nascendi

Dávidogoliášovské boje nie sú v americkej kinematografii žiadnou zvláštnosťou. Námatkou spomeniem Čarodejníka, Erin Brockovich alebo trebárs Porotu s Dustinom Hoffmannom. Jedným z ich problémov je, že tvorcovia musia divákovi celý problém najprv vysvetliť, čím riskujú istú rozvláčnosť filmu alebo to neurobia a riskujú divácke nepochopenie problému. Michael Mann sa pustil prvou cestou a film je naozaj o niečo dlhší, než by bolo optimálne. Ale to je tiež jediná výhrada, ktorú voči filmu mám. Herci predvádzajú výkony na hranici svojich možností a Al Pacino asi aj za ňou. Aj všetky ostatné komponenty filmu sú vytvorené a poskladané profesionálne, takže štyri hviezdičky dávam bez zaváhania.

Druhý z nahratých filmov, u ktorého som si nevšimol, že je zaradený do žánru hororov. Horory nemám rád z princípu a znesiem nanajvýš hororovú komédiu. V tomto prípade však išlo o čistú duchárinu, ku ktorej mal nedávno zosnulý rovesník Ivan Reitman dosť blízko. O tomto výtvore môžem napísať iba to, že bolo odo mňa hrdinstvom dopozerať ho do konca bez zapnutia rýchloposunu.

Aj po opakovanom zhliadnutí Nolanovej Insomnie som presvedčený o mimoriadnosti tohto filmu. Nejde o zručne nakrútenú detektívku s výborne obsadenými hercami. Skôr je to zamyslenie sa nad tým, aké sú dôsledky, keď niekto "zíde z cesty". Rozkošatený dej s viacerými motívmi, častými zvratmi, atraktívnou kulisou aljašského mestečka, kde noc signalizuje iba čas na hodinách, postavy z mäsa a kostí, z ktorých ani jedna nie je jednoznačne kladná alebo jednoznačne záporná, to všetko sú dôvody, pre ktoré sa oplatí tento mimoriadny film vidieť. O hereckých výkonoch sa netreba rozpisovať, pretože u takých mien je normálne ich predpokladať. Ešte by som chcel niekedy vidieť pôvodnú európsku verziu, aby som vnímal odlišnosti v spracovaní témy.

Asi bude najlepšie nezdržiavať sa písaním komentára, prihlásiť sa ku komentáru môjho obľúbenca Radka a iba hodnotením vyjadriť, že to bol podľa mňa pozerateľný film nakrútený zrejme bez vyšších ambícií, čo sa tvorcom aj podarilo.

Čoraz častejšie sledujem filmy, ktoré som nemal v úmysle sledovať.  Predpoklad, že Tykwer, Owen a Watts mi zabezpečia spokojnosť v hodnote troch hviezdičiek bol naplnený. Spokojnosť, o ktorej píšem, je dôvodom, pre ktorý sa nezamýšľam nad vierohodnosťou príbehu, nad rozstrieľaním Gugenheimovho múzea, ani nad hrami mocných. Zapol som, videl som a čo viac by som v dnešnej dobe aj chcel?

Príjemne plynúci filmík, pri sledovaní ktorého je vhodné sa nad ničím príliš nezamýšľať a hlavne nič neriešiť. V niektorých momentoch mi pripomenul českú "čarodejnícku" filmovú tvorbu.

Dnes bol zvláštny deň. Dopoludnia som si pozrel Pečovatela, večer Interstellar. Zatiaľ čo dominantným pocitom z dopoludňajšieho filmu bolo zhnusenie, pri Interstellare to bola veľká spokojnosť. Som dlhodobým fanúšikom sci-fi žánru a mrzelo ma, že som doteraz nevidel žiaden film, pri sledovaní ktorého by som mal zážitok, porovnateľný so zážitkom pri čítaní literárnej predlohy. Zbežne som si prečítal niekoľko desiatok komentárov a tak, ako dopoludnia, aj teraz som rád, že som si osvojil zásadu nereagovať na názory ostatných. Mne sa tento mnohovrstevný, zaujímavý film páčil do tej miery, že som nemal najmenší problém s udelením plného počtu hviezdičiek. Jeho hodnotu vôbec neznižuje, že sú v ňom podobnosti s inými filmami tohto žánru. Veď tak nejako ide vývoj, že sa zhromaždí to najlepšie z minulého a urobí sa ďalší krok. A Nolan, s hercami a Zimmerom ten krok urobili. Som spokojný a tým, čo nie sú odporúčam Werichovu radu, že sa nemá nadávať na televízny program, ale použiť vypínač. Funguje to.

Keď som zistil, že nejde o krátku upírsku vsuvku do inak "normálneho" príbehu, ani o paródiu, ostala mi v ruke už iba jedna hviezdička za snaživých a dobrých hercov.

Filmy českej novej vlny som zažíval v reálnom čase a dodnes ich mám rád. Pričom radšej Formana s Papouškom a Němcom, než Juráčka s Passerom a Chytilovou. Po desiatkach rokov od premiéry stratilo aj Intimní osvětlení pre mňa svoje pôvodné čaro a jednu hviezdičku. Má síce všetky atribúty novovlnných filmov, ale aj množstvo hluchých miest, zlej hudby a chýbajúce vyznenie. Na niekoľkých pasážach sa dá dobre zasmiať, Ondříček osvedčil svoje majstrovstvo a tri hviezdičky film nezatracujú, iba ho radia medzi vysoko nadpriemerné filmy.

Intoleranciu som videl iba raz a aj to pred 50 rokmi. Napriek tomu si pamätám, aký ohromný účinok mal na mňa tento úžasný nemý film. Nie je veľa filmov, ktorých režisér tak dôsledne dbá na architektúru príbehu, ako je tomu v Intolerancii. Žiadna architektúra však nezachráni film, pokiaľ jej prvky nie sú spojené silnou myšlienkou. Aj to je splnené. Tak potom prečo film prepadol a doviedol D.W. Griffitha k bankrotu? Pravdepodobne sa stalo to, čo sa stáva geniálnym ľuďom, ktorí predbehnú dobu a ostávajú svojimi súčasníkmi nepochopení. Divák odchovaný Pokropeným kropičom a utekajúci pred lokomotívou rútiacou sa naňho z filmového plátna nemohol byť pripravený na majstrovské prelínanie sa štyroch príbehov z rôznych dôb. Veď koľko z divákov odchovaných strieľačkami, horormi a animákmi by aj po sto rokoch ocenilo tento významný film?