Andronikos

Repríza už taká zábavná ako premiéra pre mňa nebola. Nebude to však len kvôli menšej údernosti opakovaných vtipov, ale aj kvôli znalosti záveru filmu. - Snímka je dosť nechutná (inak než v prípade Chalani to tiež chcú... a stále! som ochotný to uznať ako závažnú chybu na kráse; je to v zaujímavom kontraste s príjemnými tvárami B. Stillera a D. Barrymore; nemenej s nimi ostatne kontrastuje i tvár panej na zabitie), ale to je u mňa vyvážené skutočnosťou, že téma filmu (hrozný sused) mi ako človeku, ktorý pár rokov trávil na koleji, pripadá a priori dosť príťažlivá.

Je to výborná kvázi-detektívka, ktorá vcelku spoľahlivo udrží diváka v zvedavosti. Len to rozuzlenie ho bohužiaľ napokon trochu sklame. Aspoň mne sa zdalo málo uveriteľné. - Fascinujúce na tomto filme však bolo čosi iné: emócie a správanie predovšetkým hlavnej hrdinky, ale taktiež aj iných - vlastne takmer všetkých - postáv. Avšak kým neskutočne úctivé a až vtieravé výstupy obyvateľov mesta v prítomnosti dámy, ktorej inzultáciu už pár ľudí zaplatilo smrťou či aspoň nakladačkou, by bolo možné interpretovať aj ako komediálne prvky ("Už je zaplaceno!"), hádky slečny učiteľky J. O'Neill a jej kolegu a nápadníka F. Nera alebo zúrivé slovné súboje menovanej a miestneho šéfa polície na takúto ľahkú váhu brať nemožno. Tieto dejové línie sú potom buď vážne mieneným nadsadením, čo znamená, že scenárista snáď pri svojej práci nemal celkom jasnú myseľ, alebo ide o (taktiež seriózne, hoci možno celkom nezamýšľane predkladanú) dokumentáciu (juho)talianskeho temperamentu. Sledovanie príslušných výstupov bolo pre mňa v každom prípade zážitkom doteraz vôbec nepoznaným, niečím, čo nedokážem dosť dobre popísať. Výsledný dojem možno síce zhrnúť aj surovým konštatovaním: "ten film bol divný" (na "detektívku"/"krimi" až príliš; za drámu a tým menej za mysteriózny ho považovať odmietam), priemerný film to ale rozhodne nebol. A hoci mám s hodnotením Úctyhodných ľudí ako nadpriemeru problém pre zmienenú defektnú pointu a pre rozpaky, ktoré nad správaním postáv pociťujem, zostanem pri nadpriemerných 4 hviezdičkách. - P. S.: Český hlas hlavnej postavy mi teda vôbec, ale vôbec nesedel, mám ho spojený s trochu príliš hravou, temperamentom celkom netalianskou slečnou v podaní Elke Sommer z mayovky Medzi supmi.

