nascendi

Ten 80 % limit je mojim prekliatím.  Je výrazom mojej pohodlnosti, vďaka ktorej namiesto zodpovedného hľadania a posudzovania, ktorý film stojí za moje pozretie si nechám radiť od väčšiny  užívateľov ČSFD. Tá väčšina mi ponúkla film o klaviristke Júlii.  Nepoznal som režiséra, hercov a po polhodine som zistil, že ide o akýsi experiment, ktorému nerozumiem a ani nemám potrebu mu porozumieť. Takže konštatujem, že film ma nenaštval, ale ani nezaujal a podiel trojkových hodnotení v mojej štatistike utešene rastie, čo ma neteší, ale ani neznepokojuje. Len dúfam, že aj pri súčasnej biede sa mi podarí naďabiť na film, ktorý ma nadchne. Alebo aspoň poteší.

Takmer po štyroch rokoch som sa dostal k sledovaniu tohto filmu. Mal som to v pláne, pretože som zobrazované udalosti vnímal v reálnom čase.  A práve to sa paradoxne ukázalo byť najväčšou slabinou. Film bol podľa mňa príliš doslovný, až na hranicu hraného dokumentu a súčasne príliš roztrieštený na to, aby mu rozumel aj niekto v zahraničí. Prípadne domáci o nejakých 10 - 20 rokov. Okrem tej dokumentárnosti mi už prekážali iba obvyklé nedostatky súčasných slovenských filmov - zlý zvuk a  nadmiera vulgarizmov.

Nie po prvý krát poznamenávam, že opera nepatrí medzi moje obľúbené žánre. O Arturovi Toscaninim viem akurát, že existoval a vo svojom obore bol slávny. Inak je to u Franka Zeffirelliho, Elizabeth Taylor a Philippa Noireta. Nepatria síce medzi mojich obľúbencov, ale rád sa na diela, v ktorých účinkujú alebo ich v prípade Zeffirelliho režírujú rád pozriem. Film o trojročnom úseku zo života Toscaniniho ma nenadchol. Bolo v ňom dosť zaujímavých miest a nápadov, ale tiež dosť klišé, naivity až gýča. Takže priemerné hodnotenie bude asi to najlepšie, čo môžem k filmu vyjadriť.

Ja už tie filmové sklamania ani nebudem počítať.  Nedokázal som tento film sústredene sledovať a mám problém o ňom napísať niečo viac ako to, že ma nezaujímali a nezaujímajú quasi intelektuálne tláchania povaľačov žijúcich zo dňa na deň. Jediné, pri čom som spozornel bola hudba. Ale kvôli hudbe nezvyknem pozerať filmy.

Dosť dobre nechápem vysoké hodnotenie Kosminského filmu, ktorý bol podľa mňa mimoriadny iba v tom, že bol mimoriadne dlhý. Začiatok mi pripomenul dlhú úvodnú epizódu z Lovca jeleňov. A potom už nasledovalo iba prekvapenie mladíkov v modrých prilbách nad dianím v miestach styku dvoch náboženstiev. A vynútená impotencia šmolkových bojovníkov, ktorú som už videl v Hoteli Rwanda a v Quo vadis, Aida. Nechápem načo OSN organizuje tieto mierové zbory ? Načo sú vojaci, ktorí nebojujú? Ktorí musia strpieť ponižovanie zo strany kdejakých otrhaných "bojovníkov". A z toho mi vyplýva záverečná otázka, načo nakrúcať o nich filmy? Zaujímavé je, že aj keď nebojovali, ich demilitarizácia a zaradenie do bežného života je rovnako zložitá, ako u bežných vojakov.

Jeden z mála dielov, ktoré som zatiaľ nevidel a ak by som chcel byť zlý, tak napíšem, že som vlastne o nič neprišiel. Pobavila ma nanajvýš tá insitná výpočtová technika, zvyšok však za veľa nestál a scény ako sa poručík kupujúci cigary v samoobsluhe lačne vrhne po kvalitnejšom produkte mi opakovane kazia dojem z ktorejkoľvek časti seriálu.

Zaujímavý a málo známy televízny film. Historické filmy nepatria medzi mnou vyhľadávané a tak mi v pamäti ostane iba účasť Miška Dočolomanského a hudba Svetozára Stračinu.

Správa je filmom, ktorý výrazne polarizoval užívateľskú obec. Je filmom, ktorý je potrebný aj v súčasnej dobe. Problémy Bebjakovho filmu vyjadrím tromi P. Určite mu chýbali PENIAZE. Užívatelia, ktorí kritizovali skromné rozmery koncentračného tábora nemajú predstavu o nákladoch na jeho "vernejšiu" kópiu, ktorá mimochodom nebola nutná. Druhým P sú PRIORITY. Nestotožňujem sa so všetkým, čomu režisér venoval pozornosť, lebo bolo citeľné to upozadené. Tretím a nie nepodstatným P bol PRÍBEH. Výnimočný útek dvoch väzňov a ich zápas o zverejnenie všetkého, čo ostávalo pred verejnosťou skryté je príbehom. Príbehom s udalosťami a dialógmi. Artové hrátky príbeh nenahradia a záverečné titulky príbeh nevysvetlia. Pokusy porovnávať ho so Schindlerovým zoznamom, Sofiinou voľbou alebo Pianistom považujem za porovnávanie neporovnateľného.

Nevidel som Únos, ani Sviňu a dielo Mariany Čengel Solčanskej som nakúsol Slúžkou. Zdanlivo jednoduchý príbeh štiavnického dievčaťa, ktoré odchádza slúžiť do nemeckej rodiny v Prahe je ozvláštnený viacerými vedľajšími motívmi a svoje zohráva aj komplikovaná atmosféra prelomu storočí. S filmom som celkom spokojný, reálie boli starostlivo vybrané, postavy vytvárali málo opozeraní herci, sem tam ma zaujala aj dobrá hudba, páčili sa mi viaceré detaily. Obočie som dvíhal iba nad vzťahom Anky a Rézi a najmä pri malej zrozumiteľnosti časti dialógov, čo považujem už pomaly za chronický nedostatok slovenských filmov.

Asi budem musieť hľadať vinu v sebe. V poslednej dobe nenachádzam filmy, ktoré by naplnili moje očakávania. A pritom nechcem žiadne zázraky. Aj Piargy má krásne scenérie slovenskej prírody, život na dedine vyzerá realisticky, herci sú neopozeraní a dobre hrajú, kamera čaruje so svetlom a mohol by som pokračovať, ale nezaujalo ma to. Najskôr to bude vekom. Kedysi dávno som bol ako špongia a nasával som podnety zo všetkých strán a v akomkoľvek množstve. A teraz mi bohužiaľ už je máločo dobré. Ale možno sa dočkám.