jakeer

Až sa mi nechce veriť, že toto natočil režisér najpreceňovajšieho európskeho filmu všetkých čias - Úplní cudzinci. Kým jeho spomínaný najznámejší počin bol plný nudného generického deja a obligátne prehrávajúcich talianskych hercov, Miesto splnených prianí bolo proste cool (alebo ak by sme chceli použiť slovenský ekvivelent, tak bolo to popiči). Aj keby sa mohlo v úvode filmu zdať, že to bude spleť šialených požiadaviek pre nášho "čarodejníka" - čo by sľubovalo nekonečnú repetitívnosť - no ihneď vidíme, že ľudské príbehy jednotlivcov sa začínajú prelínať a všetko tam má svoje miesto. Je to svojim spôsobom rozprávka, lebo nikto z "klientov" nezíde z morálnej cesty, no Genovese má evidentne rád tie svoje trpké happyendy. V samom závere neprekvapí očakávané vyvrcholenie deja, keď predstaviteľka čašníčky (ďalšia z nekonečnej zásoby talianskych femme fatale milfiek) prináša vykúpenie aj hlavnej postave.

Je to veľmi autentický film bez teatrálneho prehrávania - čo by sme inak mohli od talianskej kinematografie očakávať. No tu práve naopak, pomalé tempo a časté mĺkve scény. Dej je sústreďovaný na hlavnú postavu a tak všetky vedľajšie postavy (snáď s výnimkou dcéry) pôsobia ako rekvizity. Keď si to porovnám s After Life z dielne Gervaisa, ktoré tiež pojednáva o vyrovnávaní sa so stratou manželky, tam tiež boli takéto menšie epizódky s vedľajšími postavami, ktoré smútiaci stretával v parku, interagoval s nimi, rozprával sa, no malo to v konečnom dôsledku pre príbeh zmysel (áno, viem, že to bol seriál, viac časového priestoru, atď, atď, ale aj tak). Tuto vidíme hlavnú postavu flirtovať s atraktívnou, oveľa mladšou ženou (ktorá pravidelne venčí psa) a jediné vyústenie tejto linky je, že sa raz navzájom predstavia menami. Celá vedľajšia linka s fúziou spoločnosti mi prišla len ako predohra na to, aby sa v roli veľkého kapitalistického zvieraťa mohol predviesť Roman Polanski. Naozaj, nedozvedáme sa, ako pokračoval pracovný život hlavnej postavy (či jeho kolegov, o ktorých príbehu tiež film pojednáva). Skutočným vyústením filmu je tak záverečný monológ dcéry, ktorý je nieže dospelácky (ako tu niekto napísal), ale ba priam filozofický. V ňom povie otcovi, že je pekné, že na ňu celý ten čas čakal pred školou (čo je alfa omega filmu), ale teraz by už mohol ísť do práce, lebo sa jej spolužiačky smejú. P.S. Pred zhliadnutím filmu som si prečítal v komentároch, že tam bude sexuálna scéna. A veru nesprávne som odhadol, s ktorou ženou ju bude hlavný hrdina praktizovať. Nemyslím si, že by scéna pôsobila rušivo - divák vždy rád vidí, keď si trpiaci hrdina aspoň poriadne vrzne.

Od režiséra Jima Jarmusha som si osvojil pre podobné filmy výraz "oslava každodennosti". Nie je to subžáner, ktorý by som obzvlášť obľuboval, no v tomto prípade to je najsilnejšia stránka filmu - keď už nič iné, aspoň sa dozviem o živote skladníkov. Ústredná love story, ktorá sa nesie aj v titule filmu je v konečnom vyznení nepodstatná. Oveľa dôležitejší je medziľudský vzťah medzi hlavnou postavou a jeho mentorom - starším kolegom. Minimum komediálnych scén deju nepomôže, ale aspoň film občas oživí. Na nemecké pomery je to film mlčanlivý a pomalý a ja som ho na jeden záťah nedal, keďže som prvý raz po štyridsiatich minútach zaspal.

Chcel som napísať, že toto je už aj na mňa príliš, ale ono je to skôr málo. Dej nebol zaujímavý a primárny pocit je útrpný. Ako mám rád režiséra Jensena, hercov Mikkelsena, Kaasa a v podstate všetkých ostatných, ktorých poznám z mojej milovanej dánskej kinematografie, tak toto išlo úplne mimo mňa. Príbeh nemal žiadny presah, akurát bol samoúčelne bizarný.