Faktografických chýb som vo filme mnoho neobjavil, hoci vyobrazenie bitky pri Legnane bolo pravdepodobne dosť ahistorické (scenárista tam ako tradične potreboval dostať nejaký úžasný trik, pomocou ktorého bolo "záporácke" vojsko prekvapené a porazené). Historikovi či len trochu historicky uvažujúcemu človeku ale musí do očí byť už len to, s akou ľahkosťou sa presúvame z r. 1158 do r. 1167 a napokon do r. 1176. Bez toho, aby Barbarossa Hauer alebo ktokoľvek iný na obrazovke starnul, bez toho, aby sa postavy v deji istým spôsobom vyvíjali, bez toho, aby bolo nejako urobené hodnoverným, že tá a tá postava je už roky nezvestná a pritom bola v kláštore či niekde inde (v tom druhom prípade narážam na samotný záver, ktorý som si jednak vôbec v tomto smere nebol schopný nejako racionálne vysvetliť, jednak nechcem spoilerovať - preto tá vágnosť vyjadrenia). Inými slovami, chronologicky síce úspešne kĺžeme po povrchu, príbehovo však máme pred sebou zlepenec časovo nevierohodných skutočností. - Druhou slabinou filmu je to, že je predsa len značne ahistorický svojím celkovým vyznením: boj o slobodu Talianska (recte severotalianských komún) proti Nemcom (dajme tomu) je v 12. storočí pekným nezmyslom. Slovo "nezávislosť", ktoré v rámci slovenského dabingu padne, by bolo nutné nahradiť "autonómiou", aby šlo o ako tak dobovo znesiteľnú výpoveď. To samozrejme nemusí scenáristu zaujímať, pretože ten svoj text končí Legnanom a divák sa môže domov odobrať s dobrým pocitom, že dobro zvíťazilo a "naši" sú slobodní. S tým "naši" však súvisí ešte iná vec: ja osobne mám značné pochybnosti o tom, že iný než taliansky divák mohol tento filmový boj o "nezávislosť" nejako zvlášť prežívať. Ak chceli tvorcovia vidieť, ako je treba natočiť scény, kde sa bude kričať "sloboda!" a globálny divák ich bude akceptovať, mali si pozrieť Gibsonov Meisterstück. - Barbarossa, ktorý dal filmu meno, sa síce spočiatku na obrazovke vyskytuje relatívne často a príslušné scény (napr. sobáš s Beatrix) majú určitú biografickú relevanciu, postupom času však začína byť postavou, ktorá iba akosi mechanicky čosi zavelí alebo odkýva spoza stola a celkovo z deja mizne. Smutné je, že postavy, na ktoré sa potom snímka sústredí, nemajú dostatočný potenciál nato, získať si vrelé divácke sympatie, takže ich tragédie idú mimo nás (opäť by som Martinelliho kolektív odkázal na Statočné srdce, aby si zistili, ako sa podrezávajú hrdlá tak, aby to bolo emotívne). - Výprava nie je americky oslnivá, ale voči nej výhrady nemám, hoci nasnímanie súbojov a bojov je mizerné. - Dosť nezaujímavý film, v ktorom sa buď nemohol alebo nedokázal naplno uplatniť Hauerov herecký či aspoň charizmatický potenciál. Servíruje sa nám formálne zvládnutý obsah, ktorému však chýba historická vierohodnosť a emotívna presvedčivosť.

Forma, tj. kamera je výborná, aj keď nás zásobuje zábermi, ktorých permanentným atribútom je okrem iného nuda, to sa ale prežiť dá (a ono to niekoľkominútové sledovanie jemne žmurkajúcej tváre Céline či pred nehybným oltárom nehybne kľačiacej Hadewijch môže niekomu spôsobovať dokonca isté zvrátené potešenie - napr. autorovi týchto riadkov). Kardinálny problém filmu však je, že je sotva pochopiteľný pre niekoho iného ako jeho scenárista. Zásadné informácie mi síce unikli nesporne aj preto, že použité titulky za mnoho nestáli, ale obávam sa, že ešte dôležitejším faktorom bolo to, že priamo vo filme tie informácie často jednoducho - chýbali! Ale samozrejme: pochopiť skutočného neurotika (alebo "iba" náruživejšieho [spolu]veriaceho) je problém, takže v rámci vierohodnosti postavy sme aspoň trochu nazrieť do duše Céline/Hadewijch ani nemohli! Takže napr. akékoľvek explicitné predstavovanie Céline a jej zázemia si ušetríme (že je dvadsaťročnou dcérou ministra, dozvedám sa až v obsahu k filmu na ČSFD). Blahoželám tvorcom, to sa im podarilo... - Jedna hviezdička za zmienenú kameru a vcelku obdivuhodný herecký výkon J. Sokolowski, v kolonkách "príbeh", "dialógy", "idea/posolstvo", "psychológia postáv" však toto dielko odo mňa nedostane ani deravý groš. - Výborný komentár: lepo (obsahuje spoilery, ale pomáha človeku ujasniť si, čo videl a čo asi podľa zbožných prianí tvorcov vidieť mal). - P. S. Potom, čo som v poslednej dobe videl pár neskutočne idiotských, ale podľa mienky ich tvorcov a aj väčšiny divákov zrejme "coolových" moderných akčných filmov, musím hodnotenie Hadewijch vytiahnúť vyššie. Tento film totiž divákovi nelezie do priazne (možno s výnimkou jednej scény, ktorá nám hlavnú postavu servíruje tak, ako ju Boh stvoril), ale sleduje svoj, ehm, rozprávačský a tematický zámer, takže je mi s odstupom času omnoho sympatickejší.

