nascendi

Neviem o čom je dánsky manifest Dogma, ale s určitosťou viem, že som práve dopozeral vynikajúci film. Kedysi sme vraveli: "To je ako vo filme", keď sme chceli vyjadriť, že je niečo neskutočné, nereálne. Ak by sa nakrúcali iba takéto filmy, nikto by také prirovnanie nevymyslel. Pravdivosť, uveriteľnosť, nevyumelkovanosť, to pokladám za najväčšie devízy tohto filmu, ktorý chvíľami sledujete, ako dokument. Herci boli bezchybní, dialógy sa nezrodili v pracovni, ale boli odpočuté. Hudba mi výnimočne vôbec nechýbala. Btw. všimol si niekto podobu Madsa Mikkelsena (v tomto filme) s Pavlom Liškom?

Aj keď som film videl niekoľkokrát, pozrel som si ho kvôli komentáru a potvrdzujúcemu hodnoteniu, ešte raz. Naplnil moje očakávania. Okrem zaujímavého a stále aktuálnejšieho príbehu, neutíchajúceho svižného tempa a spoľahlivej trojice hlavných predstaviteľov ma tentoraz upútala aj výborná hudba. Film naďalej patrí k mojim najobľúbenejším, a ak by bolo povinné napísať o každom filme aj niečo negatívne, tak v tomto prípade je to Regina King.

Pouta považujem za zaujímavý a nevšedný film. Pokus o preniknutie do sveta Štátnej bezpečnosti, jej spolupracovníkov a jej obetí však ostal akýsi nedotiahnutý. Filmu dominuje postava Antonína Rusnáka skvelo stvárnená Ondřejem Malým, vydarených bolo viacero scén, aj celková atmosféra. Za najväčší nedostatok považujem prepálenú stopáž a neviem si dosť dobre predstaviť, ako by som sa mrvil v kresle, ak by som film videl v kine. Tiež mozaika príbehov jednotlivých aktérov do seba nezapadala bezchybne. Nepochopil som zámer tvorcov dosiahnuť nezrozumiteľnosť časti dialógov ich prehlušením rôznymi šumami a ruchmi. Celkovo nadpriemerný film, ktorému by prospelo, keby si ho pred uvedením do distribúcie režisér so strihačom ešte raz zobrali do parády.

Iba včera som písal o svojej precitlivenosti na historické reálie, ak sa týkajú doby, v ktorej som žil, a deň po vydarenom PF 77 som mal možnosť vidieť ďalší film, ktorý ma prekvapil a potešil. Vracenky sú málo známym, ale veľmi vydareným retro filmom, ktorý upúta nielen čudným názvom. Dobrým nápadom bolo pozrieť sa na zlé obdobie našich dejín optikou desaťročného chlapca a ešte lepším nakrútiť film ako čiernobiely. Potom už stačilo dohliadnuť na to, aby štyridsaťročný odstup od zobrazovaného obdobia nebol viditeľný a výnimočný film bol na svete.

Som precitlivený na každý detail vo filmoch zobrazujúcich dobu, v ktorej som žil. Preto som nemal problém nedoceniť slávne Pelíšky a tomuto televíznemu dielu dať štyri hviezdičky. Oceňujem na ňom nielen kvalitný scenár a autentický výkon Vlasty Chramostovej, ale aj dotváranie dobovej atmosféry prelínaním dokumentárnych a hraných záberov. Na druhej strane si myslím, že jemnejšie a tým aj rafinovanejšie zobrazenie funkcionárov, policajtov a eštébákov by účinok TV filmu na mladých divákov zvýšilo.

Nad komentármi sa v poslednej dobe objavuje text, ktorý začína slovami: Tento film možná neohromí. To je pravda, Čarodejnice z Eastwicku ma neohromili. Zaujali ma, chvíľami aj pobavili, započúval som sa do výbornej hudby, lepšieho herca na titulnú úlohu si ani neviem predstaviť, ale to je všetko. Dáviace scény ma ako obvykle odpudzovali a k mystičnu nemám potrebný vzťah. Doplnil som si medzeru vo vzdelaní (Kleopatra) a tri hviezdičky považujem za maximum možného.

Historické filmy nie sú práve mojou parketou, k veľkému Williamovi zhliadam s nekritickou úctou a Kennetha Branagha som si doteraz nevšimol. Preto som pred sledovaním Henricha V. nemal veľké očakávania. Bol som však veľmi príjemne prekvapený majstrovským uchopením predlohy, jej nedivadelným poňatím a najmä realistickou dobovou atmosférou. V historických filmoch ma znechucujú vymydlení herci s vybieleným chrupom a bezchybných kostýmoch, o herečkách ani nehovoriac. V tomto filme som si užil takmer všetko čo mi bolo ponúknuté, od jazyka, cez psychológiu postáv, kráľovskú vznešenosť, bojové scény a úchvatnú hudbu, takže obočie som zdvihol vlastne až niekedy v závere pri komplikovanom dvorení. Nič to však nezmenilo na poctivých štyroch hviezdičkách, ktoré film odo mňa dostal. A pri zmienke o Kennethovi Branaghovi už budem vedieť o koho ide.

Vezmeme piatich hercov najvyššieho levelu, pridáme ich do upravenej literárnej predlohy a dochutíme hudbou Hansa Zimmera. Podľa receptu a aj podľa mienky užívateľov ČSFD by to malo byť chutné. A nebolo. Príbeh je čiernobiely, videný ľavicovou optikou, vzdialene pripomínajúci Búrlivé výšiny, dejový záber niekoľkých desaťročí sa nevydaril, herci až na Jeremy Ironsa neohúrili a slovenský dabing potopil zvyšok. Napriek všetkému som film dopozeral až do konca, čo svedčí o mojej vytrvalosti, pretože nudných miest v ňom bolo aj na niekoľko filmov. Nebyť Jeremy Ironsa a Zimmerovej hudby mal by som značný problém nájsť nejaké pozitívum oceniteľné hviezdičkou.

Neplánovane som zachytil iba druhú polovicu tejto romantiky v Bielom dome a som vcelku spokojný. Ústredná dvojica je dobre vybraná, prezidentský tím uveriteľne zohráva úlohu dobre namazaného mechanizmu, ktorý identifikuje a vyhodnocuje záujmové vektory amerického politického života a boja. Dobre sa mi počúvali nielen starostlivo napísané dialógy, ale aj vkusná hudba, takže tri hviezdičky bez pochybností.

Asi som sa dal zlákať Morriconeho hudbou. Film okrem nej vlastne ani nemal čo ponúknuť. Pripomenul mi oveľa slávnejší film Viva Maria!, ktorý okrem vtipu ponúkol aj Brigitte Bardot a Jeanne Moreau. Od výraznej nudy ma neoslobodili Franco Nero, ani Jack Palance, takže dve hviezdičky sú za Morriconeho, aj keď sa tentokrát o hudbu delil.