Keď si predstavím, že Vinterberg je jedným z mojich dvoch naj európskych režisérov, a Thomsen s Dyrholm  sú top dánski herci s až hollywoodskym presahom, tak je to obrovské nenaplnenie potenciálu. Isto, z perspektívy bežných smrteľníkov to je stále kvalitný, lineárne odrozprávaný film, ale na Vinterberga je to sakra málo. Žiaden nápaditý režisérsky vklad, na aký sme zvyknutý z jeho najúspešnejších filmov. Isto, sám vyrastal v komúne, je to pre neho osobná téma a preto by sa tomu ako kvalitný umelec mal oblúkom vyhnúť, lebo to zvyčajne nedopadá dobre. Takto je z toho film, ktorý mohol natočiť hociktorý iný režisér a to ani nie dánsky. Sú tu aj nejaké vyhrotené scény, ktoré mali byť zrejme kataklizmou, ale skôr mi to prišlo ako len ako mrhanie úžasným talentom Trine Dyrholm. Nezáležalo mi na jej postave, v podstate ako ani na žiadnej inej. Film napokon rozpráva skôr o tom, ako sa voľnomyšlienkársky životný štýl môže zvrhnúť (lebo aj voľnomyšlienkári sú ľudia z mäsa a kostí) a o samotnej komúne sa toho veľa nedozvedáme. Čo je škoda, lebo popri skvelom režisérovi či hercoch tu máme aj super námet. Pred zhliadnutím filmu som si komúnu predstavoval ako niečo úplne iné.

Veľmi dobrá záležitosť. Áno, prvá polovica je slabšia. No film nás od prvého momentu pripravuje na to, že neskôr bude gradovať. A naozaj, tá narastajúca zúfalosť hlavnej hrdinky je divákovi odovzdaná verne. Hoci to je rýdzo ženský film - od režisérky, scenáristky, autorky knižnej predlohy po prakticky všetky relevantné postavy, drsnosť a naturalistickosť niektorých scén má prekvapila. Je to nanajvýš autentický film, ktorý napriek pálčivosti preberanej témy sa nesnaží zbytočne súdiť a moralizovať - hoc vzhľadom na personálne pozadie filmu je jasné, že rozpráva o historických krivdách, ktoré boli na ženách napáchané. Herečka v hlavnej role vynikajúca.

Aj malý film si zaslúži plný počet hviezd, ak mu nemáte čo vytknúť. Je to uletené, stále autentické a úžasne vtipné. Páči sa mi ako Fíni svojím nadhľadom mierne vybočujú zo štandardov škandinávskej kinematografie. Scenár môžeme vnímať aj ako odkaz mladšej generácii. No najfascinujúcejšie na tom je, že tri hlavné protagonistky sú reálne vo veku svojich postáv. Prudérnemu slovenskému divákovi isto zíde na um, že či mali tie stareny na hrobom takú frašku za potreby. A ony si pritom tie role tak užívali! Poznámka: Za road movie by som to rozhodne neoznačil.

Niekoľko filmov v jednom. Až sa mi nechce veriť ako film začal a ako končí a že to vôbec drží pokope. Stále je to Škandinávia, Dánsko a herci mne dobre známi z nanajvýš autentických filmov. No Kolízia ide svojim razením skôr do Ameriky. Milión zvratov, samoúčelne akčné scény a napokon teatrálne súdne pojednávanie. V jednotlivostiach je to však stále kvalitná Škandinávia. Ak by som to hodnotil v období, keď si pozriem maximálne jeden film mesačne, tak by išli tri hviezdičky. No v poslednom čase som videl veľa filmov, dokonca škandinávskych a tri hviezdy som dal oveľa väčším ftákovinám, preto v súčasnom nastavení dávam vďačné štyri hviezdičky.

Doslova až nevkusný film a to najmä vďaka ťarbavo podanému product placementu. Šablónovité postavy pochybovačného otca, šikanujúceho mechanika, pseudodrsného trénera (ktorý má napokon srdce zo zlata - ako inak). Vždy keď zaznela zmienka, aká je Gran Turismo realistická videohra, resp. keď zaznel názov firmy Nissan, trieskal som si hlavu, aké to bolo neznesiteľné. Do veľkej miery mi to pripomínalo Kokosy na snehu či Autá. Ak niečo fungovalo, tak práve ten klasický a otrepaný "príbeh hrdinu", ktorý sa vymakal from zero to hero. Nerozumiem tunajšiemu hodnoteniu a nadšeným komentárom (ktoré vychvaľujú najmä technické spracovanie). Obávam sa, že túto pocovidovú debilizáciu tak skoro nevykynožíme. Ak to chceme brať ako dobrý racingový film, tak po odbornej stránke dáva realistickosti na frak. Príbeh je hlúpučký, hodil by sa na markizácke doobedie v 90. rokoch. Wtf?

Štyri bizarné hudobné kreácie zlepené priemerným dejom. Neodpadával som zo samotných hudobno-teroristických čísel, hneď druhé mi prišlo repetitívne. To prvé v nemocnici však bolo naozaj vtipné. Ťažko hodnotiť napríklad hlavnú postavu, či jej letmú love story. Príbeh tu naozaj nebol dôležitý. Ak by to neboli natočili Škandinávci, film by išiel zrejme do ešte nižších známok.