nascendi

Asi nie je zriedkavou vlastnosťou starnúcich režisérov, že si ku koncu kariéry nakrútia film, ktorým potešia svoje oko. Prihodilo sa to Kubrickovi (Eyes Wide Shut), Trierovi (Nymfomanka) i Bertoluccimu (Rojkovia). Nie som moralista, takže mi tento sklon neprekáža, len okrem jeho saturácie musí byť vo filme niečo, čo by zaujalo aj po zásahu socialistického cenzora. A to často chýba. K Nymfomanke I som napísal: "Až sa mi žalúdok obracal, keď boli jednotlivé šukačky prerušované rozborom Bachovej hudby alebo zvláštnosťami Fibonacciho postupnosti." A Rojkovia u mňa dopadli takmer rovnako. Ono sa vo filme veľa neudeje a ani veľa zaujímavého nepovie. Všetko sa točí okolo sporo oblečenej Evy Green a keď je už toho príliš, vyjde sa do ulíc kde sa búria mladí ľudia. Síce presne nevedia proti čomu a za čo, ale to možno príde časom. Takže som spokojný, že som film videl, ale k poslednému tangu mám lepší vzťah.

Mám ďaleko k tomu, aby som sa pokúšal o nejaké quasiodborné hodnotenia a rozbory. K spokojnosti mi postačuje, že som 101 ročný a 93 minút trvajúci nemý film bez problémov dopozeral. Oceňujem dobrú prácu pri jeho reštaurovaní. Viacero epizód, či hereckých prejavov vzbudilo môj záujem a rešpekt. Bohužiaľ celá melodramatická línia s armádou spásy a bojom proti alkoholizmu presiahla mieru mojej tolerancie. A keď k tomu pridám hudbu, ktorá v niektorých momentoch výrazne rušila celkový dojem, nemôžem dať tomuto pomerne slávnemu filmu viac, ako tri hviezdičky. Som rád, že sa mi podarilo splniť jeden zo starých dlhov z doby, keď som väčšinu filmov sledoval vo filmovom klube.

Na začiatok si vypomôžem citátom od Škvoreckého: "Já sám vyžaduji pouze nejlepší z nejlepšího, neboť pouze to jest pro mne dosti dobré". V citáte šlo o Predanú nevestu, v tomto texte o La Traviatu. Vo filme sa zišiel Alexandre Dumas ml., Giuseppe Verdi, Franco Zeffirelli, Placido Domingo a ďalší, ktorých nepoznám, aby vytvorili lahôdku pre milovníkov opery (ale nie tých z o Some Like It Hot). Moje tri hviezdičky nevyjadrujú uznanie tomuto konkrétnemu spracovaniu tejto konkrétnej opery, ale moje žánrové obmedzenie. Samozrejme, že som ocenil skvelú výpravu, lokalizoval som známu áriu (zaznie v 12 minúte) do tejto opery a mohol by som spomenúť niekoľko ďalších kladov, ale milovníka opery to zo mňa neurobí. Dodatok: Vo filme zohrala vynikajúci part Teresa Stratas, ktorú som nepoznal. Ale medzi inými interpretkami na YouTube som lepšiu nenašiel. A o najznámejšej árii už viem, že má názov Brindisi.

Goyove prízraky a Ragtime sa mi dlhšiu dobu z Formanovho diela vyhýbali. Goyove prízraky sa mi, aj v dobe, keď televízie ignorujú vysielanie filmov, podarilo vďaka ČT2 pozrieť. Úvodná časť sa mi pre nepremlčateľnosť inkvizičných zločinov cirkvi páčila a nechápal som odsudzujúce komentáre a nízke hodnotenia. Ale keď sa dianie vo filme preklopilo do telenovely, uvedomil som si, že nie všetky Formanove filmy sú mimoriadne. Odmietam však uznať za dôvod zlyhania akúsi formu demencie, ktorou operujú niektorí "znalci", skôr si myslím, že sa pustil do nakrúcania skôr, než mal film ujasnený  a kompaktný, čoho dôsledkom bola nevyrovnanosť mätúca diváka.

