niekoľko dejových zvratov a scén v druhej polovici filmu, pri ktorých som dvíhal obočie.

Vždy ma poteší, keď si môžem po mnohých rokoch opätovne pozrieť film, ktorý ma v mladosti nadchol. Tentoraz ma potešila ČT2 zaradením Rebela bez príčiny do svojho dnešného programu. Potiaľ dobré správy. Zlou správou je, že som 111 minút márne hľadal dôvody niekdajšieho nadšenia. Iste, James Dean mal nepopierateľnú charizmu. A červenú bundu k tomu. Natalie Wood bola krásnou ženou. Ale všetko ostatné dosahovalo po tých rokoch najviac priemeru. Takže resumé znie: dve hviezdičky dolu a z Top 100 von. Je mi to ľúto, ale nostalgia do hodnotení, ani komentárov nepatrí.

Atmosféra roku 1968 je atmosférou mojej generácie, takže veľmi dobre vnímam o čom tento film chcel byť. V kameramanovi Miroslavovi Ondříčkovi, režisérovi Lindsayovi Andersonovi a mladom Malcolmovi McDowellovi mal k tomu najlepšie predpoklady. Vynikajúcim spôsobom sa podarilo zachytiť postupne hustnúcu atmosféru v tradíciami spútanej internátnej škole. Vítané boli aj absurditou poznačené vsuvky a experimentovanie s farbami. Neubránil som sa však pocitu nesúrodosti a prílišnému tlačeniu na pílu v snahe dosiahnuť čo najväčší efekt. V každom prípade zaujímavý a podnetný film.

Ak by som mal toto, čo sa zdráham nazvať filmom, brať vážne, potom by som to musel nazvať urážkou. Urážkou od úvodnej skladby We Will Rock You až po idiotský záver. V popiske je to označené štyrmi žánrami, z ktorých som ochotný uznať iba jeden, a to, že išlo o akčný film, pretože som si všimol, že sa v ňom niečo hýbalo. Vlastne som to pozeral iba kvôli Heathovi Ledgerovi, ktorého som nechcel mať fixovaného na teplého kovboja zo Skrotenej hory. Ale po záverečných titulkoch ostávam naďalej pri Skrotenej hore.

Sladký život som videl už v roku 1963 v rámci Filmového festivalu pracujúcich. Bolo to v hradnom amfiteátri, ktorý zaplnili diváci vysoko nad jeho kapacitu. Dôvodom boli chýry, že vo filme "platinová samica" predvedie striptíz, čo v tej dobe bolo nepredstaviteľné. Už vtedy som si všimol, že tento film má množstvo iných kvalít, ktoré zatieňujú pôvodný motív jeho návštevy. Tento dojem silnel pri každom ďalšom zhliadnutí a v dnešnej dobe, keď človek narazí na odhalené prsia tisíckrát častejšie, ako na kvalitný film, ustúpil erotický prvok filmu úplne do pozadia. Túto veľkolepú mozaiku mám z Felliniho filmov najradšej. Fellini bol bystrým, až geniálnym pozorovateľom a pokiaľ sa nevŕtal vo svojom detstve, vo svojich predstavách, fóbiách a obsesiách dokázal nakrúcať vynikajúce filmy. Sladký život je jedným z nich. Napriek dobe vzniku je stále aktuálny. Veď predstavy našich novozbohatlíkov o "sladkom živote" sa príliš nelíšia od predstáv figúrok z tohto filmu.

Už som sa viackrát zmienil o problémoch, ktoré mám s romantickými filmami. Pravdepodobne som tiež niekde vyjadril názor, že Barbra Streisand je podľa mňa vhodná maximálne na audiovýstupy. Takže mi ostáva iba dodať, že medzi Redfordom a Streisand to nemôže iskriť pri akomkoľvek napätí. Film považujem za falošný a nudný. U máloktorého som tak často pozeral na hodinky a túžobne očakával koniec. Márne som sa snažil v dialógoch zachytiť niečo, čo by ma zaujalo. A tak mi v pamäti ostane iba známa pieseň a komicky vyzerajúci mladý James Woods. Dve hviezdičky a už nechcem o tomto filme ani počuť.