"Řval jsem smíchy. Místy." Niečo také zaznie na konci filmu a vcelku to vystihuje aj moju reakciu naň, hoci sloveso tejto vety by som asi nahradil niečím implikujúcim o čosi menšiu mieru smiechu. Nebyť však jedného rozmláteného auta či vety "Ich bin Karl a jsem expert" na začiatku istého fiktívneho porna, bolo by to s tým mojím bavením sa ešte horšie. Miestami sa mi dokonca stávalo, že som sa začínal nudiť (spoľahlivo v tomto smere pôsobili bowlingové scény), a vyslovene otravné boli dve hudobno-tanečné vložky ako vystrihnuté z nejakej celovečernej disneyovky. - Napriek už zmienenému záverečnému prejavu fúzatého chlapíka v modrej košeli a s kovbojským klobúkom o tom, že ľudí ako Lebowski je tu medzi nami treba etc., sa mi nedarí za touto nie najvydarenejšou komédiou vidieť čosi viac. Moje podozrenie, že Coenovci sú vášnivými čitateľmi a bezmála vykrádačmi detektívok sa stupňuje, nadšenie z ich tvorby ale veľký Lebowski a jeho stonásobné "fuck!" (a variácie) skôr schladili. - Vysloveným podvodom na divákoch je to, že sa nedozvedia, ako sa nemecká partička "nihilistov" dozvedela o domnelom únose alebo ako napokon uspokojil či neuspokojil svoju túžbu získať peniaze kedysi zapožičané pani Bunny Lebowskej istý ctihodný občan, ktorého si nesmierne váži aj okresný šerif.

S ubiehajúcimi minútami sa s "logikou" filmu možno zžiť natoľko, až sa stane predvídateľným. Napriek tomu je pravdou, že väčšiu časť stopáže som sledoval zaujímavý, pretože ťažko odhadnuteľný sujet. V tomto smere výborné. - K posolstvu/idei je ťažké vyjadrovať sa, pretože ide podľa môjho názoru v prvom rade naozaj o (ne)chutnú zábavu, správne postmodernú hru, ktorá môže rovnako dobre ako na obrazovke Ed/Thornton a Riedenschneider/Shalhoub vyjavovať alebo predstierať čokoľvek, na čo práve má chuť (sorry za personifikáciu) alebo čo sa Coenovcom práve hodí. - Ostatne, aj ten čiernobiely obraz je roku Pána 2001 len hraním sa na staré dobré časy; netrúfol by som si však tvrdiť, že filmu nepomohol. - Zatiaľ zostanem pri dejovej stránke a hodnotení *****, prípadná následná repríza a komparácia s ďalším materiálom - na ten coenovský sa začínam poriadne tešiť - tento verdikt snáď časom preveria.

Tak, a je to tu: výnimka potvrdzuje pravidlo. Ak filmy, ktoré sú síce technicky na úrovni, ale obsahujú pramálo podnetného psychologicky alebo zaujímavého dejovo či pointou, zvyčajne nemilosrdne uzemním ako priemer či v horšom prípade odstrelím sťa podpriemer, v prípade Nevesty hôľ sa zachovám inak, hoci sotva niekto vrátane mojej maličkosti dokáže presvedčivým hlasom zrekapitulovať, čo sa vo filme vlastne dialo a "o čom to celé preboha bolo". František Švantner ako môj slovenský literárny favorit a taktiež nadšenie nad inovatívnosťou tejto snímky v rámci česko(-)slovenskej tvorby, nakoľko som ju schopný so svojimi chabými skúsenosťami posúdiť, sú dvomi argumentmi, ktoré by mi mali poskytnúť aspoň povrchné alibi. Nebudem však ani tajiť, že som si úžasné besnenie (výstižnejší by asi bol český termín "řádění") filmárskeho kolektívu v snahe vytvoriť z väčšej časti a-realistický, paradigmatický, umelecky vydarený a vo viacerých smeroch odvážny film počas celej poldruhahodiny s radosťou užíval, súc obsahovo a "filozoficky" pripravený/vybavený niekdajším prečítaním literárnej predlohy. - Fámozny je výkon J. Pántika (predovšetkým ten hlasový), ktorý mal pred sebou neľahkú úlohu vytvoriť mierne mysterióznu, primerane démonickú a zároveň značne "buranskú" postavu Tava tak, aby nepôsobila len ako neznesiteľná ukážka dajme tomu toho najhoršieho, čo dokáže individuum pod vplyvom etanolu predvádzať. Pani/slečna de Riggová sa síce herecky až tak intenzívne ako menovaný a M. Kňažko angažovať nemusela, ako stelesneniu zmyselných túžob každého správneho Pod(nízko)tatranca jej však patričný erotický náboj podľa môjho názoru na plátne/obrazovke určite nechýbal (česť jej hereckej pamiatke!). - P. S. Od pravdy nebude ďaleko efko, keď píše, že ide o jedno z najlepších diel slovenskej kinematografie. Ako tomu už v tejto databáze občas býva, kvalitné, nápadité či výnimočné diela sú buď drasticky podcenené alebo takmer úplne zabudnuté. Film hodnotilo zatiaľ len 58 ľudí [13. 8. 2011] a unikol pozornosti nielen "klasikov" ako POMO či Kleopatra, ale dokonca i povestných exótov ako LaSandra či Drsan40 (čo asi nebude na škodu). Smutný osud položky jedného zlatého fondu...

