nascendi

Opakovaná projekcia stála robota hviezdičku. Nie pre robotov, ale pre Willa Smitha. Roboti boli fajn, pokiaľ neskákali a nevyvádzali krkolomné kúsky. Zato frajer a majster sveta vo všetkých disciplínach Will Smith mi dokonalo pokazil celkový dojem. K dielu Issaca Asimova chovám až posvätnú úctu a tak nemôžem nechať bez konzekvencie tvrdenie, že film bol inšpirovaný jeho poviedkami. S Asimovom mal tento film spoločný iba názov jednej zbierky poviedok. Obrovská škoda. Tak veľmi by som si prial, aby niekto už nakrútil film podľa diela niektorého z klasikov sci-fi a viac pritom rešpektoval stvárňované dielo, než potreby po akcii bažiacich teenagerov.

Ki-duk Kimov dôkaz o tom, že k nakrúteniu úžasného filmu mu stačí plávajúca budhistická svätyňa, niekoľko hercov a krásne údolie s jazerom. To samotné by však nestačilo. Bolo potrebné pridať nádherné scenérie, čarovanie s kamerou, podmanivú hudbu a budhistický náhľad na podobnosť striedania ročných období a cyklov v živote človeka. Škoda, že aj z toho minima dialógov bola do titulkov prevedená asi polovica. V každom prípade vizuálne krásny, preduchovnený, poetický film.

Som mimoriadne sklamaný a smutný. Najviac z toho, že sa k tomu prepožičal jeden z mojich najobľúbenejších režisérov, u ktorého som ani vo sne nepredpokladal, že jeho dielu dám iba dve hviezdičky. Ale bohužiaľ, nebol najmenší dôvod pre pridanie čo i len jednej navyše. Tri by som dal v prípade, že by neexistovala bournovská trilógia a tento film by sa z ničoho nič zjavil. Ale po tej trojici nemám čo hodnotiť. Pár nových hercov? (aj tak ma z nich zaujala iba Alica Vikander, ktorú nepoznám), nové lokácie? a nič viac, pretože všetko ostatné bola iba recyklácia, vykrádanie a z toho plynúca nuda. Dúfam, že tento poklesok Paula Greengrassa bol posledný.

Nie celkom vydarená adaptácia Vonnegutovej knihy. Aj pre tých, ktorí knihu čítali, musela byť orientácia vo filme niekedy problémom. Najviac mi na filme vadila akási polovičatosť, neukončenosť, ako keby mali tvorcovia naponáhlo a niečo nestihli.

Kundera je jedným z mojich najobľúbenejších českých autorov a jeho Směšné lásky som čítal ako prvé. Já, truchlivý Bůh je vlastne taká trochu rozkošatená anekdota, ktorá iba s problémami naplní stopáž celovečerného filmu. Našťastie bol Kundera spoluautorom scenára a duo Kopecký s Landovským by dokázali pobaviť aj bez scenára. Osobitne sa mi páčil v tomto filme Landovský, ktorého herectvo aj pri detailnom pohľade a po toľkých rokoch znesie prísne kritériá. A Kopecký v dvojúlohe sprievodcu dejom a aktéra sa asi najviac priblížil k obrazu, ktorý o ňom mala verejnosť vytvorený.

Počas dvoch dní dva Schulhofove filmy, to je riadna zaberačka. Ale na rozdiel od včerajšej "kybernetickej komédie" ponechávam prísľubu dobroty pôvodné tri hviezdičky. Ten scenár za veľa nestál a celý film bol taký režimu friendly, ale Miloš Kopecký si tu strihol jednu zo svojich najlepších úloh. A pravdepodobne sa ani nemusel príliš pretvarovať. Napriek tomu stále považujem Petra Schulhoffa za tvorcu najlepších detektívok v normalizačnom období.

A teraz babo raď! Niekto napísal, že Kevin Smith nakrútil tento film pre seba a svojich fanúšikov. S tým sa dá súhlasiť a otázkou ostáva iba prečo potom ide do normálnej distribúcie. Iný tvrdí, že na jeho plné pochopenie musím vidieť všetky predchádzajúce (a možno aj budúce) Smithove filmy. Nie, nemusím, nič nemusím. Jedine ak vyjadriť ľútosť nad tým, že nepozná mieru. Veď aj v tomto filme je viacero epizód, ktoré sú výborné a dalo sa na nich stavať. Ale čo z toho, keď ich vzápätí zabije nekonečne vulgárna a nechutná trápnosť. To mám ako všetko napísať pod seba, podčiarknuť a vypočítať priemer? Tie tri hviezdičky neznamenajú, ako obvykle, mierne nadpriemerný film, ale film ktorý ma nenaštval, aj keď sa mi dosť často hnusil.

Výnimočne som sa rozhodol nehodnotiť film podľa jeho filmových kvalít, ale podľa toho, čo pre mňa v danej dobe znamenal. Bol som na ňom v kine viackrát a zúfalo som zháňal soundtrack k nemu, aby som ho mohol nahrať na Sonet duo. Nakoniec som sa k nemu dostal, lebo jedna známa ukecala premietača. Dodnes si rád vypočujem desiatku skladieb z filmu (okrem jazzových, pochopiteľne). Shannonovu skladbu You Never Talked About Me som mal dlhé roky ako zvonenie v mobile. A k päťdesiatym narodeninám som si prial a dostal DVD. Takže žiaden komentár, iba impresie z dôb dávno minulých.

Konečne sa mi podarilo vidieť film, na ktorý som dlho čakal. Už som si zvykol, že čím dlhšie čakám na nejaký film, tým väčšie sú moje očakávania a tým je aj pravdepodobnejšie, že nebudú naplnené. Klimov nakrútil veľký film a hrozných dejinných udalostiach. Veľký film najmä z filmárskeho hľadiska, keď používané postupy robia z neho takmer študijný materiál. Preto ma prekvapilo, že u niektorých záberov bola prepísknutá ich dĺžka a na práci s komparzom boli zreteľné nedorozumenia. Jedno zabitie je vraždou, tisícka štatistikou. Ani sa nečudujem, že vlečenie hlavnej ženskej postavy ľahostajným Nemcom po blate bolo pre mňa silnejším zážitkom, než upálenie dedinčanov v kostole. V každom prípade považujem Klimovov film za mimoriadny a prelomový, pretože sa v podmienkach rúcajúceho sa sovietskeho impéria dokázal pozrieť na vojnové udalosti prostredníctvom hrôz, ktoré so sebou prináša a bez povinnej heroizácie.

V krátkom čase po sebe som si pozrel dokumenty o dvoch pilieroch francúzskej kinematografie - o Lino Venturovi a Jeanovi Gabinovi. Obaja boli prakticky nehercami, k filmu sa dostali až po tom, ako ich život omlátil a sformoval. Asi to bol dôvod prečo pôsobili tak vierohodne, aj keď si nie vždy vyberali úlohy, ktoré sedeli ich naturelu. Videl som s ním dosiaľ 21 filmov. Bedárom a Sicílskemu klanu som dal maximálny počet hviezdičiek, ale ani ostatné nedopadli vyložene zle. Samotný dokument bol dobre spracovaný. Neprekážal mi ani encyklopedický výpočet filmov, aj keď dalo sa aj inak. Podstatné bolo, že sa vždy našiel priestor na objasnenie jeho životných míľnikov. Deprimujúce boli závistlivé akcie lakomých sedliakov pri vidine možnosti obrať slávneho herca o časť jeho poctivo nadobudnutého majetku.