Pravdupovediac nechápem celkom hodnotiteľské nadšenie (pôvodne som chcel napísať humbuk alebo hystériu) tejto minisérie. Nemá význam porovnávať ju so Sametovými vrahmi a porovnanie s Prípadmi 1. oddelenia neposkytuje jednoznačný výsledok. Obe série sú zručne nakrútené, dobre obsadené a zahrané, využívajúce potenciál Josefa Mareša a doby, ktorá tieto udalosti priniesla. Ale to je asi tak všetko. Mňa v tejto sérii najviac zaujal Martin Finger. Nedostatky nespomínam, pretože ich nebolo viac, než je obvyklé. Prečo potom "iba" tri hviezdičky? Lebo patria k môjmu najčastejšiemu a najobľúbenejšiemu hodnoteniu, s ktorým je spokojný aj pán Gauss a sú výsledkom zohľadnenia všetkého, čo som videl z filmovej produkcie 20. a pätiny 21. storočia. Takže päť hviezdičiek, ani náhodou.

Ďalší z filmov, ktorý ma neoslovil. Zjednodušene by sa dalo povedať, že je to film, v ktorom sa Nakajima panicky obáva atómových a vodíkových bômb a plánuje emigráciu celej rodiny do Južnej Ameriky, ktorá by podľa jeho informácií bola po jadrovej vojne jediným bezpečným miestom na Zemi. Všetci ostatní sa potia, klaňajú a chcú ho zbaviť svojprávnosti. Film reflektuje na psychózu časti japonského obyvateľstva, ktorá pretrváva aj po desiatich rokoch od jadrového útoku na Hirošimu a Nagasaki. Súčasným divákom už film nemá čo povedať.

Zistenie, že už sochoking objavil spojitosť tohto filmu so Želarmi zrazilo moje ego nižšie a nepomohol by som si ani paralelami s Leonom. Tento film mi celkom nesadol, aj keď som sa pri ňom nenudil. Ale filmy, ku ktorým nemám ani najmenší vzťah môžem ohodnotiť nanajvýš tromi hviezdičkami, čo mnohým môže pripadať ako neprimerané. O všeličom by sa v spojitosti s týmto filmom dalo písať, ale mňa v podstate trápi iba úloha stíhačky kvartálne prelietavajúcej cez obraz.

Ako filatelistu vo výslužbe ma zaujímal príbeh, v ktorom má poštová známka väčší význam, ako ten, ktorý jej pripisujú katalógy. Príbeh a jeho spracovanie sa mi páčili, v náhlom záverečnom obrate nevidím nič neprípustného, herecké výkony boli, ako obvykle výborné, ale napriek tomu všetkému nenachádzam dôvod, aby som tento televízny film považoval za niečo viac, ako slušný nadpriemer.

Už ani neviem, ako som sa k tomuto málo známemu filmu dostal. Ale má aktuálne 82 %, Joanne Woodwardová   okrem toho, že bola veľmi dobrou herečkou, bola aj manželkou môjho najobľúbenejšieho herca a Lee J. Cobba som si najvýraznejšie pamätal z Dvanástich rozhnevaných mužov. Nemenej dôležité bolo aj to, že som sa dostal k filmu s titulkami. Samotný film ma oslovil predovšetkým výkonom Joanne, menej už zobrazovaným príbehom, napriek tomu, že vznikol na základe skutočnosti. Zvlášť ku koncu bolo málo uveriteľné prepínanie sa Evy do alternatívnych postáv len na základe požiadania. To dosť narúša moje laické predstavy o fungovaní schizofrénie.

Neviem, čo ma primälo, aby som sa po dvoch nevýrazných skúsenostiach s filmami, v ktorých vystupoval dvojfares s trasľavým kolegom, odhodlal pozrieť si tretí. Dočkal som sa očakávaného. Opäť išlo o film, ktorý môžem charakterizovať jedným slovom - nesympatický. Nedokážem ani vymenovať niečo, s čím som bol spokojný. Síce som film dopozeral aj bez rýchloposunu, ale nedokázal by som niekomu povedať, čo mi vlastne dal. Takže som najradšej, že film skončil a už nikdy sa k nemu nevrátim, ani myšlienkami.