Takmer čistá detektívka, z môjho uhla pohľadu bohužiaľ skôr chandlerovského razenia (švihácky, neohrozený a [miestami dokonca aj naozaj] vtipný súkromný detektív plus vyšetrovanie rozbiehajúce sa na všetky strany, aby sa nakoniec predsa len redukovalo na efektný, ale pravdu povediac takmer bulvárny záver). Záverečná pointa a pesimistický koniec film našťastie značne oživili a pozdvihli, pretože tvorcovia sa posnažili, aby diváka šokovali a znechutili. Vizuálna pastva pre moji oči to nesporne bola (kostýmy, Nicholsonov herecký prejav, exteriéry), v inom smere ale nadšený nie som. Nebol som príliš zvedavý ani na výsledok Nicholsonovho sebavedomého investigatívneho premávania sa po okolí L. A., ani ma neupútali jednotlivé postavy (ani ty, Faye, napriek všetkej tragickosti tvojej postavy, prepáč!). Detektívka teda v mojich očiach zlyhala. Nebudem však netvor a ako žánrový podpriemer to hodnotiť nebudem. Či si to ešte niekedy pozriem a svoju mienku o obsahovej náplni eventuálne vylepším, je otázne. Na polici ma čaká ešte kopa pravdepodobne omnoho zaujímavejších detektívnych kníh.

Dá sa povedať, že v Rukojemníkovi nás kamera najimpresívnejšou scénou obdarila pri záberoch auta stúpajúceho po ceste v kalifornskej prírode. :-( A teraz úplne vážne: tomuto filmu trvalo dosť dlho, kým ma naplno zaujal. (SPOILER) Ten okamih prišiel až vo chvíli, keď sa v trojici únoscov objavili závažné rozpory, ich "charaktery" sa tak začali výraznejšie rysovať a vyzeralo to, že nás čaká zaujímavé rozuzlenie. Bohužiaľ po zakrátko nasledujúcej smrti oboch bratov (/SPOILER) môj záujem zase začal opadávať a záverečná akčná scéna ma nedojala už vôbec. Nedá sa povedať, že by bol príbeh zle napísaný či rozvrhnutý, ba ani na sentimentálnu strunu (pre rodinu všetko) príliš nátlakovo nehral, ale celkový dojem mám z filmu rozpačitý. Žeby mu chýbal istý die-hardovský humor a hravosť?

Obsahovo sú jednotlivé príbehy značne nevyrovnané (od vyslovenej frašky č. 4 cez emocionálne takmer neutrálnu skicu č. 1 až po bezmála tragické č. 5), ale režisér a scenárista v jednej osobe Jarmusch vedel, čo robí: pozerať dve hodiny na bláznivé postavy ako je tá z Večného mesta by pravdepodobne diváka nielen unavovalo, ale ani by to v ňom nezanechalo onen priaznivý a vcelku hlboký dojem. A vďaka tejto umnej kombinácii žánrov som napokon akceptoval aj to trochu násilné posolstvo z č. 1 (nie každý musí podľahnúť pozlátke a zavrhnúť svoj navonok menej splendidný, ale uspokojivý život a plán). Najviac som arci ocenil parížsku epizódu (č. 3): konfrontácia trochu ubitého (nielen fyzicky, tj. nejde len o ten kus leukoplastu na jeho hlave), ale tiež prirodzene zvedavého taxikára a inherentne podráždenej, ale navonok spokojnej a možno až nezdravo sebavedomej nevidomej bola možno zábavná, určite ale psychologicky pozoruhodná. - Oceňujem aj rozhodnosť, s ktorou bola väčšia časť filmu natočená v inom jazyku než angličtina.