nascendi

Po mnohých rokoch od premiéry som bol s Pohŕdaním mimoriadne spokojný. Určite aj preto, že film ostal nezmenený a zmena sa udiala vo mne. Klasický trojuholník vytvoril slizký predátor (J. Palance), inteligentný, slabošský a vnútorný svet ženy nechápajúci scenárista (M. Piccoli) a jeho manželka (B. Bardot), o ktorú sa hrá. Nevýrazné prostredie dalo vyniknúť výborným dialógom s množstvom prehliadaných signálov a náznakov. Zaujal ma aj atmosféru dotvárajúci, i keď často opakovaný hudobný motív. Prekážala mi B. Bardot, ktorá na mňa pôsobila príliš "bábikovsky" a jej vyjadrenia mi nekorešpondovali s jej vzhľadom. Fritz Lang tam pôsobil trochu navyše, ale jeho umiernené glosovanie situácie aspoň vnášalo do príbehu názory životom obitého režiséra. Najväčším problémom bolo, že som film videl v najnevhodnejšej možnej dobe. To však s jeho tvorcami nemá nič spoločné.

Mám celoživotný odstup od športu a pravidlám, ani obľube amerického futbalu nerozumiem vôbec. Mal som preto oprávnené obavy, či Expres vôbec dokážem dopozerať. Prekvapilo ma však, že to bol viac životopisný, ako športový film a celkom som si ho užíval. Životopisné filmy sa príbehom zvyknú dosť podobať jeden na druhý a záleží iba od ich spracovania, ako ich divák prijme. V Exprese boli hlavné ingrediencie namiešané tak, že žiadna z nich nepotláčala ostatné, ale vytvárala s nimi harmonický celok, či už to bola téma rasizmu v šesťdesiatych rokoch, keď sa to lámalo alebo téma pominuteľnosti úspechov, a v tomto prípade i krátkeho života. Nad štyrmi hviezdičkami zvyknem dosť rozmýšľať, ale v tomto prípade nemám obavy, že by som nimi film nadhodnotil.

Videl som už niekoľko filmov s minimom hercov a odohrávajúcich sa viac-menej v jednej miestnosti. V takých podmienkach niečo zachráni nápaditá kamera, niečo dobrí herci, ale rozhoduje dobrý námet a najmä scenár so zaujímavými dialógmi, ktoré nemôžu byť premúdrené, ani príliš obyčajné. Myslím, že v Metóde sa to podarilo. Grönholmova metóda odhalí nielen schopnosti kandidátov, ale obnaží aj mnohé zákutia ich psychiky najmä pri dosahovaní cieľa, ktorým je v tomto prípade víťazstvo vo výberovom konaní. Len mi nebolo jasné, prečo sa volí taký zložitý systém výberu, keď na Slovensku stačí mať vplyvného známeho alebo dobrú legitku vo vrecku.

Neľutujem, že som Michaela Hanekeho pred časom zaradil do desiatky mojich najobľúbenejších režisérov. Prakticky každý jeho film je pre mňa udalosťou. Pritom sa naň neteším, ale s napätím ho očakávam. Jeho filmy sú znepokojujúce, neprikrášlené, drsné a evokujú viac otázok, než ponúkajú odpovedí. Biela stuha je tiež takým filmom. Dedina je akýmsi laboratóriom, v ktorom môžeme sledovať, ako sa rodí zloba, závisť, pomsta a krutosť, povedané ústami jednej z postáv filmu. Na tomto mimoriadnom filme mi napodiv nesedel iba jeho, podľa mojej mienky, chaotický strih, ktorý neladil s vecným opisom udalostí, ktoré sa v dedine odohrali. Ani na ďalší Hanekeho film sa nebudem tešiť, ale neviem sa ho dočkať.

Údolí včel považujem za jeden z najlepších historizujúcich filmov Františka Vláčila. Presné dobové reálie a kostýmy, nádherné obrazy a vynaliezavá kamera dokonale využívajúca možnosti čiernobieleho materiálu, už vtedy výborný Petr Čepek s Janom Kačerom a Věrou Galatíkovou, špina, surovosť a drsné spôsoby, napätá atmosféra dotváraná Liškovou hudbou, základný konflikt medzi hodnotami vyznávanými križiackym rádom a mimo neho, to všetko sa poskladalo do mimoriadneho filmu, ktorému čas neubližuje. Pomalšie plynutie deja, časť prechodov necitlivých k divákovi, ako vjazd z diaľnice na mostné teleso k vodičovi mi bránia dať plných päť hviezdičiek.

