jakeer

VIDENÉ NA FEBIOFESTE 2023 * Bez titulkov má film sotva 80 minút, no pocitovo trval tri hodiny. Herci síce hrajú dobre, no nemajú veľmi čo. Všetko podstatné sa dozvedáme z anotácie. Námet vystačí na jednu epizódu Rodinných prípadov. Réžia k tomu pristupuje bez akejkoľvek tvorivej invencie. Na festival v malo atraktívnom čase sa toto dielo dostalo azda len preto, že bolo lacné.

VIDENÉ NA FEBIOFESTE 2023 * Aby som nemal pocit previnenia, že som predošlému festivalovému filmu dal vysoké hodnotenie len preto, že vznikol na Ukrajine, môžem sa pre pokoj duše revanšovať na hodnotení Pamfíra. Ide o pomerne jednoduchý, ba až lineárny príbeh o pašovaní. Nič, čo by sme nevideli už v iných filmoch z postsocialistických krajín, Slovensko nevynímajúc. Postavy sú vykreslené pomerne plocho. Ani umelecký zámer s dlhými neprerušovanými zábermi mi veľmi nesadol, niektoré obrazy (napríklad sledovanie pôrodu dobytka) mi prišli dokonca komické. Vonkoncom nemám pocit, že som sa dozvedel niečo nové o ukrajinskej spoločnosti. Za jediné pozitívum považujem to, ako boli ľudové zvyky napasované do príbehu a že neboli vykreslené tak protivne, ako sa to zvykne robiť v slovenských filmoch. Je mi ľúto, že sa mi to nepáčilo, po projekcii nasledovala debata s režisérom, je to príjemný človek. Sám potvrdil, že tento film bol debutom jeho ako režiséra, tak aj väčšiny hercov, producentov a členov kreatívneho tímu a myslím, že výsledok je tomu poplatný.

VIDENĚ NA FEBIOFESTE 2023 * Silu snímku samozrejme umocňuje súčasná situácia a teda vojna, ktorá ešte zďaleka nie je na konci. O tridsať rokov sa možno na to budeme pozerať už s odstupom ako napríklad dnes na filmy o Srebrenici, ale momentálne to silu naozaj má. Čerstvý ukrajinský film nepopisuje priamo situáciu na bojisku. Popisuje to, čo ruským vojakom naozaj ide (a to, že to nie je bojovanie sa môžeme presviedčať každým týždňom) a to znásilňovanie žien. Pohľad na vojnu ženskými očami je osviežujúci a rozširuje to obzory o ďalšie hrôzy, ktoré vojna prináša. Hlavná predstaviteľka hrá výborne a ťahá celý film. Režisér otvára aj iné spoločenské témy, ale nimi Ukrajina naozaj teraz žije. Z rozprávačského hľadiska to nie je ideálne, ale bez akejkoľvek protekcie je to slušný festivalový film.

Na jednej strane za to môžu asi aj moje nerealistické očakávania, keďže pri škandinávskej kinematografii som zvyknutý na niečo iné. No aj vo všeobecnosti tieto poetické/meditatívne filmy rád nemám. Áno, odohráva sa to v peknom prostredí. má to príjemnú atmosféri a Rolf Lassgård je podľa mňa jedným z najlepších európskych hercov. Ale za vyše dve hodiny som neprišiel na to, prečo by som sa mal na takýto ničím zaujímavý príbeh pozerať.

Mám rád škandinávsku kinematografiu, ale toto ma úplne minulo. Nepoznám človeka s takými psychickými problémami, aké boli vyobrazené vo filme a tak neviem, nakoľko bol autentický. Ale nefungovala u mňa ani komediálna a ani dramatická stránka. Skôr mi film spôsoboval nepohodlie a pôsobil najmä otravne.

VIDENÉ V IMAXE * Pred trinástimi rokmi som napísal k prvému Avatarovi veľmi prostú ČSFD recenziu: "Forma svetová, obsah priemerný." A ťažko teraz nachádzajú iné slová. Lebo technologické spracovanie je naozaj z tretieho tisícročia, predchádza svoju dobu. Ale príbeh je jednoduchučký, akoby z raných devätdesiatych rokov (dokonca aj hlavný záporák má taký zostrih). Je to prekliatie Cameronových filmov, ktoré vždy stoja šialené peniaze a potom musí nalákať do kín plebs na ľudový dej. Všetky scény, kde sa kocháme technologickým spracovaním sveta prírody sú fenomenálne - tento raz sme sa vybrali pod vodu, čo 3D vždy veľmi svedčí. No akonáhle sa venujeme príbehu, či nebodaj akcii, sme v kategórii béčkového filmu. Všetky postavy sú jednorozmerné - dobráci sú dobrí a záporáci sú zlí. Dokonca tak zlí, že sú ochotní obetovať techniku za miliardy len preto, aby ukázali, aké su to hovadá. Je to však film robený pre strieborné plátno a tak verím, že bude mať jedno globálne pozitívum - naláka divákov nazád do kín, keďže tí si od toho vďaka covidu a Netflixu odvykli.

Veľmi rozpačitý dojem. Komédia, ktorá mi neprišla nejako extra vtipná, ale ani trápna. Chcelo sa to tváriť avantgardne, no napokon to skĺzlo k ľudovosti a "kameňákovskému" humoru (doslova niekoľko z internetu stiahnutých vtipov).

Film mnohých kvalít. Obaja hlavní predstavitelia hrajú výborne. Skvelo zachytená dobová atmosféra (až som miestami zabúdal, že nepozerám filmy natočený koncom 80. rokov). A dej bol príjemne pohodový. No v konečnom vyznení som sa už v poslednej tretine nudil. To je problém životopisných filmov - musia už nejako doznieť do konca.

Nie je to typický dánsky film, nie je to celkom realistické, no ako triler to funguje vynikajúco. Celý čas to drží výbornú atmosféru a herci hrajú veľmi dobre. Ako milovník žánru dávam protekčných päť hviezd.

Lineárne odrozprávaný príbeh. Nemainstreamový film. Civilne zahraný. Smrteľná choroba dcéry. Ťažká životná situácia matky. Všetky ingrediencie, aby diváci slzili a kritici láskavo navalili ocenenia. A napriek tomu mi tam niečo chýba, nechce sa mi to len od A do Z pretrpieť s tvorcami. To, že je rodina imigrantská, že má matka milenecký pomer s nadriadeným, že si rada zájde do baru a hoc aj to, že najprv s dcérou nemá dobrý vzťah len akosi dokresľuje atmosféru filmu (a napĺňa už tak skromnú minutáž), než aby to zásadne rozvíjalo dej. Nejaká tvorcovská invencia tam je (napríklad matkina trúfalá požiadavka na ošetrovateľa), ale inak je film len o tom, ako je umieranie nahovno.