jakeer

Malo to mojich obľúbených hercov z Dogmy, malo to môjho obľúbeného režiséra, malo to Madsa. Ale nado všetko v mojom subjektivínom hodnotení vyplával fakt, že ja gangsterky fakt nemám rád. Film sa snaží aj o psychologický rozbor postáv, flasbackmi do detských čias zisťujeme, ako sa štyria dezoláti stali dezolátmi. Páči sa mi, ako si dánski režiséri vytvárajú svoj mikrosvet a svojich obľúbených hercov si opakovane obsadzujú aj do menších rolí. Ak som napríklad z Mäsiarov cítil ľudskosť, tuto mi prišlo, že sa na ňu len hrám. Opäť je to príjemný žánrový mix, avšak s dejom, ktorý mne nič nehovorí. Filmu dávam silné tri škandinávske hviezdičky.

Geniálna záležitosť. Niektorí tu hodnotiaci sa nechali zmiasť tým, že ako prvý žáner tu je uvedená komédia. No asi zabudli, že to je škandinávska komédia! Za seba priznávam, že na scénach, ktoré mali byť absurdne vtipné, som sa smial ako blázon. Napriek uletenému scenáru vidíme v príbehu veľa ľudskosti. Dej je výborne vystavaný a každá blbôstka, každý náznak, každá pseudotrápnosť (ako napríklad plyšová žirafa) tam má svoje miesto. Mads na začiatku svojej hviezdnej kariéry, Nikolaj už ošľahaný Dogmou. Zaujímavé sledovať. ako Mads dokáže so svojim ksichtom hrať ako sexošov, tak aj hnusákov ako práve v tomto filme.

Takto nejako mohol vyzerať Žižka, ak by Jákl vedel natáčať filmy. On to zrejme robil s lstivým úmyslom, že aký je mainstreamový a pritom ten film skončil v hlbokom mínuse. A stavil by som sa, že Traja musketieri budú v zelených číslach, hoci sa neuchýlili k takémuto filmovému populizmu. Práve naopak, hoc s niektorými odľahčenými scénami, ale stále je to veľmi seriózna záležitosť. Je zjavné, že tvorcovia mali snahu nie o knižnú romantickú formu, ale chceli vtedajšiu dobu predstaviť autenticky, s celou jej surovosťou. Narozdiel od predošlých spracovaní tu vidíme celú komplikovanú politickú situáciu tej doby a nielen arcizloducha Richelieuho. Postava (samozrejme filmová) Evy Green je miernym sklamaním, lebo musí hrať tak trochu karikatúrnu záporáčku. Moderné poňatie je vidieť aj v hudobnom sprievode, ktorý sa nezakladá na rádoby stredovekom citarovom brnkaní, ale ide skôr do Zimmera. Vytknúť musím iba záver, ktorý bol už filmovým klišé (keď dôležitá zásielka z Anglicka dorazila naozaj na poslednú chvíľu). Teším sa na pokračovanie.

Je to životopisný film ako mnohé iné z ostatných rokov. Ak by som sa bol zaujímal o basketbal, alebo módu alebo by som bol americký černoch, zrejme by som si to užíval. No takto je to pomerne nezaujímavý príbeh. Po pravde mi je jedno, ako (pre mnohých) ikonická spolupráca Michaela Jordana a Nike vznikla. Musím však kvitovať dobovú atmosféru, ktorá sa drží po celý čas (to je síce vec, ktorú Hollywood vie, ale napríklad európski filmári ani nie, čiže to stále nie je samozrejmosť). V konečnom dôsledku sú na deji najzaujímavejšie nie príbehy nastávajúcich basketbalových hviezd, či rodiaci sa komerčný úspech športovej značky, ale strasti obyčajných malých ľudí, ktorí musia kalkulovať s rizikami, aby náhodou nezrušili celú ich divíziu a oni tak neprišli o prácu (hoci v časoch brutálnej americkej konjunktúry by sa ihneď zamestnali inde). Neviem, či to je film horší ako napríklad Zakladateľ (ktorému som dal vyššie hodnotenie), ale proste príbeh McDonaldu ma zaujímal viac ako príbeh Air Jordan.

Veľmi som váhal medzi troma a štyrmi hviezdičkami. Ako milovník trilerov som bol nadšený tým, ako film odštartoval a akú atmosféru si držal takmer po celý čas. Bohužiaľ, záver je úplne mimo žánru, film stráca tempo a fakt, že jedinou motiváciou tak geniálneho plánu boli peniaze je zvláštny. Prevažujú však neodškriepiteľné pozitíva a to civilné herectvo a veľká autenticita (napriek exponovanému námetu), dokonca sú tu ponechané aj rôzne brepty, čo dodáva filmu šmrnc. Naozaj škoda záveru, mohol to byť plný zásah.