Opakované zhliadnutie tohto televízneho prekvapenia spred tridsiatich rokov mi prinieslo pôvodný zážitok s potvrdením toho, že Karel Kachyňa bol na detské a poetické filmy majster. Jeho citlivé balansovanie na hrane melodramatickosti bude vo mne stále vzbudzovať obdiv, ktorý má predobraz v starých Chaplinových filmoch. Výkony Žanety Fuchsovej, Věry Galatíkovej i Vlastimila Brodského sú zárukou, že film je pozerateľný aj v súčasnosti, najlepšie v predvianočnom období. Prekvapilo ma, že väčšina dospelých hercov sa správala hlúpo a neprirodzene. Už nezistím, či na pokyn alebo spontánne.

Nemal som v úmysle hodnotiť ani komentovať záznamy divadelných predstavení. Radošinci sú však mojou srdcovou záležitosťou, ktorá rozpúšťa aj tie najlepšie úmysly. Nedostal som sa na predstavenie v divadle, takže som s vďakou prijal na Vianoce ponúknutý záznam z predstavenia. Hra o láske patrí k lepšej polovici produkcie radošincov. Má všetky atribúty predchádzajúcich úspešných hier. Nemôžem povedať, že pre mňa noví herci dobre zapadli medzi ostatných, keď "ostatným" je už iba Stano Štepka. Štyri hviezdičky sú iba štyrmi najmä preto, že hudby je akosi priveľa a už to nie je Melkovičova hudba.

Videl som zatiaľ dva filmy Johna Cassavetesa a príliš ma nenadchli. Žena pod vplyvom je iný prípad. Je to mimoriadny, zaujímavý a zvláštny film. Prakticky všetci, ktorí v ňom vystupujú, sú psychicky narušení, rozdiel je iba v miere narušenia. Dokonca by som k nim priradil aj režiséra so strihačom. Spoľahlivo vedie Mabel, ktorú geniálne stvárnila Gena Rowlands. Bolo lahôdkou sledovať do detailov zvládnutý rozvoj šialenstva v jej podaní. Ani Peter Falk príliš nezaostával. Plný počet hviezdičiek tomuto mimoriadnemu filme nemôžem dať preto, že na mňa pôsobil akosi nehotovo, ako by musel byť odovzdaný ešte pred záverečnými úpravami. Možno sa to tak v nezávislom filme patrí.

Po dlhšej dobe veľmi príjemné prekvapenie. A nečakané. Veď Helenu Bonham Carter som doteraz videl iba vo filmoch, ktoré ma nezaujali, zvyšok hercov, ani režiséra nepoznám, aj kombinácia lásky a intríg sa mi videla ako niečo, čo mi už veľa nového nemôže ponúknuť. A predsa film, o ktorom tu píšu, že bol nudný, ma tešil od začiatku do konca. Úžasná výprava, skvelá kamera a herecké výkony (obzvlášť oboch herečiek) vytvárali spolu s hudbou atmosféru, v ktorej sa odohrával príbeh, možno nie originálny, ale určite pútavý. Možno vyvstáva otázka, prečo som potom nedal plný počet hviezdičiek. Neznášam moralizovanie a v pozadí tohto filmu som ho predsa len cítil.

Výborne nakrútený film o zaujímavej práci policajných vyjednávačov nadobudne potrebnú dramatickosť vo chvíli, keď defraudanti z policajných kruhov v strachu pred odhalením sa pokúsia "našiť" vraždu kolegu na špičkového vyjednávača Dannyho Romana. Ten, pritlačený k múru, a v beznádejnej situácii vezme rukojemníkov, zabarikáduje sa v kancelárii a o nejakú dobu si už môže overiť, aké je to, byť pri vyjednávaní na druhej strane. Starostlivo napísaný scenár a bezchybné výkony S.L. Jacksona a Kevina Spaceyho zaraďujú tento film medzi špičku vo svojom žánri.