nascendi

Tak som si obnovil spomienky na vtáčnika. Voči vyššiemu hodnoteniu tohto, nesporne kvalitne nakrútenému, filmu mám v sebe zabudované ochranné bariéry. Nemám rád a neverím filmom, v ktorých sú zločinci vykresľovaní ako skvelé bytosti, ktoré sa iba nešťastnou zhodou okolností stali zločincami. A keď sú to fešáci, začnú vo väzení študovať alebo si nájdu zaujímavého koníčka, tak sviečkové baby sa idú zblázniť od šťastia, demonštrujú pred väzeniami a domáhajú sa ich prepustenia. Ako sa spomína vo filme "Ľudia majú krátku pamäť." Nikto nemyslí na obete, na napáchané škody, veria iba rozprávkovým schémam o polepšení sa hriešnikov. A s tým sa ja nestotožním, aj keby išlo o Oscarový film.

Každý nejako začína. A začínať po takom vývoji, s takými prostriedkami a v takej dobe určite nebolo jednoduché. Film ponúkol taký Plickovský obraz vtedajšieho Slovenska a asi nebol až tak ďaleko od pravdy. Hudba bola ohlušujúca, Paľo Bielik nenahraditeľný, česká výpomoc užitočnejšia, ako o pár desiatok rokov neskôr a celkovo sa nemusíme za tú premiéru hanbiť. Odloženie filmu do trezoru je hanbou vtedajších ideológov pápežskejších, ako pápež.

Je pravdepodobné, že keď som túto komédiu z úradníckeho prostredia prešpikovanú kanadskými žartíkmi videl premiérovo som sa celkom dobre bavil. Prispeli k tomu aj osvedčení herci. Pri dnešnej pripomienke som sa namiesto opakovanej zábavy iba trpko usmieval a dojem z filmu som ospravedlňoval tým, že za protektorátu filmoví tvorcovia príliš vyskakovať nemohli. Pôvodné tri hviezdičky som síce ponechal, ale viacmenej zo súcitu.

Pri opakovanom, a náhodnom, pozretí pridávam jednu hviezdičku, pretože v poradí tretie alibi nie je výrazne horšie, ani lepšie, ako dve predchádzajúce.  Potešilo ma, že bolo civilnejšie, uvoľnenejšie, než predošlé. Tá uvoľnenosť nebola iba v typológii jednotlivých postáv, ale aj v ich správaní a dialógoch. Aj keď ani jedno z alibi nedosahuje úrovne Schulhoffových detektívok z toho obdobia.

Volanie divočiny bolo pred polstoročím legendou a pri vtedajšej konkurencii v našich kinách sa tomu nemožno čudovať. Ale aj bez toho nekonkurenčného prostredia to bol dobre nakrútený film, ktorý ani na okamih nezabúdal na cieľového diváka. Čo tam po tom, že v záujme hladkého prijatia divákmi boli prírodné reality vhodne upravené. Podstatné je, že u väčšiny divákov film vyvolal ilúziu o bezproblémovom súžití šeliem s ľuďmi a rovnako bezproblémovom návrate domestikovaných šeliem do prírody. A filmu je vyvolávanie ilúzií odjakživa blízke.

Už som videl zopár filmov s takmer identickým príbehom i vyznením. Zdalo by sa, že sú príliš šablónovité, pretože končia úspechom, priam až triumfom. Ale to je logické, pretože pri inom ukončení by nikto o tom nenakrútil film. Tento príbeh má výhodu v tom, že sa opiera o skutočnú osobu i udalosti. Je dobre zahraný, dobre pozerateľný a tri hviezdičky mu svedčia.

Tak som film tento únavný a jednotvárny film o ľudskej biede a beznádeji s námahou dopozeral. A teraz čo? Čo sa očakáva od nás? Že pocítime vinu pri pohľade na nekonečnú chudobu, špinu, smrad a násilie vládnuce v časti sveta? Že budeme prispievať na zlepšenie života týchto nešťastníkov i keď je jasné, že bohatstvo sa prerozdeľovaním nezvyšuje? Alebo ich dokonca prijmeme medzi seba a budeme sa s nimi o všetko deliť? Je zaujímavé, že v prírode existujúce samoregulačné mechanizmy u ľudí nefungujú. Ale to je iný problém. Mám hodnotiť film a ten je iba mierne nadpriemerný o čo sa levím podielom pričinil fascinujúci výkon hlavného predstaviteľa. Problémom je, že akýkoľvek úspech filmu absolútne nič nezmení na chode života v zmienenej časti sveta.

Som nepríjemne prekvapený a trochu aj znepokojený. Ten pocit, že sa pozerám na škodlivý film ma prenasledoval pri Forest Gumpovi a osobitne pri Sellersovom Bol som pri tom sa zopakoval aj u tohto známeho a dobre hodnoteného Caprovho filmu. Predpokladal som, že uvidím niečo príjemné ako jeho film Stalo sa jednej noci a stal sa takmer opak. Naivný, čiernobiely, rozprávkový film o prosťáčikovi, ktorý dobyl senát nemal byť premietaný mimo USA, pretože iba tam sú schopní stráviť toľko falošnosti a pokrytectva. Jamesovi Stewartovi vďačím za trojhviezdičkové hodnotenie.

Rodinná oslava je nepochybne zaujímavý, drsný film, ktorý diváka nenechá ľahostajným. Permanentne je prítomné napätie spoločne so zvedavosťou, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Nemôžem dať vyššie ohodnotenie, pretože vyskytujúce sa kiksy kamery a strihu nepovažujem za "umelecký" zámer v rámci Dogmy 95, ale mám z nich dojem prítomnosti chaosu a samoúčelnosti.

Tak som si ku kolekcii 14 filmov s Elvisom pridal pätnásty. Je zvláštne vidieť film 63 rokov od nakrútenia. A naviac s mojim obľúbeným spevákom. Myslím, že King Creole patrí k tomu lepšiemu, čo bolo s Elvisom nakrútené. Veľkú úlohu v tom zohrala hudba s prameňmi na juhu USA. Aj tak nemôžem dať viac, ako tri hviezdičky, pretože bez obrazu by to častokrát bolo lepšie, ako s ním. Ale také boli prakticky všetky Elvisove filmy.