Nikdy som nehral D&D, nie som znalcom toho sveta, no predpokladám, že to má rovnako väčšina divákov, pre ktorých sa tento film točil.  Byť fanúšikom, zrejme by som si to užil. Takto sa mi dostalo nanajvýš priemerné fantasy s nie príliš kvalitným humorom. Celé mi to prišlo také deväťdesiatkové, dajme tomu ako výpravnejšia epizóda Xeny či Herkula. Už v amatérskych fantazijných poviedkových súťažiach sa odporúča, aby fantasy svet mal jasné mantinely, ktoré sú divákovi či čitateľovi vopred známe. Ale tuto máme super silnú čarodejnicu, ktorá je neporaziteľná, keď tu zrazu sa dozvieme o helme, ktorá jej silu neutralizuje. V podstate celý príbeh je vystavaný na takýchto deus ex ftákovinách. Rešpektujem, že väčšine asi prídu postavy sympatické, je to vraj "príma parta", no mňa nechali chladným. Vôbec ma tá ich misia či vzájomné vzťahy nezaujimáli - v podstate ak by uprostred všetci umreli, bol by som len rád, že som ušetril hodinu času. Môj zámer dať dve hviezdičky napokon zmenil záver, ktorý už mal zrozumiteľnú akciu, hlavu a pätu a jedinú scénku, na ktorej som sa zasmial.

Wrestlera som odkladal pätnásť rokov, v podstate od jeho vzniku. Včera som bol v kine na výbornej Veľrybe a tak retrospektívne trochu smutne zisťujem, koľko veľa motívov si Aronofsky vzal z Wrestlera. Tá mustra je v podstate rovnaká: zničujúci životný štýl, zlý vzťah s dcérou a vyzenie záverečnej fatálnej scény. Samozrejme, Veľryba je film o úbožiakovi, ktorý sa prežiera, lebo stratil priateľa. A Wrestler je o časoch, kedy chlapi boli chlapmi a chľastali tretinkové pivo v stripbare... Film mal vibe "starej dobrej Ameriky", ale aj niekoľko hluchých miest. A netrvá to teda viac ako jeden deň: mením svoj názor a Wrestler je najcivilnejším Aronofskeho filmom.

Som rád, že som konečne mohol navštíviť takto kvalitný film v multiplexe. Už som myslel, že po covide sa tam hrajú iba Marvelovia, Avatarovia a české romantické komédie. Síce na tento oscarový film nás šupli do najmenšej kinosály so siedmimi radmi, ale čert to vem... Aronofsky je po rokoch stále stávkou na istotu. Hoci toto je film, ktorý nesie najmenej z jeho rukopisu a veľmi sugestívnej filmárčiny. Je to teda jeho najcivilnejší film. Veľmi detailne sledujeme boj hlavného hrdinu a vieme sa do neho vcítiť aj bez 3D okuliarov. Všetko stojí a padá na Brandanovi Fraserovi. Tých pár minút, kedy opustí objektív, len aby sme lepšie spoznali charakter jeho filmovej dcéry je najhluchšou pasážou filmu. Na konci sa už dočkáme aj výraznejšieho režisérskeho vkladu, ktorý nám pripomenie, že film naozaj režíruje Aronofsky (hoci na niekdajší zbesilý strih už môžeme zabudnúť). Po filme Otec ďalší odvážny film popisujúci život človeka s bežnou chorobou, ktorú doteraz nikto nemal gule filmovo spracovať, P.S. Dávam slabších, ale predsa len päť hviezd. Kvalít Requiem za sen či matky! to nedosahuje, ale po rokoch mi tento film dobre padol.

Jednotka sa mi tak páčila, že som tým žil. S nadšením som sledoval crowdfunding, ktorý predchádzal natáčaniu dvojky. Dokonca som bol odhodlaný ísť aj na premiéru do Českej republiky. Teraz, po zhliadnutí na Netflixe som rád, že som nešiel. Aspoň som sa snažil urobiť sledovačku na byte s kamarátmi, ktorým som stihol za tie dva roky spropagovať jednotku. Lenže toto vôbec nebol dobrý film do partie. Dvojka nie je Párty Hárder, ale celkom jasne Párty Softer. Vyšší rozpočet a uvedenie filmu do kín neprinieslo len očakávanú kvalitu spracovania, ale aj politicky korektnejší a mainstremovo znesiteľnejší dej. Apropo ten dej za veľa nestojí. Jednotka mala punkový náboj. Boli to vlastne skeče, ktoré boli vymodelované do akože deja (ktorý koniec koncov nebol dôkežitý). Ale v tom bola tá sila. Každá scéna šokovala. V dvojke ak niečo funguje, tak sú to referencie na jednotku. Sme radi, ak vidíme doktora či účastnikov predošlej shit party. A ono to napokon na shit párty opäť končí - no koho to už druhý raz priklincuje k sedadlu? Dej v prvej polovici filmu bol nezaujímavý, úplmné piánko. Celá linka s postavou prevádzkára tábora (Tomášovho srbského strýka) je nahovno, vôbec nefunguje. V druhej polovici vyjde niekoľko scén, sú ako tak vtipné. Záver mi prišiel ako trolling, že vlastne žiadna Párty Hárder nebola a bude sa konať až po záverečných titulkoch. Musím však kvitovať, ako sa už v jednotke potvrdilo, že predstaviteľ Tomáša je spomedzi nehercov najtalentovanejší a bolo dobré, že dej bol postavený okolo neho. Summa summarum: za mňa veľké sklamanie. Tento film radím nielen za Párty Hárd, ale aj za Máma má raka (čo bol superamatérsky počin, ale aspoň mal v sebe tú řezníkovčinu).

VIDENÉ NA FEBIOFESTE 2023 * Ďalšia morda na festivale. Ešte som nezažil, aby toľko ľudí postupne opúšťalo kinosálu. V anotáciach sa môžu tvorcovia chváliť, že koľko práce si dali s tým, aby film vyzeral akoby vznikol v roku 1996, keď dej zostal divácky nezáživný, ba až odpudivý. Hnus!